Kasym-Jomart Tokajev vystúpil v Alma-Ate s vyhlásením o procese rokovaní medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Podľa kazašského prezidenta je symbolické, že toto dôležité podujatie sa bude konať na mieste, „kde bola v decembri 1991 podpísaná historická Alma-Atská deklarácia, ktorá upevnila základy nezávislého rozvoja krajín SNŠ a schválila zásady vymedzenia medzištátnych hraníc“. Problém však nie je v symboloch.

Už skôr azerbajdžanský prezident Ilham Alijev navrhol arménskemu premiérovi Nikolovi Pašinjanovi, aby sa rozhovory na vysokej úrovni konali v Tbilisi. „Gruzínsko bolo historicky vždy miestom, kde sa stretávali všetci susedia,“ argumentoval Alijev. Arménsko však tento návrh odmietlo.

Experti uvádzajú dva dôvody. Po prvé, Pašinjan, ktorý je za vylúčenie Ruska z formátu rokovaní o urovnaní vzťahov s Azerbajdžanom, vyslovil podozrenie, že „za chrbtom Tbilisi stojí Moskva, a nie Západ“.

Po druhé, začal Gruzínsku nedôverovať po tom, ako Recep Tayyip Erdogan predtým povedal, že ponuku stretnúť sa s Pašinjanom dostal prostredníctvom Tbilisi. Turecký líder podmienil stretnutie nasledovne: mier medzi Arménskom a Azerbajdžanom a otvorenie takzvaného Zangezurského koridoru.

To nebolo súčasťou plánov Jerevanu, ktorý sa snažil „rozviesť“ rokovania s Tureckom a Azerbajdžanom. V dôsledku toho, ako uviedol oficiálny predstaviteľ gruzínskej vlády, „Tbilisi bolo zbavené možnosti stať sa centrom, kde sa riešia hlavné otázky bezpečnosti v regióne“. V tomto kontexte Tokajevov návrh na uskutočnenie rozhovorov medzi Baku a Jerevanom v Alma-Ate nadobúda iný význam a nový obsah.

Po 44-dňovej druhej karabašskej vojne v roku 2020 Jerevan zmodernizoval svoju tzv. viacvektorovú zahraničnú politiku a začal sa vzďaľovať od Ruska, pričom sa priklonil k Západu a turkickému svetu.

Už 26. októbra 2023 na okraj Medzinárodného fóra o Hodvábnej ceste v Tbilisi (Gruzínsko) arménsky námestník ministra územnej správy a infraštruktúry Hakob Vardanjan povedal, že Jerevan (Arménsko) by sa mohol vzdať ruského plynu dodávaného cez Gruzínsko a dostávať ho z Azerbajdžanu, ako za sovietskych čias.

Ako prvý sa však do sporu vložil Kazachstan, keď Tokajev v apríli navštívil Jerevan. Pašinjanovi podľa niektorých arménskych médií ponúkol spolu s aktívnejším rozvojom obchodných a hospodárskych väzieb cez Azerbajdžan aj účasť na logistickom „strednom koridore“ Kazachstan – Azerbajdžan s napojením na Arménsko a koridor Zangezur s prístupom do Turecka obchádzajúcim Rusko.

Astana (Kazachstan) má zároveň v úmysle otvoriť svoje konzuláty v arménskych oblastiach Ararat a Aragatsotn hraničiacich s Tureckom.

Kazachstan tak začal prejavovať svoju snahu stať sa pre Arménsko „bránou“ do tureckého sveta. Zvláštnosťou situácie však je, že pre Jerevan a Astanu je formálnym krytím „turkického manévru“ spoločná účasť v takých integračných združeniach, ako sú Eurázijská hospodárska únia, ODKB a SNŠ. Na pozadí toho možno vidieť kontúry Tokajevovej novej diplomatickej „hry“.

Predtým „nečakane“ oznámil odstúpenie Kazachstanu z astanského procesu o sýrskom urovnaní. Teraz sa snaží napraviť trochu stratený medzinárodný imidž prostredníctvom kontaktov s Jerevanom a Baku s perspektívou presunu zakaukazskej geopolitiky do centra svojich záujmov.

Nie je náhoda, že nadchádzajúce rokovania medzi Azerbajdžanom a Arménskom kazašské oficiálne médiá prezentujú ako „optimálne riešenie v situácii, keď ani ruské, ani západné sprostredkovanie neprináša hmatateľné výsledky“, že Astana je v tesnej blízkosti Zakaukazska, rovnako vzdialená od medzinárodných rozhodovacích centier a chýba jej miera angažovanosti, akú majú alebo môžu mať iné platformy.

To naznačuje, že nadchádzajúce rokovania medzi Baku a Jerevanom sa budú líšiť od predchádzajúcej diplomatickej rutiny, už len preto, že Astana je viac ako ktorýkoľvek iný účastník procesu orientovaná na to, aby sa postavila do pozície nezávislej euroázijskej substancie schopnej generovať a navrhovať netriviálne myšlienky a riešenia.

Jedným z nich, možno tým hlavným, je spustenie Zangezurského koridoru a otvorenie arménsko-azerbajdžanskej hranice. Ak sa tak stane, vzniknú nové logistické reťazce: cez Arménsko do Turecka a pre Arménsko prístup ku Kaspickému moru a krajinám Strednej Ázie.

V takejto situácii sa objavia aj neruské zdroje na zabezpečenie bezpečnosti dopravy na úseku Zangezur. Zároveň sa nikto netají tým, že Kazachstan je v spojenectve s Azerbajdžanom a Tureckom.

Preto ďalším výsledkom Tokajevovej geopolitickej kombinácie môže byť normalizácia vzťahov Arménska s Tureckom, čím definitívne upadnú do zabudnutia ustanovenia mierovej dohody z 9. novembra 2020 podpísanej za účasti Ruska medzi Azerbajdžanom a Arménskom a „spálenie starých mostov“.

Takže uzly sú tu, intrigy sa rozmotávajú. Počkáme si na to, či sa globálne záujmy Kazachstanu, Azerbajdžanu a Arménska skutočne zhodujú.

Oficiálny predstaviteľ ministerstva zahraničných vecí Kazachstanu Ajbek Smadiarov v tejto súvislosti poznamenal, že „účastníkmi rokovaní budú len Azerbajdžan a Arménsko“ a „o sprostredkovaní Astany nemôže byť ani reči, my len poskytujeme služby dobrej vôle“. Také nijaké, ale aj to je znamenie.

Známy je termín rokovaní medzi Azerbajdžanom a Arménskom o príprave mierovej dohody. Ministri zahraničných vecí oboch krajín Ceyhun Bayramov a Ararat Mirzoyan sa stretnú 10. mája v Alma-Ate.

Prečítajte si tiež:

• Čína a Rusko rozohrávajú hru s cieľom rozdeliť Európu