V súčasnosti, keď je situácia už naozaj dosť dramatická, exminister Draxler v príspevku na sociálnej sieti pripomenul vývoj konkrétnych udalostí s príslušnými detailmi.

1997 a 2002

Draxler začal rokom 1997, kedy Rusko súhlasilo, podpisom dohody s NATO, s rozšírením Aliancie na východ. Urobilo tak pod podmienkou, že na území nových členských štátov nebude USA zriaďovať stále základne a že sa tam nebudú umiestňovať žiadne dodatočné vojenské kapacity.

„Všimnime si, že v danom roku sa nekričal ten nezmyselný argument, že do vojenskej aliancie môže vstúpiť hocikto, ak chce, a jeho susedov to nemá čo zaujímať. USA s Ruskom o celej veci jednali a podpísali spoločný dokument, aj so záväzkami. Dnes sa tento argument, popierajúci celý proces tvorby princípov kolektívnej bezpečnosti za ostatné desaťročia, používa úplne voľne, bez ohľadu na históriu či logiku,“ poznamenal Draxler.

Rusko podpisom tejto dohody s NATO vyslalo signál, že sa snaží o priateľské a konštruktívne vzťahy. „A čakalo to isté od „západného partnera“. Prišlo niečo iné,“ pokračuje Draxler.

Ďalším kľúčovým rokom, ktorý Draxler spomína, je rok 2002, kedy USA odstúpili od prvého kľúčového dokumentu na kontrolu zbrojenia – zmluvy o ABM (Anti-Ballistic Missile Treaty).

Po odstúpení od tejto zmluvy začali (Američania)hľadať možnosti umiestnenia radarovej a raketovej základne na území nových členských štátov. „Po niekoľkých rokoch nakoniec výber padol na Poľsko a Rumunsko,“ uviedol Draxler.

„Rusko voči tomu protestovalo, dokonca ponúklo (pokračujúc v snahe zachovať si so Západom priateľský vzťah), že by so základňami súhlasilo, ak by k nim malo inšpekčný prístup. A argumentom, že ak sú tieto základne údajne myslené proti Iránu, potom by s inšpekciami Ruskom USA nemali mať problém. (Theodore Postol z Bulletin of the Atomic Scientists tvrdí, že obrana proti Iránu je technický nezmysel.),“ pokračuje exminister.

Aj to USA odmietli.

2018 – 2022

Ďalší kľúčový je rok 2018 : „V roku 2018 USA odstúpili od zmluvy o raketách stredného doletu (Intermediate Range Nuclear Forces Treaty – INF Treaty). Keď túto zmluvu v roku 1988 Gorbačov s Reaganom podpísali, po celom svete sa oslavovala ako kľúčový krok k zmierneniu jadrového napätia. Rakety s plochou dráhou letu, schopné niesť jadrové hlavice niekoľko sto kilometrov, sú totiž v jadrových stratégiách obzvlášť ošemetným prvkom – ťažko sa na ich úder pripraviť a reagovať protiúderom a z toho dôvodu sa následne zvyšuje riziko katastrofálnej reakcie v dôsledku zlého vyhodnotenia zmätočnej situácie,“ pokračuje Draxler.

Mimochodom dodal, že tento krok podpísal prezident Trump : „Toľko k naivným očakávaniam, že Trump nejako dôsledne nasleduje cieľ znižovať napätie vo svete.“

Pre úplnosť však podľa Draxlera treba dodať, že v tomto prípade sa USA snažili odstúpenie aspoň nejako zdôvodniť, tvrdením, že Rusko novou generáciou rakiet zmluvu porušuje a tá preto nemá zmysel. „Je to chabý argument, pretože v zásade o ničom ani nejednali, ale aspoň niečo, na rozdiel od tých ostatných krokov, v štýle „lebo môžeme“,“ poznamenal.

V roku 2020 USA ohlásili odchod zo zmluvy Otvorené nebo (Open Skies). „Táto zmluva mala umožňovať, aby si veľmoci navzájom kontrolovali, či sa druhá strana nesnaží o utajené presuny svojich ničivých kapacít s cieľom dostať sa do zvýhodnenej pozície,“ vysvetlil politik.

Ďalej pripomenul, že USA medzitým zrýchlili rozmiestňovanie svojich konvenčných rakiet Tomahawk v okolí Ruska a Číny. Draxler si všimol, že nedávno (v septembri 2024) dvaja akademici, Dan Plesch a Manuel Galileo, upozornili, že USA majú tak obrovskú prevahu v konvenčných raketách, že to radikálne zvyšuje pocit ohrozenia ako Ruska tak Číny a tiež možnosť, že sa tieto krajiny začnú pripravovať na takéto ohrozenie jadrovým protiúderom.

Medzitým v roku 2019 Ukrajina zmenila svoju ústavu : „Zrušila stať o tom, že je neutrálnou krajinou a namiesto toho do ústavy vsunula snahu stať sa členom NATO – Napriek tomu, že parlament nereprezentoval všetko obyvateľstvo Ukrajiny, keďže veľká časť nemala možnosť voliť, a napriek tomu, že prieskumy verejnej mienky ani medzi tými, ktorí volili, neukazovali podporu vstupu,“ píše Draxler.

