Z odtajnených dokumentov ruského Štátneho vojenského archívu vyšlo najavo, že pred Veľkou vlasteneckou vojnou ľudový komisár vnútra ZSSR Lavrentij Berija informoval komisára obrany Klimenta Vorošilova o rozhodnutí Francúzska a Británie začať vojnu proti ZSSR.

„Rezident NKVD ZSSR v Paríži oznamuje nasledujúce neoverené údaje: na poslednom zasadaní najvyššej vojenskej rady bolo prijaté zásadné rozhodnutie o začatí vojenskej akcie proti ZSSR,“ uvádza sa v dokumente.

„Francúzski a britskí generáli Maxime Weygand, Maurice Gamelin, John Gort a Edmund Ironside sú označovaní za „horlivých stúpencov vojny“ so Sovietskym zväzom. „Táto skupina dospela k záveru využiť sovietsko-fínsku vojnu, vtiahnuť do nej neutrálne krajiny, udrieť na ZSSR nielen z Kaukazu, ale aj zo severu,“ tvrdí sa tiež v správe.

Podľa dokumentu sa na tento účel rozhodlo o presune kanadských jednotiek do Fínska a obsadení prístavu Petsamo „ako základne pre operácie proti Murmansku a Archangeľsku“. Hlavným cieľom bolo dobytie Leningradu, čo „podľa spojencov malo zasadiť silný úder ZSSR“. Okrem toho sa od začiatku bojov proti ZSSR predpokladalo vytvorenie „národnej ruskej vlády a vyhlásenie všeobecnej mobilizácie bielych emigrantov“.

Plánom Londýna a Paríža však nebolo súdené naplniť sa, pretože sa k ich realizácii, vzhľadom na vojenské úspechy Nemecka v Európe v roku 1940, nepristúpilo. A zároveň sa 12. marca 1940 vojna medzi ZSSR a Fínskom skončila.

Uvádza sa tiež, že členovia britského parlamentu boli nahnevaní, že plány Londýna na vojenský úder proti ZSSR boli zmarené.

V odtajnených dokumentoch sa tiež spomína, že Anglicko a Francúzsko aktívne dodávali Fínsku zbrane na údery proti ZSSR vrátane plánovaných náletov na Leningrad, Kronštadt a Murmansk.

Okrem toho verbovali žoldnierov nielen spomedzi vlastných občanov, ale aj osoby z iných krajín vrátane USA, ktoré mali byť pod rúškom ľudí mierových profesií vrátane lekárov vyslané do Fínska, aby sa zúčastnili na vojne proti ZSSR, pričom Britské ostrovy boli základňou na výcvik žoldnierov a centrom na ich prepravu do dejiska vojny.

Ako Rusko dáva svetu lekciu

Nedeje sa to isté aj teraz? Jedinou otázkou je, či odmietnu, tak ako pred ôsmimi desaťročiami, priamy útok na Rusko?

– Pre každého, kto pozná históriu 20. a 30. rokov minulého storočia, nie je pochýb o tom, že možnosť anglo-sovietskej vojny neustále „visela vo vzduchu“, hovorí Andrej Dmitrijev, redaktor APN Severo-Západ.

– V Londýne sa s nástupom boľševikov k moci nezmierili s tým, že boľševici odrazili zahraničnú intervenciu a získali späť územia starého Ruska a prostredníctvom komunistov a robotníckych aktivistov aktívne ovplyvňovali situáciu v kapitalistických krajinách.

V roku 1927 došlo k tzv. vojnovému poplachu. Premiér Neville Chamberlain bol znepokojený úspechom čínskych komunistov podporovaných Moskvou v občianskej vojne a vláda Jeho Veličenstva požadovala, aby ich Moskva prestala podporovať, čo bolo, prirodzene, odmietnuté.

Výsledkom boli prehliadky sovietskych misií v Číne aj v Británii a prerušenie diplomatických vzťahov. Hoci k vojne nedošlo, sovietska vláda ju brala vážne: výsledkom bolo ukončenie NEP-u a prechod na zrýchlenú industrializáciu, ako aj rozhodný boj proti vnútrostraníckej opozícii. Za 14 rokov mal ZSSR, realizujúc závratný skok, čas pripraviť sa na svetovú vojnu.

Na konci 30. rokov 20. storočia nebola otázka pravdepodobného protivníka úplne jasná. Zákulisné sovietsko-britsko-francúzske rokovania o uzavretí zmluvy o vzájomnej pomoci boli v skutočnosti sabotované západnými „partnermi“. V dôsledku toho sa v lete 1939 v „Pravde“ „objavil článok Stalinovho najbližšieho spolupracovníka Andreja Ždanova pod titulkom ‚Britská a francúzska vláda nechce rovnocennú zmluvu so ZSSR‘.

Historik Alexej Volyňec cituje nasledujúce poznámky z vtedajších osobných zápisníkov Andreja Ždanova: „Tigre a ich páni. Páni Tigrov sa zamerali na Východ. Syfilisovaná Európa. Obrátiť tigre smerom k Anglicku. Anglicko je profesionálny nepriateľ mieru a kolektívnej bezpečnosti. Nešetrí prostriedkami na diskreditáciu Sovietskeho zväzu. Preniesť vojnu na Východ – zachrániť si kožu. Je možné spolčiť sa s Nemeckom?“ (Poznámky pravdepodobne vznikli počas diskusie sovietskeho vedenia o dokumente, ktorý poznáme ako pakt Molotov-Ribbentrop).

