Arogancia moci verzus demokracia

Varšava 1. januára 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Michael Probst)

Keď sa pozrieme na momentálne jednanie a vyjadrovanie sa predstaviteľov EÚ a najväčších kritikov V4-ky k politickej situácii v Poľsku, tak sa ani nedá hovoriť o oprávnenej kritike na báze toľko omieľanej demokracie, ale až o zúrivom a urážajúcom slovníku, ktorý nasadili títo samozvaní „záchranári“ poľskej demokracie

Plakatívne vyjadrenia ako „atentát na demokraciu“, len uviedli spústu ďalších vyhlásení ktoré, keď si uvedomíme kto ich vypustil do éteru, sú o to zarážajúce a svedčia o skutočných názoroch predstaviteľov EÚ o demokracii. Priblížme si niektoré z nich:

Luxemburský minister zahraničia Asselborn navrhuje „odobrať Poľsku hlasovacie právo v inštitúciach EÚ“ a porovnal v interview s agentúrou  Reuters Poľsko k „diktatúram“ a v rádiu SWR označil vývoj v krajine ako „hrôzu budiaci“.

Predseda EÚ-parlamentu Martin Schulz označil poľskú politickú situáciu ako „štátny prevrat“. Nemecká vláda sa pridala s konštatovaním že „je zhrozená“.

No zaostať nemôže ani prvý podpredseda EÚ-komisie Timmermans a preto poslal poľskej vláde list, v ktorom požaduje „zmeny v politických rozhodnutiach“.

Podpora sa týmto politikom dostala aj z vnútra Poľska, keď bývalý odborár a prezident Lech Walesa vyjadril jeho „obavy z občianskej vojny“ v krajine. Pred pozadím jeho veku a straty vplyvu je takéto nezmyselne vyjadrenie do určitej miery ospravedlniteľné. Neospravedlniteľné sú ale vyjadrenia zástupcov EÚ, ktorí zrejme nezaregistrovali, že sa pri Poľsku jedná nie len o suverénny štát, ale o člena EÚ, ktorého politické zastupiteľstvo vzišlo z demokratických volieb a to absolútne suverénne absolútnou väčšinou hlasov. To sa ale o najvyšších zástupcoch a reprezentantoch EÚ, ktorých nevolia národy, ale sú politickí nominanti silných štátov ako Nemecko, povedať nedá. Nakoľko sú závislí od svojich chlebodarcov, niet sa čomu čudovať, že konajú ako konajú a plnia príkazy svojich nadriadených.

Ale o čo vôbec v týchto demagogických útokoch proti Poľsku a jeho zvolenej vláde ide? Navonok sa jedná o „zachraňovanie demokracie“, no v podstate ide o odvetu za zmenu poľského názoru na emigrantskú krízu, odmietnutie prijatia ilegálnych emigrantov a diktátu EU a Berlína.

Pohlavári Európy vedia, že Poľsko ako najväčšia krajina východnej Európy môže veľmi aktívne ovplyvniť budúcnosť únie a značne posilniť pozíciu V 4-ky v jej pozícii k únii. Tomu treba z pohľadu nemeckom riadenej EU samozrejme zamedziť, nakoľko to znamená stratu vplyvu Bruselu a Berlína na politické rozhodovania týkajúcich sa všetkých členov únie a stratu štatútu rozhodujúceho, čo je neprípustné.

Na zvrátenia takého scenáru sú tu už v minulosti osvedčené nástroje. Od politického nátlaku, vydierania a mediálnej propagandy až po „farebné revolúcie“. Že proti diktátu EU a Berlína ale nie sú len východoeurópske štáty, ale aj štáty západnej Európy je síce známe, no predstavitelia týchto štátov doteraz navonok  nevystupovali otvorene. Situáciu zmenil až taliansky ministerský predseda Matteo Renzi, ktorý prehlásil, že „európska únia by mala slúžiť všetkým 28 členom a nie len jednému“. Kto tento jeden štát je, je čiste rétorická otázka.

Je zaujímavé si pozrieť, v čom teda to, podľa „demokratických“ kritikov, „nedemokratické“ konanie poľskej vlády spočíva.

Veľkú nevôľu a odpor spôsobilo rozhodnutie poľskej vlády a parlamentu zmeniť pravidlá ústavného súdu. Nová vláda nominovala nových členov tejto inštitúcie a zaviedla pravidlo rozhodovania 2/3 väčšinou. A to údajne otriasa základmi poľskej demokracie.

Ako je to potom s nemeckou demokraciou, kde sú ústavní sudcovia taktiež politickí nominanti. 8 zo 16 sudcov menuje Bundestag, teda spolkový parlament a druhú polovicu obsadzuje Bundesrat, teda krajinské zastupiteľstvo. Pri rozhodovaniach v konaní musí prvotná komisia zložená z 3 sudcov rozhodnúť jednohlasne.

