Môj profil 
Predplatné
Povestná rezolúcia OSN 1244 jasne konštatovala, že Kosovo má ostať súčasťou Srbsko – čiernohorskej Juhoslávie. Každému len trocha realistickejšie uvažujúcemu odborníkovi na medzinárodné právo bolo jasné, že Kosovom vzniká veľmi nebezpečný precedens.
Nič na tom nezmenilo ani tvrdenie vtedajšej Bushovej jr. ministerky zahraničných veci Condoleezzy Riceovej, že Kosovo nebude precedens. Pri všetkej veľmi malej úcte k tejto prepytujem ministerke, Condolleezza Riceova nie je Boh, ktorý keď povedal buď svetlo, tak bolo svetlo. Ak teda ona povedala, že Kosovo nebude precedens, neznamená, že to tak aj naozaj bude.
Poďme však k pseudoargumentom euroatlantických pokrytcov, ktorí sa snažia vysvetliť, v čom je Kosovo iné, než Krym. Prvý a zásadný rozdiel je vraj v tom, že v Kosove boli etnické čistky, ba priam genocída, a že teda oddelenie Kosova od (v tom čase už len Srbska) bola jediná nádej, ako ochrániť mierumilovných kosovských Albáncov.
Realita bola taká, že už od konca 80. rokov si kosovskí Albánci vytvorili paralelne mocenské a politické štruktúry a v podstate ignorovali centrálnu vládu v Belehrade. To by však nebolo všetko. V priebehu 90. rokov vznikla zločinecká UCK (Kosovská oslobodenecká armáda), ktorá útočila na srbské policajné sily, terorizovala srbské, ale aj kosovské obyvateľstvo, ktoré nebolo ochotné s ňou spolupracovať. Miloševičov zásah bol už len logickým a nevyhnutným opatrením centrálnej vlády na ochranu Srbov žijúcich v Kosove.
Samozrejme, nemôžme tvrdiť, že sa v čase vojny nediali aj zločiny. Čo je však podstatné, diali sa na oboch stranách. Nakoniec o tom svedčí aj kniha Carly del Ponte, ktorá jednoznačne potvrdila obchod Kosovcov s orgánmi zajatých Srbov, ktorý prebiehal v réžií vtedajších špičiek UCK, dnes oficiálnych predstaviteľov Kosova (expremiéra Ramisa Haradinaja, či súčasného premiéra Hasima Taciho).
Napriek tomu, ak by sme aj prijali tvrdenie, že po tom, čo si oba národy urobili, je reálne nemožné, aby žili v jednom štáte, treba zdôrazniť, že „humanitárne bombardovanie NATO“ bolo v roku 1999 a Kosovo vyhlásilo nezávislosť v roku 2008, teda po deviatich rokoch medzinárodnej správy, v čase, kedy práva kosovských Albáncov, dokonca aj tie kolektívne, boli plne akceptované a danému etniku nehrozila žiadna ujma. Takže ak argument o etnických čistkách či prenasledovaní kosovských Albáncov mohol mať akú – takú relevanciu v roku 1999, určite ju nemal v roku 2008.
Poďme teda ku Krymu, ako precedensu. Jedným z prvých krokov novej ukrajinskej vlády bolo zrušenie jazykových práv Rusov. Kto sledoval, čo sa dialo na Majdane, si musel veľmi rýchlo všimnúť, že k moci sa dostali aj extrémistické sily z Pravého sektora, ktoré s demokraciou nemajú nič spoločné. Nová, dočasná vláda absolútne nezohľadnila reálny pomer politických síl, ale v revolučnej eufórii pripravovala revanš, ktorý by sa veľmi skoro a zásadne dotkol ruskojazyčného obyvateľstva.
Z tohto pohľadu bola reakcia východnej ruskojazyčnej Ukrajiny a Krymu logická. Nakoniec, výsledky referenda, v ktorých sa pri 85% účasti 96% väčšina prihlásila k spojeniu s Ruskou federáciou, hovorí za všetko. Ukazuje sa, že aj v Medzinárodnej politike božie mlyny melú síce pomaly, ale iste. Na pobavenie, alebo lepšie usvedčenie pripájam zopár citátov čelných predstaviteľov USA či OSN, ktorými obhajovali osamostatnenie Kosova. Predstaviteľ USA Harold Hongju Koh /právny poradca ministerstva zahraničia USA/ povedal: „USA vyzývajú Medzinárodný súd ponechať deklaráciu o nezávislosti Kosova bez zmien, ako vyjadrenie vôle ľudu Kosova, alebo odmietnuť komentovať jej legálnosť, alebo vyhlásiť, že medzinárodné právo nezakazuje oddelenie.. Predstaviteľ Rakúska Helmut Tichy vyhlásil: „v medzinárodnom práve neexistuje ustanovenie, ktoré zakazuje prijať deklaráciu o nezávislosti a o odtrhnutí.“ Tiež uviedol, že v Kosove deklaráciu o nezávislosti prijali „zvolení predstavitelia, ktorí vyjadrili vôľu ľudu Kosova.“ No a nakoniec perla od zástupcu Veľkej Británie Daniela Bethlehema: „Srbsko dalo jasne najavo, že nikdy nebude súhlasiť s nezávislosťou Kosova a Kosovo nechce byť súčasťou Srbska. Sudcovia nemôžu donútiť páry, ktoré sa nenávidia, aby ostali v manželstve.“ S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody tak 22. júla 2010 súd v Haagu vyhlásil rozhodnutie, prijaté desiatimi hlasmi proti štyrom, o tom, že deklarácia o nezávislosti Kosova neporušuje princípy medzinárodného práva. Dnes len stačí miesto Kosova dosadiť Krym. To by však medzinárodné právo muselo platiť pre všetkých rovnako. A toho sa ešte asi dlho nedočkáme.
Politológ Roman Michelko
