Kto by nemal Slovensku radiť

Nie, nechcem dnešný Berlín porovnávať s tým z konca 30. rokov minulého storočia, ale už v niektorom zo svojich predchádzajúcich článkov som konštatoval, že režimy sa menia, ale niektoré praktiky zostávajú. Medzi ne patrí aj sústavné radenie zo strany väčších a silnejších menším a slabším, čo majú a čo nemajú robiť. Tak sa trochu do histórie pozrime, čo nám ten Berlín radil a čo sme za tie rady „získali“.

Nepoviem nič nového, keď skonštatujem, že čechoslovakistický režim prvej ČSR bol na konci 30. rokov minulého storočia v svojich koncoch. Praha už nebola schopná ďalej odolávať slovenským požiadavkám na autonómiu Slovenska a bolo len otázkou času, kedy a akým spôsobom sa slovensko-české vzťahy vyrovnajú. Do toho sa však zaplietli „poradcovia“ z Berlína, ktorí nás tlačili nie k vyrovnaniu s Čechmi, ale opusteniu Česko-Slovenska. Ono by možno k rozviazaniu vzťahov došlo podobne ako roku 1993, ale „poradcovská“ činnosť Berlína zviazala vznik slovenského štátu s jeho expanzívnou politikou a po vypočúvaní ďalších rád z toho istého mesta dala slovenskému národno-emancipačnému procesu ódium, ktorého sa dodnes nie celkom zbavil.

Vznikol štát a jeho hlavný obchodný partner sa stal súčasťou tretej ríše. Tak nám poradili zriadiť clearingové zúčtovanie. Obchod išiel, najmä slovenské zbrojovky naplno „makali“ a zásobovali Wehrmacht prepotrebnými zbraňami a muníciou. Samozrejme, neplnili sa len potreby nemeckej brannej moci, ale rástla aj nevyrovnanosť obchodnej bilancie. Na konci vojny zostalo Nemecko dĺžne Slovensku cca 12 mld. ríšskych mariek, ktoré zamrzli na slovensko-nemeckom clearingovom účte. Nemecko túto dlžobu nikdy nevyrovnalo. Po roku 1993 v NBS síce zhromaždili všetky potrebné dokumenty, na základe ktorých by sa dlh dal vymáhať, ale nenašiel sa nikto odvážny, ktorý by to Berlínu predostrel. Takže ďalšia rada vhodná „zlata“.

Ako dnes, aj vtedy dominujúca mocnosť vyžadovala aj ideologický súzvuk. A ako dnes, aj vtedy sa našlo množstvo ľudí aj na Slovensku, ktorí sa tohto súzvuku domáhali. Jeho súčasťou bolo aj riešenie židovskej otázky. Dokonca už nestačili priame nahováračky ako napr. podpichovanie J. Goebelsa, ktorý na začiatku roku 1940 A. Machovi dohováral, že nie je na Slovensku jednota v riešení židovskej otázky. Po salzburských rokovaniach v lete 1940 poslali do Bratislavy priamo poradcu v tejto otázke. Ten so svojimi spolupracovníkmi zo slovenskej strany tak zmanipuloval jej „riešenie“, že skončilo tak, ako skončilo. Teda opäť rada, ktorá Slovensku „pomohla“.

Rada išla za radou a zrazu, sotva dva dni po začatí plánu Barbarossa už slovenskí vojaci na príkaz predsedu vlády pochodovali po širokých pláňach Ukrajiny. Našťastie, nie všetci Slováci sa nechali opantať „radami“, ktoré k nám vtedy intenzívne plynuli. Napriek tomu na konci vojny Slovensko bolo zničené, vojnové zničenie bolo vyčíslené na 114 mld. Kčs, nehovoriac už o ďalších škodách, ktoré Slovensko utrpelo v dôsledku obnovy ČSR, akými boli zjednotenie meny, mena peňazí roku 1953 atď. Takže rady z Berlína, najmä také, na konci ktorých rinčia zbrane, vo vzťahu k Slovensku by bolo treba dávať veľmi opatrne. Nemáme s tým dobré skúsenosti! Preto plne podporujem premiéra, ktorý rady smrdiace pušným prachom odmieta.

PS. Ešte jedna zaujímavosť. Tých 114 mld. Kčs slovenských vojnových škôd bolo započítaných v základnej zmluve medzi ČSFR a NSR z februára 1992 do vyrovnania za sudetonemecký majetok, o ktorí prišli Nemci v ČSR.