Roman Michelko: Výsledky a dôsledky volieb. Protestný hlas, ktorý vyhral, bol voči vláde ale aj opozícii

Slovensko 6. marca 2016 AKTUALIZOVANÉ (HSP/Foto:HSP)

Ľudia, ktorí volili Kotlebu, odmietli politický mainstream na oboch stranách

Ak by sme mali súčasné parlamentné voľby definovať jedným slovným spojením, najpriliehavejšie by  bolo vytrestanie establishmetu. A je jedno, či vládneho alebo opozičného. Voliči dali jasne najavo, že rovnako odmietajú aroganciu  aktuálnej moci, ako aj jej tradičných  parlamentných oponentov. Výrazne sa posilnili protestné hlasy, či už „soft“ – SaS a OĽaNO alebo „hard“ – Kotelba ĽS NS.

Ešte predtým, než začneme hlbšie analyzovať výsledky volieb, treba zdôrazniť ďalšieho porazeného týchto volieb. Sú ním prieskumné agentúry. Samozrejme, ich argumenty o štrnásťdennom moratóriu pred voľbami, kedy sa nesmeli zverejňovať výsledky prieskumov a o nameraných  trendoch raketového poklesu KDH a vzostupu Kollára a Kotlebu, ktoré už ale nestihli uverejniť, nesedia. Aj tie nezverejnené prieskumy boli dosť mimo realitu. Prieskumné agentúry budú argumentovať skrytým voličom, náhlym a nepredpokladateľným rozhodnutím veľkej masy  voličov tesne pred  voľbami a podobne, ale ich reputácia je po tomto debakli veľmi pošramotená. Je len otázne, či to bolo z „blbosti“ (zlej metodiky), alebo skôr miesto merania reality podľahli pokušeniu samé ju ovplyvniť. Podľa mňa – B je správne. Poďme však k základným možným scenárom.

Ak by sme mali jedným slovom definovať povolebnú realitu, tak je to jednoznačný PAT. Ani  Smer so SNS na strane jednej, ani spojená pravica na strane druhej nedá väčšinu. Zabraňuje tomu (inertný – nekoalovateľný) Kotleba. Z povolebných diskusií jasne vyplýva, že duo Sulík – Matovič sú v mene vlády, v ktorej budú mať podstatne silnejší mandát, než si vôbec dokázali predstaviť, ochotní ísť veľmi ďaleko. Inak povedané, sú na vládu „nadržaní ako stepné kobylky“. Problém je v tom, že za tento ich sen má zaplatiť Most-Híd a SNS „spáchaním politickej samovraždy“. Tvrdohlavo sa snažia vsugerovať celému Slovensku svoju utkvelú predstavu, že Smer treba od moci odstaviť akýmikoľvek prostriedkami, najlepšie, samozrejme, na úkor iných (SNS a Most-Híd). Od tohto úsialia ich zatiaľ neodradilo ani striktné Bugárovo nie. Ukazuje sa však, že démonizácia Fica je imanentnou súčasťou ich politickej identity a násilne svoje predstavy natláčajú takmer všetkým politickým partnerom. Ďalším čriepkom do povolebnej mozaiky bolo jasné vyhlásenie Borisa Kollára, že dokáže podporiť, resp. tolerovať len pravicovú vládu.  To by však okrem iného znamenalo koalíciu aj so Sieťou Radoslava Procházku.

Iste, takáto mezaliancia nebude vôbec jednoduchá. Problémom takéhoto spojenia je značná averzia Kollárovej dvojky – posledného križiaka Milana Krajniaka voči Procházkovi. Ten mu venoval zopár veľmi štipľavých komentárov, ba dalo by sa povedať, že Procházka je pre Krajniaka minimálne na pravej strane osoba non grata číslo jeden. Naopak, čo sa týka spolupráce SNS a SME RODINA – Boris Kollár, tam veľké problémy nevidím. Dokonca približne tri mesiace pred založením strany Kollár v jednom z rozhovorov konštatoval svoje zhnusenie vládnucim establishmetom, jedným dychom však dodal, že ak vidí niečo slušné a zaujímavé na politickej scéne, je to práve nová obrodená SNS.

Takéto kombinácie však prehliadajú niektoré vážne okolnosti veľmi krehkej a veľmi tesnej koalície. Spojená pravica, v ktorej by bol Most-Híd aj SNS, by mala najtesnejšiu väčšinu 76 hlasov, pričom ten 76 hlas by bol hlas Františka Šebeja alebo Ondreja Dostála. Našiel by sa súdny človek, ktorý by do niečoho takého išiel?

Dnes je však situácia podstatne komplikovanejšia. Samozrejme, čoskoro vystrieda „povolebnú opicu“ mediálna hystéria typu zachráňme demokraciu za každú cenu, obetujme sa a podobne. V tejto psychóze sa aj inak nepredvídateľné ťahy stanú priam očakávanými. Je jasné, že v súčasnej galibe bude vyvíjaný obrovský tlak aj na SNS. Tá sa ocitla vo veľmi nezávideniahodnej situácii. Z oboch strán, teda aj zo strany Smeru, ako aj spojenej pravice bude na ňu vyvíjaný nátlak, aby sa pridala. Vedenie by však malo obrovský problém vysvetliť svojim voličom vstup do koalície, v ktorej by nebol Smer, a naopak bol by tam Most-Híd. Isté je viac menej to, že nič nie je isté, že koaličné vyjednávania budú dlhé a všetky strany budú musieť priniesť na oltár sformovania väčšiny veľké obete. Smer bude musieť k povolebným vyjednávaniam pristúpiť s veľkou mierou personálnej a programovej veľkorysosti.

Ďalšou veľkou a veľmi pertraktovanou témou sa stáva otázka predčasných volieb.Toto riešenie má však aj veľmi veľa prízemných, ale podstatných okolností. Takej Sieti, ktorá má dnes  za voľby v banke sekeru vo výške 2,6 mil eur, predčasné voľby ani trochu nevyhovujú. Je síce pravda, že za volebné výsledky by za štyri roky dostala až cca 4 milióny eur, problém je v tom, že túto sumu by dostala postupne v štyroch ročných trnažiach. Ak by boli predčasné voľby do pol roka, finančne by to Procházku zničilo. Aj takéto okolnosti treba pri konštruovaní povolebných scénarov brať do úvahy.

Najbližšie dni a týždne budú teda v znamení hľadania riešenia z povolebného patu. Už dnes je viac menej isté, že veľa riešení nebude. Nemožno vylúčiť ani predčasné voľby, čo by logicky vyplývalo z ústavy, ak by sa v najbližších šiestich mesiacoch  trikrát nepodarilo zostaviť vládu. Proti tomuto scenáru však hovorí naše predsedníctvo v Rade Európskej únie, ktoré sa začína už v júli.

Posolstvo týchto volieb je však jednoznačné. Ľudia povedali súčasnému politickému mainstreamu dosť. A vytrestali ho. Je len otázne, či a ako sa z toho politici poučia.

Politológ Roman Michelko