Skôr, ako načrtneme príčiny rastúceho vplyvu alternatívnych médií (na veľkú nevôľu aktivistov mainstreamu, ktorí sa vydávajú za objektívnych novinárov), pripomeňme si začiatky slobodných a nezávislých médií na Slovensku po roku 1989. Eufória z nadobudnutej slobody slova bola začiatkom 90. rokov minulého storočia obrovská.

Nikomu ani len nenapadlo nálepkovať sa navzájom kvôli odlišným názorom či inému uhlu pohľadu. Naopak, spoločnosť vítala v médiách  otvorené a neraz ostré diskusie bez falošnej politickej korektnosti. Diskusie a debaty, v ktorých zaznievali protichodné názory nielen z radov politikov, ale aj historikov, vedcov, spisovateľov, novinárov či politológov. Po desaťročiach komunistickej doktríny to verejnosť vnímala ako pokrok smerom k spravodlivejšej a otvorenejšej spoločnosti. Väčšina dnešnej mladej generácie – česť výnimkám – si niečo podobné v médiách hlavného prúdu, tobôž vo verejnoprávnej televízií, nedokáže predstaviť. Je zvyknutá považovať akýkoľvek prejav nesúhlasu voči oficiálne deklarovaným pravdám za dezinformácie, hoaxy …(doplniť podľa potreby) a dokonca je na svoj postoj hrdá. Je to smutné a tragikomické zároveň.

Bravúrne sa o to pričinili nielen aktivistické médiá, ktoré dávno rezignovali na objektivitu , ale aj mimovládky, ktoré roky robili turné po základných a stredných školách vysvetľujúc žiakom jedinú „správnu pravdu“, prostredníctvom ich deformovaného a finančne štedro dotovaného pohľadu na svet. Učitelia, obávajúc sa pranierovania v červených denníkoch, radšej nemo súhlasili alebo sa  sami zapojili do ideologizácie učebného procesu. Pripomínajúc  niektoré súdružky učiteľky spred roka 1989, s dokonalým kádrovým profilom. Pridajme známe „satirické“ stránky zo sociálnych médií, ktoré, čuduj sa svete – kritizujú a priam nevkusne zhadzujú výlučne jednu časť politického a názorového spektra, zatiaľ čo tú druhú blahosklonne nechávajú na pokoji. A že by bolo aj na druhej strane čo parodovať, však ?

Preferujú naivný a jednoduchý naratív o „dobrých a zlých“, pri ktorom netreba príliš premýšľať, stačí ho len skonzumovať a osvojiť si ho. Konzumenti mainstreamom predžutých názorov sa pasujú za nositeľov správnych postojov a zo slova pluralita im naskakuje husia koža. Neuvedomujú si, ako veľmi pripomínajú fanatických zväzákov z 50. rokov 20. storočia. Niektorí majú spolu so svojim vzorom – progresívcami – našliapnuté na čoraz väčšiu podobnosť s maoistickými revolučnými gardami, ktoré sa počas kultúrnej revolúcie v Číne snažili rozmetať a zničiť každý náznak revolty či nesúhlasu, pomáhajúc vytvoriť jednoliatu šedú masu poslušných, na všetko prikyvujúcich občanov.

Spomínané deväťdesiate roky charakterizovala dovtedy nevídaná pestrosť slovenských médií, ktoré sa hrdo hlásili ku svojej názorovej orientácií. Denníky a týždenníky ako Národná obroda, Slovenský denník, Republika, Koridor, odborársky denník Práca, transformovaná Pravda, Zmena, vrátane obľúbeného denníka Smena, ten sa však v polovici 90. rokov stal hlásnou trúbou neskorších cenzorov. Popri sebe existovali konzervatívne, národne i liberálne ladené médiá a všetci to považovali za samozrejmosť. Vychádzali aj skvelé literárne časopisy. Mnohé zanikli alebo v súčasnosti živoria, pretože na rozdiel od dúhových projektov im žiadne granty priklepnuté neboli. Názorová rozmanitosť sa vo vtedajšom mediálnom priestore považovala priam za nutnosť. V archívoch RTVS sa pravdepodobne nájde množstvo relácií z 90. rokov a zo začiatku nášho tisícročia, nad ktorými by mladšia generácia žasla a kládla by si otázku: „Naozaj sa mohlo takto otvorene hovoriť a diskutovať?“ Áno, mohlo. Mohlo sa hovoriť aj písať bez obáv. Sloboda prejavu bola posvätná a žiadny politik sa neodvážil predostrieť požiadavku regulácie či obmedzenia slobody médií. Mimochodom, na heslách o slobode slova a pluralite názorov si vybudovali svoj imidž revolucionárov aj Kňažko s Budajom…

Časy sa zmenili a prišli nové noty s novými výrazmi a newspeakom o ohrození liberálnej demokracie, dezolátoch, hoaxeroch a tak. Bolo sa treba znova prispôsobiť a niektorí sa prispôsobili priam majstrovsky. Kedy nastal zlom v slobode prejavu a kedy sa médiá hlavného prúdu začali podobať ako vajce vajcu svojou nefalšovanou propagandou a aktivizmom v prospech vybraných politikov? Išlo o dlhý, plazivý, no účinný proces, ktorý vyvrcholil dehonestáciou odlišných názorov a jednostranne zameranými reláciami typu Silná zostava, Večer s Havranom, Na hrane, a ďalšími, naskrz podobnými. Predstava opačne argumentujúcej protistrany vzbudzovala v moderátoroch odpor a nevôľu. Veď čo ak by nedokázali oponentovi adekvátne odpovedať a vyvrátiť jeho „neprijateľný názor“? Pomyselným mottom liberálnych redaktorov a moderátorov sa stalo: Všetci v jednom šíku – za progresívnu republiku.

