Vždy sa snažím rešpektovať názov konferencie či jej panelu, ale tentokrát je to ťažké. Názov “Spoločne proti hrozbám: prekonávanie svárov v záujme všeobecného pokroku” je sporný. Rovnako, ako mnohí z Vás, cítim vážne ohrozenie našej budúcnosti, slobody, demokracie, mieru, bezpečnosti i prosperity, ale nemôžem akceptovať termín “všeobecný pokrok”. Je naozaj nutné vracať sa k tomuto starému, toľko zneužívanému a do inej éry patriacemu termínu? Verím, že sa nechceme vracať do éry komunizmu s jeho “kvázi-progresivistickou” ideológiou.

O hrozbách hovoriť máme. Vedú k rýchlo pokračujúcemu ubúdaniu slobody, demokracie a mieru vo svete. Hovoriť o “pokroku” by ale bolo zavádzajúce. Britský konzervatívny mysliteľ Edmund Burke už v roku 1770 ironicky poznamenal: “svet sa progresívne vyvíja naspäť!”. Teraz, po takmer štvrť tisícročí, s ním mám chuť súhlasiť.

Po páde komunizmu sme boli fascinovaní rýchlym ukončením neslobody a totalitných praktík a verili sme, že vstupujeme do veľmi sľubnej éry. S časovým odstupom 25 rokov zisťujeme, že táto interpretácia vtedajších vyhliadok bola príliš optimistická. Prekvapivo a paradoxne totiž práve vtedy začali vznikať dnes nás trápiace problémy.

Pád komunizmu uvoľnil procesy, ambície a najrôznejšie mýty a schémy, ktoré nás postupne, krok za krokom, priviedli k súčasnému stavu vecí. Zdalo sa, že bude stačiť zbaviť sa politického, ekonomického a sociálneho systému komunizmu, v čom niektoré z postkomunistických krajín uspeli. Odvažujem sa povedať, že Česká republika bola jednou z nich. Avšak, to nestačilo. K vytvoreniu nového, skutočne demokratického systému by bolo treba vyvarovať sa ponechania si z minulosti prežívajúcich chybných predstáv a apriorizmov a zabrániť vytváraniu omylov nových. A to nie len na Východe, čo hovorím veľmi dôrazne. Problémy dneška prichádzajú skôr zo Západu ako z Východu (najmä nie z onoho “starého Východu”).

Moje názory iste prezrádzajú môj pohľad na svet z Prahy, a vlastne z Európy. Európa je miestom, kde je zlyhanie súčasného vývoja zrejmejšie a viditeľnejšie ako v akýchkoľvek iných častiach sveta – preto sa zaoberajme našimi problémami a nami. Aby som bol správne pochopený – Neporovnávam relatívnu veľkosť katastrofického vývoja a ľudského utrpenia, ale relatívny stupeň zlyhania.

Z tejto perspektívy nie je najväčším ohrozením mieru, slobody a demokracie ani Islamský štát, Al-Kaida alebo teroristi z akéhokoľvek iného podobného barbarského zoskupenia. Najväčšou hrozbou nie sú ani európski, washingtonskí či moskovskí byrokrati snažiaci sa riadiť a kontrolovať naše životy. Nie sú ňou ani alarmistické a populistické médiá a ich pokus o vládu mediokracie. Nie sú nimi ani autokratickí globálni bankári, businessmani či účastníci davoského Svetového ekonomického fóra. Nie sú nimi ani zostávajúci diktátori. Tieto moje výroky niekomu môžu znieť prekvapivo, ale žiadnou prevratnou myšlienkou nie sú. Hlavnú chybu vidím v nás.

Sme slabí, oportunistickí a nerozhodní. Problémom je naša nečinnosť, ktorá je prejavom straty našej vitality, sebadôvery a rastúcej únavy. Problémom je, že sme bez odvahy a bez jasnej pozitívnej vízie budúcnosti. Že sa pasívne zmierujeme so svojím rozčarovaním nad stavom sveta. Že zabúdame na zdravý rozum a na svoju zodpovednosť za celok. Že predvádzame zjavnú neschopnosť učiť sa z minulosti a doceniť význam a úlohu histórie. Že sme sa stali obeťou nových, fatálne chybných izmov – humanrightizmu, multikulturalizmu, environmentalizmu, homosexualizmu, kozmopolitizmu a transnacionalizmu. Že sme sa stali objektmi – ale bohužiaľ aj spolutvorcami – tragédie politickej korektnosti. A tiež to, že mnohí z nás vedome či podvedome stále veria vo všemocnosť ľudského rozumu a v jeho schopnosť racionálne organizovať ľudskú spoločnosť.

