20 rokov od “humanitárnej” vojny NATO-USA proti Juhoslávii. Príde teraz do Venezuely?

Belehrad/Caracas 25. februára 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:TASR/AP-Fernando Vergara)

Blíži sa deň, keď „oslávime“ 20. výročie „hrdinského“ aktu NATO, za podpory USA. 24. marca 1999 sa začala vojna Západu proti Srbsku. V ten deň bombardéry NATO zhodili prvý pokrovec bômb na Belehrad

Západ svoj zločinecký prepad – bez mandátu OSN – suverénneho európskeho štátu cynicky nazval humanitnou intervenciou, ktorej cieľom bolo darovať Srbom západné „hodnoty“ a západnú „demokraciu“.

Situácia v Srbsku ale nenapĺňala ani bod 2 článku 5 tzv. severoatlantickej zmluvy, kedy je NATO oprávnené k vojenskému zásahu.

Neskôr po zničení Srbska prišlo oficiálne vyhlásenie z hlavných miest najdôležitejších členských štátov NATO, že rozbombardovanie Srbska bolo nutné, aby srbskému národu bolo dopriate užívať demokraciu, ľudské práva a voľné trhové hospodárstvo. Tak vtedy o tom nadšene písali západné médiá, ale ani slovom sa nezmienili o tom, že bombardujúci NATO-teroristi nebrali absolútne žiadny ohľad na civilné obyvateľstvo a že ich bomby zavraždili tisícky nevinných, aj žien a detí.

Vtedajší NATO hovorca Jamie Shea, ktorý viackrát informoval v televízii o priebehu úspešných útokov NATO, zakaždým so žoviálnym úškrnom vyslovil poľutovanie nad nevyhnutnými kolaterálnymi škodami, ktoré boli daňou za slobodu, ktorú Srbom prinieslo NATO. Tými škodami bolo mienené vraždenie civilistov. Odvtedy sa tento výraz stal dôležitou súčasťou „slovníka“ NATO.

Pravý dôvod útoku NATO ale mal tak málo spoločné s demokraciou a humanitou, ako aj všetky ďalšie NATO-USA vojny v Iraku, Afganistane, Sýrii, Lýbii.

Skutočným dôvodom útoku na zvyšok Juhoslávie (od 1992 už len Srbsko a Čierna Hora) bola skutočnosť, že jej vláda s prezidentom Miloševičom nechcela akceptovať diktát neoliberálneho spoločenstva Západu a odmietala sa mu podriadiť.

Ostatné štáty bývalého východného bloku sa mu s nadšením pripojili (dobrovoľne podriadili) a trvalo im dlho, kým ich národy zčasti pochopili, že nové usporiadanie východnej a strednej Európy nebolo ničím iným ako imperiálnym a moderno-kolonialistickým pohltením ich území Západom. Miloševič nechcel niečo také pripustiť a preto bol tŕňom v oku Západu, ktorý musel byť za každú cenu odstránený.

V podstate išlo EÚ a USA v tom čase len o to privlastniť si všetko z východu Európy (z ktorej sa po roku 1991 stiahol Sovietsky Zväz), čo malo ekonomický a strategický význam.

Brusel a Washington urobili všetko preto, aby si privlastnili všetko najcennejšie z východoeurópskej ekonomiky a výskumu. A potom namiesto sľúbeného blahobytu pre všetkých na východe, prišlo zničenie a rozbitie všetkého pozitívneho, čo na východe existovalo. Prišla bieda a chudoba, životná neistota, nezamestnanosť, pre mnohych nezaplatiteľné nájomné, inflácia, neustále stúpanie cien i masová migrácia z východu. Napr. Bulharsko a Rumunsko stratili viac ako 20 percent obyvateľstva, to iste platí aj pre východné Nemecko.

A Srbsko trpí dodnes na následky „skvelých darov“, ktoré mu priniesli bomby NATO a životná úroveň väčšiny Srbov je oveľa nizšia ako za vlády Slobodana Miloševiča. Bomby NATO okrem mŕtvych spôsobili aj mnoho novej a nezmieriteľnej nenávisti medzi Srbmi a Chorvátmi, ktorá pretrváva.

A Západ spôsobil aj ďalšiu hlbokú a nevyliečiteľnú ranu na srbskej duši – vyrhol jej Kosovo, kde je pre Srbov posvätné Kosovo pole a odovzdal ho Albáncom. To je niečo podobné, ako keby židom Rusko vzalo Jeruzalem a odovzdalo ho Arabom.

USA teraz hrozia „mečom“ Venezuele, a to so súhlasom Bruselu i NATO. Zopakuje sa Juhoslávia z roku 1999 teraz vo Venezuele? USA jej predsa sľubujú humanitnú pomoc – ako NATO pred 20. rokmi Juhoslávii! Bolo to bombami a srbskou krvou!

Roman Bednár