Tukovi epigóni

Slovo fašizmus, fašista, nacista sa stalo všeobecným zaklínadlom pre tých, ktorí chcú diskreditovať svojich politických protivníkov, a nemá nič spoločné s historickým fenoménom, ktorý bol vojensky porazený roku 1945 a odsúdený norimberským trestným tribunálom. Áno, keď sa pozrieme na vládnuci režim v Kyjeve, otvorene sa hlásiaci k odkazu S. Banderu, R. Šucheviča, A. Melnyka & co., mohli by sme sa s onými prirovnaniami stotožniť. Lenže, ako mi povedal jeden angažovaný Žid – Sionista z Bratislavy, keď som sa ho pýtal prečo podporujú banderovcov na Ukrajine po tom, čo spáchali na židoch v rokoch druhej svetovej vojny, pre nich nie je dôležité, čo robili vtedy, ale to, čo robia dnes. Je to síce morálny relativizmus, ale je to asi podstata „reálpolitiky“ podľa N. Machiavelliho: Účel svätí prostriedky.

Ako si človek premieta dejiny od staroveku až po dnes, nemôže si nevšimnúť, že spoločensko-ekonomické formácie, štáty a režimy sa menia, ale určité maniere sa nemenia. Na politickom javisku boli vždy veľkí a malí a vzťahy, aké sa medi nimi vytvárali, vždy záviseli od sily veľkých a slabosti malých. Ono sa to v dejinách rôzne nazývalo, ale podstata bola rovnaká. V antike sa to nazývalo klientsky, v stredoveku vazalský a v novoveku satelitný vzťah. Klient/vazal/satelit bol vždy závislí od dominujúcej mocnosti a jeho manévrovacie schopnosti udržať si akú takú nezávislosť boli vždy limitované. Nielen tlakom z dominujúcej mocnosti, ale aj tlakom zvnútra od síl, ktoré dospeli k presvedčeniu, že keď budú rímskemu cisárovi/feudálnemu suverénovi/vládcovi superveľmoci podliezať, budú to oni, ktorých si suverén vyberie na „kolaboráciu“. Po jednom zasadnutí Európskej rady to R. Fico celkom presne vyjadril slovami: „Veľkí si vždy presadia svoje“. Otázkou je len, koľko za presadenie vôle veľkých musia pustiť „peria“ oni a koľko zaplatia malí. Určite, veľkí chcú, aby museli platiť čo najmenej a zodpovedný predstaviteľ malého národa by sa mal snažiť, aby z klientskeho/vazalského/satelitného vzťahu mal aj on nejaký úžitok.

Neklamme si, že sme nejakí suverénni páni nášho osudu. Od rozpadu Rakúsko-Uhorska bolo len veľmi krátke obdobie (cca 1990 – 1995), keď sme mohli rozhodnúť o sebe aj proti záujmom veľkých. Ale to bolo spôsobené tým, že starý suverén odchádzal a nový ešte nedržal opraty pevne vo svojich rukách. Len v takejto situácii sme mohli dosiahnuť svoju štátnu samostatnosť, aj keď si ju veľkí príliš neželali. Ich vtedajšie vnútorné nástroje boli na Slovensku také slabé, že ťah na samostatnosť neboli schopné zastaviť a otvorený zásah, ako to urobili Nemci v 1944. a Sovieti v 1968. roku sa nedal v danej atmosfére uskutočniť, resp. nebol technicky možný.

Pri vytváraní klientskeho/vazalského/satelitného vzťahu sa obyčajne v podriadenej jednotke vytvárajú protipólne postavené zoskupenia. Na jednom póle sú ľudia, politici, ktorí sa snažia svoju ochotu na spoluprácu so suverénom kapitalizovať v prospech svojho ľudu/národa, na druhej strane tí, ktorí zmysel svojho pôsobenia vidia v totálnom podčinení sa suverénovi a vypĺňaní jeho, aj keď sú často v rozpore s elementárnymi záujmami vlastného spoločenstva. V histórii Slovenska za posledných 150 rokov sme tých druhých zažili viac ako dosť, maďaróni, čechoslovakisti, pronacistickí rasdikáli, radikálni boľševici, biľakovsko-jakešovské zoskupenie a dnes by som ich nazval stúpenci globalizmu a progresivizmu.

Pri nadužívaní slova fašisti z úst poslanca T. Valáška by som opäť upozornil na vyjadrenie onoho sionistu. Ľudí nemožno hodnotiť podľa toho, ako sa zdajú alebo ako ich vidíme, resp. zaraďujeme, ale podľa toho, ako konajú. Keď som niekde zachytil vyjadrenie M. Šimečku, že on nesúhlasí s politikou R. Fica a keď bude on pri moci, bude lojálne plniť všetky požiadavky „spojencov“. Musím povedať, že ma zamrazilo na chrbte. Ako by som z hĺbky dejín začul podliezanie V. Tuku smerom k Berlínu, že v prípade, keď sa on ujme moci v slovenskom štáte, bude dôsledne riešiť židovskú otázku podľa nemeckého vzoru.

Mnohí Slováci sú už unavení z politiky. V neustálych sporoch, ktoré sú často vyvolávané síce vnútornými silami, ale v záujme suveréna, sa prestávajú orientovať. Ľudia chcú mať pokoj, chcú stabilitu, kde ich politici neotravujú stále svojimi problémami. Na druhej strane, nemali by kapitulovať na svoj vlastný rozum. Nemali by prestať byť ostražití. Podliezanie suverénovi môže značiť aj to, že bez vypovedania vojny, bez riadnej informácie ústavných činiteľov, len z prostého podlizovania vrchnosti sa zrazu ocitnú slovenskí vojaci vo vojna, ako tomu bolo roku 1941. Potom už bude neskoro.

Anton Hrnko