50. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 16. februára 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Ako tridsaťpäťročný Proklos prevzal vedenie aténskej Platónovej Akadémie a stal sa jej posledným riaditeľom a túto funkciu vykonával až do svojej smrti; tá potom po jeho smrti zanikla

V tomto prípade poznáme aj rok jeho skonu – Proklos zomrel v roku 485. Bol to človek po každej stránke vzácny a úplne výnimočný. Hádam jedinou jeho zlou a či lepšie povedané nepríjemnou vlastnosťou bola jeho veľká netrpezlivosť. A s tým súviselo aj to, že od svojich študentov požadoval veľmi veľa, neraz možno až priveľa.

Jeho netrpezlivosť sa prejavovala najmä vtedy, ak niekto nepochopil hneď na prvý raz, čo jemu už dávno bolo nad slnko jasné.

Proklos sa pohyboval aj vo vysokých politických kruhoch, ktoré boli veľmi vplyvné. A voči oficiálnej byzantskej politike neraz zastával stanovisko, ktoré bolo celkom protichodné k tomu, čo hlásali ortodoxní kresťanskí vedci a teológovia. Preto sa neraz dostal do veľkých ťažkostí, a to bol neskôr aj dôvod, prečo sa na neho zabudlo a či zabudnúť muselo. Jeho názory a postoje v mnohom nevyhovovali neskorším panovníkom a cirkevným autoritám – z ich pohľadu nebol vhodnou osobnosťou na to, aby sa o ňom hovorilo a aby sa z neho stal idol pre celé generácie. Na to bol príliš nebezpečný.

Ale všetci tí, čo o ňom tvrdia, že bol pohan a ateista, buď o ňom nevedia vôbec nič, alebo mu úmyselne krivdia, lebo nehovoria pravdu, a toto klamstvo ešte aj rozširujú. Tento vynikajúci človek bol totiž v skutočnosti veľmi religióznym mužom. Mal však svojrázne a svoje vlastné vnímanie religiozity a toho, kto a čo je Boh. V žiadnom prípade však neuznával kresťanskú predstavu o Bohu. To bola pre neho len zbožná rozprávka, ktorá slúžila na to, aby ľudia verili na to, čo bolo osožné a dôležité pre cirkevných i svetských vládcov.

V súlade so svojou vierou a so svojím náboženským presvedčením nikdy nejedol mäso, modlil sa k Slnku, vykonával rituál, ktorým rozumeli len zasvätenci mystérií starých Chaldejcov – skvelých znalcov astronómie – a veľmi prísne dodržiaval všetky religiózne sviatky starých Egypťanov.

Podľa tohto nezabudnuteľného mysliteľa, ale aj veľkého estéta bolo najväčším omylom kresťanstva a jeho teológie, že sa odklonilo od pôvodného ranného kresťanstva a Ježiša formou dogmy vyhlásilo za Syna Božieho, ktorý má podľa tejto dogmy tú istú podstatu ako aj Otec. Pre Prokla však Ježiš bol len človek, ktorého si Boh vyvolil za svojho Mesiáša a tak kresťanskí teológovia mali právo ho vyhlásiť len za adoptívneho Syna Božieho.

To, že zo Syna teológovia urobili úplne rovnocenného Boha s Otcom, bolo podľa Prokla znehodnotením kresťanstva a táto dogma ho zdegradovala len na akúsi ateistickú filozofiu, ktorá čoraz viac vzývala len Syna a na skutočného Boha Otca zabúdala a čoraz viac ho odsúvala do ústrania.

Taký bol pohľad Prokla na náboženstvo a tak vnímal kresťanstvo.

Tieto súvislosti a fakty z Proklovho života som vám porozprával preto, aby ste si o ňom mohli urobiť aspoň nejakú predstavu ako o človeku a aj o jeho ľudských vlastnostiach. Písomne sa o jeho živote zachovalo len veľmi málo.

Teraz prejdem k jeho niektorým astronomickým poznatkom a k jeho kozmologickým tézam. V prvom rade je dôležité poznamenať, že Proklos absolútne odmietal Ptolemajovu geocentrickú predstavu usporiadania sveta, podľa ktorej bola Zem stredobodom slnečnej sústavy, okolo ktorého všetko obiehalo – všetky ostatné planéty, Mesiac i Slnko.

Ptolemajov astronomický svetonázor platí už niekoľko storočí a aj naša doba ho plne uznáva – nie však Proklos. Ten mal proti autorite veľkého Ptolemaja svoje vlastné argumenty. Ja sám ich v mnohom zdieľam, i keď uznávam veľké zásluhy Ptolemaja v oblasti astronómie.

V istom zmysle sa dá povedať, že Proklos bol nasledovníkom nezabudnuteľného Platóna. Veľmi široká rôznorodosť jeho myslenia a jeho vedomostí, krása jeho reči, jej dokonalá presvedčivosť a veľká neobyčajnosť jeho ideí ho vyvyšujú nad každého gréckeho filozofa, včítane takých mudrcov ako Sokrates, Archimedes i Aristoteles.

Pre Prokla bolo úplnou samozrejmosťou, že stredobodom nášho sveta je Slnko a v žiadnom prípade nie Zem. A preto bolo pre neho samozrejmé aj to, že všetky planéty obiehali okolo Slnka a nie okolo Zeme.

O Mesiaci tvrdil, že pozostáva z presne takej istej hmoty ako aj naša Zem. Bol jedinečný aj v tom, že ako prvý grécky mudrc objavil a pochopil, že nie všetko je také, ako to vidia naše oči a že nás neraz klamú a zavádzajú. Rozlišoval preto medzi svetom zdanlivým a svetom skrytej reality, teda svetom skutočným.

V tomto prípade veľmi presvedčivo argumentoval napríklad tým, že hoci sa nám zdá, ako keby Mesiac svietil sám zo seba, z vlastnej sily, tak to v skutočnosti vôbec nie je pravdou, lebo vrhá tieň. To ale znamenalo podľa Prokla, že svetlo Slnka cez Mesiac neprechádza, ale sa od neho odráža. A len preto Mesiac svieti, lebo na to využíva svetlo Slnka a len tak vytvára svoj tieň.

Iný argument Prokla pre túto hypotézu bol ten, že ak by odrazu Slnko prestalo svietiť, tak v tom istom momente by prestal svietiť aj Mesiac.

Jeho argumenty majú takú skvelú logiku, akou sa navyznačoval nikto iný a ja ju nesmierne obdivujem a vysoko uznávam. Tento znamenitý mudrc bol skalopevne presvedčený aj o tom, že všetky nebeské sféry a priestory sú zaplnené takým istým ohňom, aký je aj na Slnku. Tým Proklos chcel vyjadriť to, že Slnko i hviezdy majú tú istú hmotnú podstatu, teda že sú z podobného materiálu.

Chcem tu dodať už len toľko, že Proklos ani zďaleka nepovedal verejne všetko to, čo o kozme a o tajomstvách nebeských sfér vedel. Prečo nie, to vám zaiste nemusím povedať, viete, alebo tušíte to aj sami.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

48. časť si môžete prečítať TU

49. časť si môžete prečítať TU