Môj profil 
Predplatné
Zároveň, ako do neho prenikali Fotiove slová, aj premýšľal o tom, odkiaľ len geniálny Proklos mohol mať všetky tieto fascinujúce vedomosti a toto záhadné poznanie. Odpoveď ale nijako nenachádzal.
Grammatikos a Fotios neraz rozprávali o veľkej múdrosti a neobyčajnom kozmickom poznaní učencov Egypťanov, Arabov i Peržanov. Od nich počul aj to, že nejeden veľký starogrécky mudrc strávil ako mladý muž mnoho rokov v Oriente, či Egypte, lebo krajina na Níle bola už dávno, a to už v období faraónov, skvelým prameňom neobyčajného poznania.
Anastázius sa aj sám už dlhšiu dobu zaoberal s myšlienkou, že aj on sa vyberie do arabských krajín, aby priamo tam študoval vedomosti Orientu a spoznal arabských učencov. A tak sa počas prednášky Fotia spontánne rozhodol, že o rok sa vydá na cestu do Orientu a pobudne tam nejaký čas, aby skúsil spoznať úplne iný svet a inú kultúru a aby sa dozvedel a naučil to, čo ešte nevie.
To všetko mu prešlo hlavou a pritom neprepočul nič z ďalšich slov svojho obľúbeného učiteľa:
„Keď Proklos rozprával o ohni nebeských sfér, teda aj o ohni hviezd, tak vždy zdôrazňoval, že to nemyslí doslova, ale že podotýka, že hviezdny oheň, o ktorom hovorí, nie je v žiadnom prípade ohňom obyčajným, tak ako ho poznáme v pomeroch na Zemi. Bol presvedčený, že ide o celkom špeciálny oheň-energiu (pod zorným uhlom moderných prírodných vied sú také výpovede človeka z piateho storočia a ktoré sa do istej miery podobajú výpovediam modernej fyziky, zarážajúce a úplne nevysvetliteľné).
Pre Prokla boli hviezdy zhustenou hmotou, a to, čo sa nachádzalo v medzihviezdnom priestore medzi nimi, to bola nepredstaviteľne jemná hmota, ale pre ľudské oko preto neviditeľná.
Čo sa týka veľkého majstra astronómie Ptolemaja – ktorého kozmologický svetonázor platil pätnásť storočí a vyvrátil ho až Kopernik – tak sa Proklos najviac smial z jeho teórie epicyklických pohybov planét. Označil ju síce za skvelú a veľmi dôvtipnú myšlienkovú konštrukciu nestora astronómie, ale zároveň o nej hovoril posmešne ako o perfektnom podvode na dôverčivých hlupákoch, ktorí astronómii vôbec nerozumeli a verili autorite Ptolemaja.
Podľa Prokla bola táto teória zbytočným a nepotrebným výmyslom, lebo sa pokúšal úplne jednoduché pohyby planét vysvetliť pomocou kombinácií rôznych kriviek. Čo ale geniálny Proklos mienil so svojimi jednoduchými pohybmi planét, to neviem ani ja. A s najväčšou pravdepodobnosťou si toto poznanie nechal len pre seba a pre úzky kruh zasvätencov, ktorým absolútne dôveroval a ktorý v ňom videli poloboha. A nezveril ho ani žiadnym písomným dokumntom – a ak, tak sa žiadne nezachovali.
Čo ale viem s istotou, to je to, že bol presvedčený o tom, že planéty – a to všetky, včítane našej planéty – obiehali Slnko. Viem to preto, lebo v jeho spisoch, ktoré sa zachovali, som objavil jedno už veľmi neúplné a len slabo čitateľné miesto, z ktorého som dokázal vyčítať, že to napísal.“
Fotiova prednáška trvala dobré dve hodiny, no Anastázius čas vôbec nevnímal. Čas v týchto vzácnych chvíľach s Fotiom, a jeho prostredníctvom aj s Proklom, nehral pre neho žiadnu rolu. Bol hlboko pohrúžený do slov svojho učiteľa, korými im približoval neuveriteľné poznanie a vedomosti Prokla. Vďaka Fotiovi Proklos pre neho narástol na najväčšiho titana vedy a múdrosti.
***
Poobede sa Anastázius často zdržiaval v pracovni Johanna z Kapadokie a asistoval mu pri práci s chorými. Johannes bol veľmi učený a skúsený lekár. Jeho chýr sa už dávno rozšíril aj ďaleko za hranice cisárstva. Naučil Anastázia niečo veľmi dôležité – že každý človek je za svoje zdravie zodpovedný sám. Ľudí liečil predovšetkým tým, že najprv sa im v rozhovore snažil vyvetliť, aké je dôležité pre ich ich zdravie, aby žili v harmónii so sebou i so svojím okolím. Zastával názor, že ten človek, ktorý sa cíti spokojný sám so sebou a žije v mieri so sebou i s ľuďmi, ten spravidla neochorie.
Až po takýchto rozhovoroch a keď už určil diagnózu pacienta, tak ho začal liečiť svojimi liečebnými metódami.
Anastáziovi sa zdôveril s tým, že za mnohé neobyčajné poznatky z lekárskej vedy vďačí trojročnému pobytu v Egypte, kde sa dozvedel veľa z tradičnej prastarej egyptskej medicíny a z metód slávneho staroegyptského lekára Neferkeho.
Jedného dňa, keď liečil istého bohatého človeka, ktorý trpel na časté záchvaty zúrivosti a neraz vtedy celkom strácal kontrolu nad sebou, tak porozprával Anastáziovi niečo zo svojich egyptských liečebných vedomostí.
„Od Neferkeho som sa naučil, že takmer každá prirodzená choroba, ktorá postihuje naše vnutorné orgány, ako žalúdok, srdce, pečeň, žlčník, má svoju príčinu v závisti, hneve, nenávisti a vo vnútornom nepokoji, ktoré v sebe už dlho nosíme. Neprirodzenými chorobami nazýval veľký Neferke také, ktoré zapríčinili zranenia, nesprávna a nedostatočná výživa alebo paraziti.
Staroegyptskí lekári prísne dodržiavali jedno jednoduché, ale účinné pravidlo – aj to som sa dozvedel od neho – ktoré je pre našich lekárov ale nepochopiteľné. Pacienta začali liečiť vždy až po uplynutí troch dní od vypuknutia choroby. Až po uplynutí tohto času nasadili lekári vhodné lieky.
To však znamená, že starí Egypťania poznali už pred tisícročiami to, čo nás učil už aj Hippokrates, ktorý vedel, že telo má vlastné liečivé a veľmi účinné sily. A tie sú vždy účinnejšie, ako ktorýkoľvek medikament. No a to bol dôvod, že tri dni nenasadzovali žiadny liek, lebo v tom čase sa tie sily naplno zaktivovali a neraz chorému pomohli natoľko, že liek bol nakoniec nepotrebný.“
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
49. časť si môžete prečítať TU
50. časť si môžete prečítať TU