V susednom Rakúsku nominuje polovicu sudcov vláda a polovicu krajinská rada a národná rada.

Predsedu a podpredsedu súdu navrhuje vláda. Aj tu sa teda jedná o čiste politické nominácie. Musíme sa tu teda takisto báť o demokraticky vývoj v Nemecku alebo Rakúsku?

Prečo sa neobávame o demokraciu vo Francúzsku, kde si vláda prispôsobuje ústavu a môže rozhodovať o výnimočnom stave sama bez súhlasu parlamentu a tento výnimočný stav, ktorý je maximálnym zásahom do ľudských práv, si môže vláda podľa potreby predlžovať až do súdneho dňa?

Prečo ideme nekriticky udeľovať Ukrajine bezvízový styk, keď krajinou otriasa korupcia, občianska vojna a politické škandály? Krajine, ktorá odmieta splácať jej dlhy a od demokracie je vzdialená asi ako Mesiac od Zeme?

Prečo je zrazu ticho okolo Turecka, ktoré sa chystá takisto zmeniť ústavu a udeliť prezidentovi takmer neobmedzenú moc? Namiesto kritiky odmeníme Turecko 3-miliardovým darom a členstvom v EU. Zase tu meria EÚ a Berlín dvojakým metrom.

V podstate sa ale Únia nemá čo miešať do vnútorných záležitostí suverénnych štátov. Tak ako v Turecku, tak aj v Poľsku rozhodli ich občania a voliči o ich politickej ceste svojvoľne, suverénne a absolútnou väčšinou. Nikto cudzí nemá právo ich za to napádať a požadovať zmenu. A keď už sa zástupcovia únie vydali na cestu kritiky, prečo nekritizujú aj Nemecko, ktoré pod vedením „Mutti“ v emigrantskej kríze denno denne porušuje nemecké a európske zákony a dohody a prečo nabádajú títo kritici aj iné štáty EÚ k nasledovaniu Nemecka na tejto nelegálnej ceste?

Ďalším bodom, do ktorého sa obuli „záchranári “ poľskej demokracie, je údajne obmedzovanie mediálnej slobody. Je až absurdné, že na obmedzovanie mediálnej slobody v Poľsku poukazujú západné média, ktorých objektivita úž dávnejšie zanikla a ktorým už väčšina ľudí nedôveruje a považuje ich za propagačný inštrument vládnucich a rozličných záujmových skupín. V Nemecku im hovoria „Lügenpresse“, teda klamárska tlač. Podľa „Zeit online“ len 40% Nemcov považuje média za dôveryhodné. Je na dennom poriadku, že čitatelia novín a časopisov sa nemajú možnosť ku zverejnenému vyjadrovať a dokumentovať ich názor, nakoľko tieto média ku kontraverzným témam neotvárajú čitateľské fóra, zo strachu pred odlišnými názormi ako sú želané.

No a podobne je to v Nemecku nie len s tlačou ale aj s verejnoprávnou televíziou. Šéfovia jednotlivých vysielačov, tzv. Intendanti, sú výlučne politicky dosadení a zaslúžilí nominanti, ktorí zodpovedajú za vhodný program. V prípade „nevhodnosti“ programu alebo príspevkov sa vyvodia zodpovedajúce konzekvencie, napr. aj formou výpovede zamestnania, tak ako v roku 2009 u bývalého šéfredaktora TV ZDF Nikolasa Bendera, ktorý bol prepustený za nevhodné názory.

Z takéhoto počínania zástupcov únie voči Poľsku nám vyplýva len jedno. Zachovajme sa solidárne ku napadnutej krajine a nepripustime vrazenie klinu medzi partnerov V 4-ky a tým  oslabeniu pozície všetkých jednotlivých členov tejto východoeurópskej skupiny voči bruselskému diktátu.

„Záchranári“ európskej demokracie nás zastrašujú rozpadom EÚ a tým príchodom akejsi  temnoty,  keď sa nebudeme riadiť ich kompasom. K rozpadu EÚ príde ale len v tom prípade, keď sa jej vodcovia nevzdajú ich doterajšej mylnej politiky a naďalej budú operovať diktátorskými nástrojmi  namiesto demokratickými pravidlami v prospech všetkých členov únie, tak ako to požaduje aj  taliansky premiér  Renzi. Čiže v novom roku 2016 nehovorme o rozpade únie, ale dajme prednosť jej demokratizácii a posilneniu suverenity jej členských štátov. Posilnenie solidarity, spolupráce a súdržnosti v rámci našej V 4-ky je jedným zo základných krokov ku realizácii tohto zámeru. V inom prípade EÚ v dnešnej podobizni skutočne nemá ani budúcnosť ani význam a plakať za ňou by nebolo opodstatnené.

Vilibald Kičin