Dnešná generácia v relatívnom bohatstve a hojnosti žijúcich ľudí na Západe (v origináli pleasure-seekers), čiže my samotní, podrýva tie inštitúcie, ktoré vznik nášho slobodného a prosperujúceho sveta umožnili. Zdá sa, že si to neuvedomujeme. Nie sme odhodlaní rezolútne sa postaviť multikulturalistickému ťaženiu proti západnej civilizácii. Nie sme pripravení obhajovať svoje hodnoty, svoju kultúru, svoje náboženstvo, svoj životný štýl. Nie sme ochotní obetovať svoj relatívne komfortný život a začať bojovať za slobodu a demokraciu. Nebránime sa, keď sme navádzaní ku “globálnemu mysleniu”, a nechránime národný štát ako jediného spoľahlivého garanta a ochrancu demokracie. Len veľmi slabým hlasom hovoríme, že suverénny národný štát nie je žiadnym historickým anachronizmom.

Spomenul som svoje stredoeurópske korene a svoj stredoeurópsky uhol pohľadu. Nechcem predstierať, že dostatočne dobre poznám Vašu krajinu, ale dovoľte mi povedať, že si nemyslím, že je Rusko voči týmto nebezpečenstvám imúnne.

Nie som rojkom, som však presvedčený, že môžeme a musíme sformulovať racionálny a realizovateľný program (či víziu), ktoré by nám ukázali kadiaľ a ako ďalej ísť. Mali by sme začať doma, teda s nami samými, a s praktickými a realizovateľnými krokmi. Nemali by sme dávať rady iným.

Mali by sme presadzovať maximum vzájomného sa otvárania krajín, slobodný obchod, maximálne neobmedzovaný pohyb ľudí a myšlienok, nemali by sme sa brániť internacionalizácii ľudských aktivít, ale mali by sme tvrdo oponovať transnacionalizmu a globálnemu vládnutiu. Nesúhlasím s Fukuyamom a jeho hypotézou, že globalizácia prinesie homogenizáciu ľudskej spoločnosti. Skôr súhlasím s Huntingtonom, keď hovorí, že globalizácia bude generovať konflikty. Práve ich sme teraz svedkami.

Opäť žijeme v rozdelenom svete. Na začiatku 90. rokov sa zdalo, že existuje šanca minulé rozdelenie prekonať, ale nepodarilo sa to. Východ bol slabý a musel sa koncentrovať na svoju oneskorenú “domácu úlohu”, ktorou bolo vybudovať normálnu spoločnosť. Západ bol – vo väčšej miere, než bolo žiaduce a odôvodnené – presvedčený o svojej dokonalosti a nadradenosti a nebol pripravený s nami jednať. Po celú túto dobu som sa snažil argumentovať, že byť plnohodnotnými partnermi pripravení sme, pretože sa necítime byť porazenými – to, čo bolo porazené, bol náš komunistický režim, nie my. Ale pochopení sme neboli.

V dôsledku toho teraz žijeme v nespojitom, fragmentovanom svete s príliš mnohými nebezpečnými bojiskami. Necítim sa povolaný o nich teraz zbežne a povrchne hovoriť. Chcem sa vrátiť k svojej úvodnej argumentácii, k nám a k našim problémom.

Sme vôbec pripravení sa ešte o niečo pokúsiť? A chceme to naozaj? Obávam sa, že nie. Nie sme ochotní zbaviť sa svojho – ešte stále – pohodlného života a svojich predsudkov. Chýbajú nám silné názory. Frustruje ma, keď vidím všeobecnú apatiu, keď sledujem pokračujúcu trivializáciu a znevažovanie vzdelania (o masívne ideologickej indoktrinácii, ktorá mi pripomína komunistickú éru ani nehovoriac). Vzdelanie sme nahradili indoktrináciou politickej korektnosti, čo vedie k strate elementárneho pochopenie fungovania ľudskej spoločnosti a k ​​strate našej schopnosti vidieť celok. Parcialita a roztrieštenosť nášho myslenia uľahčuje život moderným manipulátorom našej spoločnosti. Súčasná žurnalistika sa stala – chaotickým chrlením informácií – hrozbou pre našu schopnosť pochopiť svet okolo nás. Internet umožnil vznik amatérskych pseudo-novinárov, ktorí akúkoľvek debatu trivializujú.

O týchto otázkach by sme mali hovoriť vážne a otvorene. Prial by som si, aby sa stretnutia Valdajského klubu stali produktívnym prostredím pre pochopenie, diskusiu a polemiku so všetkými týmito tendenciami. Ešte raz Vám ďakujem za pozvanie.

Václav Klaus, Valdajský diskusný klub, Soči, 22. októbra 2015. Preklad z anglického originálu.