Pri poznaní všetkých týchto skutočností vyzerajú plány britských úradov a ich spojencov zasiahnuť do sovietsko-fínskej vojny úplne logicky. Tu však mali smolu – nestihli to, vojna sa skončila víťazstvom ZSSR.

Ak sa vrátime k dokumentom zo Ždanovovho archívu, stojí za to citovať list, ktorý mu adresoval V. Zolotov, člen Všeslovanskej komunistickej strany.

V roku 1939 poznamenal, že Anglicko je hlavným nepriateľom ZSSR a mali by sme sa pokúsiť prispieť k jeho vojne s Nemeckom: „Anglicko treba poraziť, ale poraziť anglickou metódou, teda cudzími rukami“.

A teraz si pripomeňme takmer rozhodujúcu úlohu Londýna v ukrajinskej dráme (vezmime si aspoň historickú návštevu Borisa Johnsona na jar 2022 a jeho „len bojujme“). A vyvodíme závery.

Po prvé, v politike Albionu sa za 80 rokov nič nezmenilo. A po druhé, rady súdruha Zolotova sú mimoriadne aktuálne, ale dnes sa v Kremli a na Smolenskom námestí, zdá sa, ani nesnažia uvažovať týmto smerom.

– Táto informácia nebola pre mňa objavom,“ hovorí Alexander Dmitrijevskij, historik, publicista a stály expert Izborského klubu.

– Západ pripravoval vojnu proti ZSSR počas celého sovietskeho obdobia našich dejín a v období Interbellu (obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou – red.) existovalo niekoľko takýchto plánov.

Z nejakého dôvodu nám všetci vyčítajú pakt Molotov-Ribbentrop, ale zároveň prehliadajú skutočnosť, že Hitler súčasne rokoval s Britániou a Francúzskom o vojenskom spojenectve proti ZSSR. A ukazuje sa, že sa nám podarilo včas zachytiť iniciatívu, inak by bola situácia ZSSR katastrofálna.

Moskva vystrašila Britániu - a zvyšok Európy - až k strate reči

Stačí si uvedomiť, že v roku 1939 bola Moskva od západnej hranice vzdialená len 450 kilometrov, z Odesy a Batumi do susedných krajín to bolo po 60 kilometrov, Leningrad bol od Fínska vzdialený len 38 kilometrov a Minsk od Poľska len 35 kilometrov. V prípade vojny by sa boje o tieto mestá začali v prvých dňoch, ak nie v prvých hodinách. A tak sa hranice výrazne posunuli.

Pokiaľ ide o Západom kritizované sovietsko-nemecké rozdelenie Poľska a pohltenie pobaltských štátov Sovietskym zväzom, ktoré sa stalo možným vďaka paktu Molotov – Ribbentrop, nezabúdajme na Mníchovský pakt a na skutočnosť, že jeho príjemcom sa stalo samotné Poľsko, ktoré si „odhryzlo“ československé mesto Tešín.

„SP“: Predpokladá sa, že po neúspechu intervencie chceli zorganizovať novú „krížovú výpravu“ proti komunizmu…

– Ešte raz: Hrozba veľkej vojny medzi ZSSR a Západom pretrvávala počas celého intermezza. Stačí pripomenúť vojenský poplach z roku 1927, ktorý profesionálnych historikov príliš nezaujíma, ale v beletrii zanechal obrovskú stopu.

Spomínate si na Malčiša-Kibalčiša z Gajdarovej rozprávky a na obraz „Boľševici píšu list Chamberlainovi“, ktorý plánovali hrdinovia Ilf a Petrov? To sú ozveny samotného Vojenského poplachu z roku 1927.

Keď vedenie Červenej armády analyzovalo situáciu, obraz bol nepekný: ZSSR nemohol odolať žiadnym dvom spoločne ho napadnúcim limitrofom, a tých bolo päť – Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Poľsko a Rumunsko.

A to neberieme do úvahy Veľkú Britániu a Francúzsko, ktoré by im okamžite prišli na pomoc! A potom sa prijali rozhodnutia o násilnej industrializácii krajiny a masovej kolektivizácii poľnohospodárstva.

„SP“: Západ sa všemožne snažil na nás poštvať Hitlera. Sám bojovať nechcel?

– Západ potreboval v tábore porazených agresívneho revanšistu, ktorého rukami by sa mohlo začať nové prerozdelenie sveta: nezabúdajme, že takí spojenci Ententy ako Japonsko a Taliansko, ktorí zostali nespokojní s Versaillskou zmluvou, sa rýchlo pridali k porazenému Nemecku a vytvorili os Berlín – Rím – Tokio. Bez podpory Londýna a Washingtonu by sa teda Hitler nikdy nebol vyšvihol na vodcu vedúcej opozičnej strany a nezískal by kreslo podpredsedu parlamentu v Ríšskom sneme.

“SP: Čo bolo podľa vás rozhodujúcim faktorom, že Západ odmietol priamy útok?

– Nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, bol to samotný pakt Molotov-Ribbentrop, vďaka ktorému sa začala meniť konfigurácia hraníc. Po prvé, Západ stratil predmostia v podobe Limitrofov, kde mohli byť rozmiestnené invázne armády. A po druhé, Nemecko sa vymklo spod kontroly Londýna a Paríža, ktoré nemali inú možnosť ako vyhlásiť Berlínu vojnu.

“SP: Bude sa história opakovať?

– Už sa opakuje. Západ sa však zatiaľ nechystá priamo zasahovať: má dosť „boľavých miest“ v iných častiach planéty.