Začnem okľukou, začnem netaktne, začnem zostra: Je úplne jedno, aká je sexuálna orientácia nového prezidenta. Bude sa k tej téme vyjadrovať aj holub na streche, budú hádať, tipovať, dušovať sa, že oni „vedia“…

Dokonca sa táto téma dostáva aj do škôl: menšia dcérka sa ma pýtala, či je nový prezident „gay“. Odvetil som jej, že to je jeho osobná vec. A keby aj bol, stavia sa k tomu – z celospoločenského hľadiska – veľmi správne: nevystatuje sa tým, kade chodí. Jeho identita ako človeka preto nie je redukovaná na jeden aspekt ľudského bytia (na sexualitu).

A tak to má byť; sme predsa štát, ktorý čerpá – už podľa Ústavy – z cyrilo-metodského duchovného dedičstva. A hoci to ďalej zakladajúci zákon nešpecifikuje, z uvedeného citátu vyplýva, že sa prikláňame skôr ku konzervativizmu.

K tomuto uvedomeniu, napokon, nepotrebujeme ani písomné zdroje: Kto pochodil a pochopil Slovensko (tak, ako aj Pellegrini), ten vie, aký jeho osnovný ideový rozmer.

Zo životopisu nového prezidenta je však zjavná iná základná vec: Nevzišiel „z ničoho“ – vypracoval sa.

Pellegrini zložil sľub, ujíma sa funkcie prezidenta SR

A preto je nepodstatné, či má alebo nemá prvú dámu alebo iného partnera – on totiž vždy dokázal zastať svoju pozíciu so cťou a s ohľadom na náš národ a štát. Inými slovami: Bol vždy chlap na svojom mieste.

Z toho vychádzajúc môžeme usudzovať, že ním bude aj naďalej, a pozíciu hlavy štátu bude zastávať na úrovni. Možno sme dokonca získali najlepšieho prezidenta – to ukáže, pravda, čas. Ale nádej tu je.

Niečo iné si, pravda, myslia liberálne denníky. A sme doma…

Pozrite, hovoriť o zmieri, a nedopriať novej hlave štátu úctu ani prvý víkend, to sú veci, ktoré sa vzájomne vylučujú. Veď aké „postrehy“ prinášali médiá hlavného prúdu? Vyberiem len zopár, na ukážku:

„Peter Pellegrini bude mať v prezidentskom úrade zviazané ruky aj nohy“ – Martin Hanus, šéfredaktor Postoja.

„…keby sme teraz hrali na asociácie, tak by som povedal, že jeho (Pellegriniho – pozn. red.) mandát bude v znamení nosenia rôznych tašiek“ – brat Filip, františkánsky kňaz (pre Postoj).

„Prezidentove nejasnosti s financiami predstavujú jeho vysvetľovací dlh“ – Nataša Holinová (SME).

Posledná menovaná dokonca píše, že si môžeme predstaviť aj „horší inauguračný prejav…“

Zakontrujme: Od rozlúčkového prejavu odchádzajúcej prezidentky si horší predstaviť nemožno. Čo to bolo za neuveriteľné vyhŕknutie o „milovanom Slovensku“? O Slovensku, ktoré predtým označovala abstraktným „krajina“, a ktorému nemohla prísť na chuť za celých päť rokov? Veď sama priznala, že nerozumie krajine, v ktorej žije…

Oproti tomu Pellegrini žiada, „nech Pán Boh žehná slovenským ľuďom, nech pán Boh ochraňuje naše Slovensko!“

Oproti pani Čaputovej ďalej pán Pellegrini nedostal peniaze na kampaň spoza Atlantiku ako pozornosť za „prínos v ekologickej oblasti“… A nebol ani neznámym, radovým mestským úradníkom bez politickej minulosti. Jemu nepotrebovali mazané hlavy vyrábať „životný príbeh“. On ho má, a je autentický. Áno, niekedy aj s otáznymi rozhodnutiami – a čo má byť?

Nech zdvihne ruku, kto je dokonalý. Na toto sa v politike nehrá. Iba ak hráte falošne.

Ak chceme férovo posudzovať novú hlavu štátu, potom sa smelo pozrime, kto zastával tento post volebné obdobia tesne pred ňou: je nám dobre známe, čo pre našu vlasť znamenala kiskovsky-čaputovská línia…

A nie, nech nikto si nerobí ilúzie, že prezidentom sa stal „anjel“. Sme len ľudia, nie svätci! O to viac je zjavné pokrytectvo, keď robili akúsi „matku národa“ z prezidentky Čaputovej. Má dokonca fotografiu pred vlajkou EÚ, kde jej žlté hviezdy na pozadí tvoria okolo hlavy gloriolu…

Také budovanie kultu „matky-svätice“ si neprosíme, ďakujeme. Pretože nikto súdny vám ho, drahí liberálni marketéri, nespapá (slušne povedané).

Pellegrini vyhlásil, že plánuje okrúhly stôl pre všetky vplyvné osobnosti u nás, od politikov cez novinárov až po influencerov. To je skutočné gesto zmierenia – vystretá pravica, možnosť vybudovať most porozumenia aj cez vzájomné nezhody či odlišné životné filozofie.

Ako sa však chce k zmieru postaviť napríklad karikaturista Danglár? Keď v nedeľu vyložil Denník N jeho nehanebný obrázok s názvom Výmena?

Prvý príhovor Petra Pellegriniho ako prezidenta

Uvážte: Zobrazuje poštovú známku, z ktorej odchádza Zuzana Čaputová. Namiesto nej už sa do rámu „tlačí“ dlhý nos a roztrasené ruky. Týmto nám Danglár jasne hovorí, čo si myslí: namiesto svätice prichádza luhár, ktorý sa už celý trasie na novú pozíciu.

Je toto, prosím vás, v poriadku? Kde je tu novinárska etika? Akým právom nejaký umelec zobrazuje nového prezidenta ako luhára? A ešte k tomu takého, čo sa nevie dočkať postu? Veď ako píšem vyššie – Pellegrini má za sebou dlhoročný kariérny postup, v politike dokázal všetko, a táto pozícia je logickým vyústením jeho celoživotného diela. Vyústením, o ktorom rozhodli ľudia – nie politické strany!

Danglár a jemu podobní, samozvaní bôžikovia kreslených súdov, si vystavujú vizitku sami.

Ako však chcú sedieť pri okrúhlom stole zmierenia, keď nedokážu s útokmi prestať ani na jediný „zdvorilostný“ víkend, mi nie je jasné.

Jasné je len to, že istá spoločenská vrstva tu nedokáže vykročiť z vlastného tieňa.