„Členstvo NATO krajiny, z ktorej územia je ľahko na dostrel ako Moskva, tak celé priemyselné srdce Ruska ako aj kľúčové zariadenia ozbrojených síl v európskej časti Ruska a na Urale, bolo z hľadiska Ruska vždy úplne vylúčené,“ zdôraznil.

Pripomenul, že rovnako bolo pre USA vždy vylúčené, aby mal protivník rakety pre zmenu na Kube – v roku 1962 kvôli tomu boli USA ochotné ísť na okraj jadrovej vojny, až pokiaľ nebezpečie rozmiestnenia rakiet nepominulo. „A aj na prelome 70. a 80. rokov USA pripomenuli Sovietskemu zväzu, že sú znepokojené údajnými plánmi na výstavbu ponorkovej základne na Kube a ak by k tomu došlo, budú situáciu eskalovať,“ doplnil.

Kľúčové istoty

Pre Rusko je kľúčové mať istotu, že protivník nemá možnosť použiť územie Ukrajiny či inej blízkej krajiny na tzv. dekapitačný úder, myslí si. Dekapitačný úder vysvetlil ako nečakaný útok raketami, aj konvenčnými a aj malým počtom, ktorý tým pádom môže prebehnúť zo skrytej lokácie blízko ruských hraníc. Takýto úder by podľa jeho názoru nemieril proti všetkým strategickým aktívam krajiny, ale vyradil by z prevádzky vojenské aj politické velenie krajiny.

Pre Rusko je podľa Draxlera takisto kľúčové zaistiť, aby špeciálne územie Ukrajiny nemohlo slúžiť pre umiestnenie silných rádiolokátorov, ktorými by sa ľahko kontroloval všetok vzdušný pohyb nad Ruskom až po Ural. „A tiež, aby toto územie nebolo potenciálne možné používať na rôzne typy úderov na ruské ciele (vrátane napríklad ruských vojenských lietadiel letiacich do Sýrie) a na sabotážne aktivity (napr. infiltráciu smerom na vždy potenciálne nepokojný Kaukaz),“ poznamenal.

„Samozrejme, Rusko silno znepokojil, po prvé, neústavný prevrat v Kyjeve v roku 2014 – vtedy išlo o porušenie dohôd prezidenta s opozíciou garantovaných západnými štátmi, odstránenie prezidenta protiústavnou procedúrou, a po vyhnaní časti poslancov, a do toho zostavenie novej vlády fakticky Spojenými štátmi, ako dokladoval slávny rozhovor V. Nulandovej. Po druhé, vyradenie časti ukrajinského obyvateľstva z rozhodovania o politickom osude územia Ukrajiny,“ pokračoval Draxler a doplnil, že Ukrajina na Donbase prestala napríklad aj vyplácať dôchodky.

„Takisto zastrašovanie nepohodlných politikov a zatváranie nepohodlných strán. Tento proces bol silný už pred vypuknutím konfliktu a zavŕšil sa na jar 2022,“ pokračoval Draxler.

Invázia

Ako píše, to, či bolo správne na takto sa vyvíjajúcu situáciu reagovať inváziou, nechajme teraz bokom. „Každopádne, Rusko k invázii úplne zjavne neviedli žiadne imperiálne ambície, v tom prípade by pohodlne veľkú časť Ukrajiny Rusi obsadili v roku 2014, keď bola situácia vojensky oveľa priaznivejšia. Cítili sa ale ohrození. Nemajú nijaký dôvod veriť NATO a špeciálne USA, po tom, ako aliancia na základe klamstiev bombardovala Juhosláviu, či, niektorí jej členovia, Irak, Sýriu a Líbyu (plus Afganistan, tam sa ani neunúvali klamať, proste si krajinu obsadili, pretože sa im chcelo),“ píše politik.

A do toho prispeli tie dve desaťročia porušovania záväzkov (v zjavnom rozpore s dohodou z roku 1997 vytvorili USA stále základne v Bulharsku, Rumunsku a najmä Poľsku) a odstupovania od zmlúv na kotnrolu zbrojenia.

„Dneškom, keď sa neviditeľné hranice opäť o niečo posunuli, tým, že Ukrajina už raketami s dlhým doletom útočí aj na územie Ruska, sa situácia ešte viac skomplikovala,“ poznamenal Draxler.

„Ani dnes ani tento mesiac sa možno nič samo osebe dramatické nestane. Dúfajme…. Ale pointa tohto celého je v tom, že Rusi sa cítia ešte ohrozenejší ako doteraz a musia si pripraviť odvetné kroky,“ myslí si.

„V tom „lepšom“ prípade na to doplatia len obyvatelia Ukrajiny odvetnými údermi ničivejšími, ako tie doterajšie (oplatí sa pripomínať, že Rusko na rozdiel od USA v Juhoslávii či Iraku nebombarduje vládne budovy, mosty, cesty, železničné uzly či telekomunikačnú infraštruktúru),“ uviedol.

„V tom horšom si treba pripomínať, že ozbrojené sily, vrátane jadrových, sú naozaj v stave napätia, so všetkým, čo z toho vyplýva,“ dodal.

Podľa exministra je potrebné si uvedomiť, že do tohto stavu sme nedospeli len tak : „Viedli k tomu konkrétne kroky zo strany USA, s podporou „spojencov“ v Európe.“

Prečítajte si tiež:

• To najdôležitejšie z Ukrajiny
• Ukrajina prehrá vojnu, ak jej USA začnú pod Trumpom znižovať pomoc