Ako Maderová zdôraznila, pomalšie psychomotorické tempo nesúvisí s nižším intelektom, nešikovnosťou alebo nedostatočnou prípravou na vyučovanie. “Je to disproporcia medzi myslením a schopnosťou reagovať,” vysvetlila. “Znamená to, že dieťa bez problémov rozumie výkladu alebo otázkam v teste, no trvá mu dlhší čas, kým tento výklad zachytí v poznámkach, alebo na otázky vypracuje odpovede,” spresnila. Dodala taktiež, že tento problém sa nestráca s vekom, ťažkosti s pomalším psychomotorickým tempom môžu mať prváčikovia, ale aj žiaci na druhom stupni ZŠ.
Rodičia takéhoto žiaka by s ním mali zájsť k psychológovi. Ak sa na základe diagnostiky preukáže pomalšie psychomotorické tempo dieťaťa, psychológ vypracuje správu, ktorá skonštatuje, že dieťa si vyžaduje individuálny prístup učiteľa. V správe psychológ takisto odporučí, ako k žiakovi pristupovať. “Väčšinou ide o odporúčanie dať dieťaťu väčší čas pri písomkách, prípadne môže to byť odporúčanie, aby dieťa mohlo namiesto písomnej formy odpovedať ústne či naopak,” ozrejmila Maderová.
Správa je pre školu a učiteľov záväzná. “Pokiaľ by ju pedagógovia nerešpektovali, rodič by mal na to upozorniť vedenie školy. Prípadne by sa mal pýtať aj na to, aké má škola možnosti individuálneho prístupu k žiakovi s pomalším pracovným tempom,” uviedla psychologička.