Počas pandémie sa médiá hlavného prúdu už úplne opustili. Spôsob, akým sa navážali do vlastných spoluobčanov a podporovali represívne vládne opatrenia, nemal v ostatných rokoch existencie Slovenska obdobu. Za všetkými týmito fanatickými, mediálnymi zväzákmi a súdruhmi ale stoja vydavatelia a majitelia médií, ktorí dali bezprecedentným výlevom poslušného novinárskeho stáda zelenú. Majitelia, ktorí bezosporu odsúhlasili, aby sa o nezaočkovaných písalo, že majú kvičať ako svine na bitúnku. Majitelia, ktorí takejto slovnej žumpe nezabránili, hoci mohli. Sú to práve oligarchovia a vlastníci médií hlavného prúdu, ktorí sa nerozpakujú vnucovať slovenskej spoločnosti svoj pohľad na vec prostredníctvom ochotných figúrok.

Figúrky sa však začínajú sťažovať, že nemajú taký úspech ako kedysi. Jedna sa stiahla z obrazu, druhá nariekala, že politici odmietajú chodiť do jej diskusnej relácie. Figúrky, ktoré doteraz (ako nejaké „sudkyne z ľudu“ po Februári 1948) od stola kádrovali opozíciu a ľudí s nepohodlnými názormi, zrazu s údivom zistili, že záujem divákov o ich povrchné a výsostne jednostranne zamerané moderovanie čoraz viac slabne. Že politici, ktorých predtým vyháňali alebo nepúšťali do diskusných relácií, už nemajú o spoločnosť zaujatých mediálnych hviezd záujem. V hľadaní príčin nezáujmu sa jedna z mediálnych figúrok nepretrhla – na vine je podľa nej, ako inak, „dezinfoscéna“ a obava politikov z „otázok na telo“. Akurát, že otázky na telo, nedôstojné skákanie do reči a patetické kádrovanie, sa nikdy netýkali liberálnych ani progresívnych politikov. S nimi si blondínky v moderátorskom kresle väčšinou svorne štebotali, radujúc sa ako dobre si spolu rozumejú.

Ani štipka sebareflexie. Ani náznak zamyslenia sa nad vzniknutou situáciou. Prečo tieto mediálne aktivistky mnohým divákom viac pripomínali arogantné súdružky z kádrového oddelenia Strany, než rešpektované, argumentačne zdatné a  nezaujaté moderátorky? Či už išlo o iný pohľad na pandémiu, očkovanie, vojnu na Ukrajine alebo kultúrno-etické témy, mainstream exceloval najmä v zahriakovaní opačných názorov. Reláciám typu Na hrane (s moderátorským prejavom za hranou) konvenujú iba tí, s ktorými súhlasia oni a vice versa.

Prečo teda mainstream horekuje nad úspechom alternatívnych médií, ktoré by možno ani nevznikli, keby  sa médiá hlavného prúdu neboli spreneverili svojmu pôvodnému poslaniu?

Zďaleka nejde o nejakú vybájenú dezinfoscénu, o ktorej  sa nás snažia presviedčať. Poslušné mediálne figúrky a ich mecenáši iba prevzali slovník a spôsoby boľševikov – dehumanizovať, kádrovať a súdiť oponentov, nedať im možnosť vyjadriť sa, odstaviť ich na vedľajšiu koľaj. Nikdy nemali úprimný záujem seriózne diskutovať s protistranou alebo hlbšie analyzovať vzniknutú situáciu. Bolo pre nich jednoduchšie s celou ich mašinériou ukazovať prstom na druhých. Druhým prstom by však mali ukázať na seba a skúsiť odpovedať, ako a čím prispeli k tomu, že záujem o ich progresívno-liberálnu propagandu klesá. Vraj nevedia zohnať hostí do relácií o politike. Tak nech sa namiesto hostí pýtajú samých seba, možno sa časom dopracujú aj k relevantnej odpovedi. Nie, alternatíva nemôže za ich frustráciu.

Narazila kosa na kameň. Dovtedy vnucovali čitateľom a divákom svoju ideológiu a prekrútený obraz reality, až sa veľká časť slovenskej spoločnosti rozhodla hľadať informácie aj inde. Nazývať dnešné alternatívne médiá alternatívou onedlho nebude namieste. Mnohé z nich sú kvalitnými médiami s overenými zdrojmi informácií. Pomaly, ale iste alternatíva nahrádza médiá hlavného prúdu, ktoré by sa mali nad sebou zamyslieť a zmeniť optiku. Nie sú totiž majiteľmi pravdy, ktorú mimochodom radi prekrúcajú.

Inak sa skôr či neskôr ocitnú v závese, napĺňajúc známe: Prví budú poslednými a poslední budú prvými.

Prečítajte si tiež:

• Zamestnanci RTVS sa búria
• Premiér sa vyjadril k návrhom zmien v RTVS: To, čo sa deje, je nevídané