Môj profil 
Predplatné
Bratislava 5. júla (TASR) – Cyrilometodská úcta bola v slovenskom prostredí hlboko zakorenená už od čias misie oboch vierozvestov na Veľkú Moravu a nestratila sa ani počas stáročí, keď naši predkovia nemali žiadnu vlastnú politickú organizáciu. Pre TASR to povedala historička Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského Emília Hrabovec.
"Faktom je, že až postupom času spoznávame, ako kontinuálne a hlboko bola cyrilometodská úcta v slovenskom prostredí zakorenená. Tento nedostatok poznania vlastných dejín má celkom jednoznačné historické príčiny," konštatuje. "Práve v čase, kedy sa formovala moderná historická veda, vznikali moderné vedecké inštitúcie a systematický historický výskum, začali sa systematicky vydávať zbierky prameňov a formovať zásadné paradigmy historickej interpretácie jednotlivých národných dejín, teda v druhej polovici alebo poslednej tretine 19. storočia, práve vtedy Slováci prežívali najtvrdšie obdobie maďarizácie," pripomína. "A najbolestnejšie pociťovali absenciu akejkoľvek politickej a kultúrnej autonómie, ktorá mala za následok, že boli pozbavení aj možností organizovať nezávislý a slobodný výskum o vlastných dejinách a formovať svoje historické vedomie," dodáva.
Ani dvadsiate storočie nebolo podľa nej priaznivo naklonené objektívnemu výskumu cyrilometodských tradícií. "Dvadsiate storočie bolo zase poznačené inými ideologickými tlakmi, od pokusov ‘československej’ historickej vedy inštrumentalizovať veľkomoravské dejiny vrátane cyrilometodskej misie ako dôkaz ‘historickosti spoločného štátu’ až po komunistické zneužitie cyrilometodskej úcty ako domnelého dôkazu protirímskej a východnej orientácie Slovanov. Až teraz môžeme postupne odhaľovať, že vôbec nie je pravdivé, že cyrilometodská úcta z našich dejín na stáročia diskontinuálne zmizla," podčiarkuje Hrabovec.
Dodáva, že existuje množstvo historických zdrojov, ktoré na cyrilometodskú úctu poukazujú. "Odhaľujeme ju napríklad v cirkevno-historickej oblasti. Z 13.- 15. storočia poznáme liturgické knihy, misále, ktoré svedčia o živej, praktizovanej úcte k sv. Cyrilovi a Metodovi," vysvetľuje. "Sú tu patrocíniá kostolov, ktoré vznikli pod vplyvom východnej starokresťanskej úcty (napr. sv. Margita Antiochijská) alebo pod vplyvom cyrilometodským (patrocíniá sv. Klementa, ktorého ostatky solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu a odtiaľ do Ríma). Aj samotná mariánska úcta v podobe úcty k Sedembolestnej je pravdepodobne cyrilometodského pôvodu. Na území Slovenska pôsobili stáročia po cyrilometodskom období rehole východného aj západného rítu," dodáva.
Významným medzníkom v dejinách cyrilometodskej úcty bolo podľa nej obdobie humanizmu, reformácie a katolíckej reformy či rekatolizácie, ktoré je poznačené veľmi živou cyrilometodskou úctou. "Jej rukolapným dôkazom je napríklad spevník Benedikta Szöllösiho Cantus catholici s jeho krásnym historickým úvodom, ale aj množstvo iných dokumentov. Zásadnú úlohu v pestovaní cyrilometodskej úcty zohrala Trnavská univerzita, jezuiti a generácie bernolákovcov, ktorí systematicky pestovali veľmi živú cyrilometodskú úctu, ktorú oduševnene prevzali štúrovci," tvrdí Emília Hrabovec. "Čo sa mení v 19. storočí, to nie je znovuobjavenie niečoho mŕtveho na slovenskej strane. To, čo sa možno v druhej polovici 19. storočia mení a posúva, to je znovuobjavenie cyrilometodskej úcty na úrovni univerzálnej cirkvi. Pápeži znovuobjavili cyrilometodskú úctu," podčiarkla.
Na rozdiel od Emílie Hrabovec si historik Dušan Kováč nemyslí, že legenda a tradícia Konštantína a Metoda ako významná súčasť kultúrneho dedičstva pretrvala na Slovensku kontinuálne od čias ich misie až dodnes.
"Dlhé storočia nehrala ani legenda, ani tradícia Konštantína a Metoda prakticky nijakú úlohu. Cyrilo-metodská tradícia sa objavila až v procese formovania moderného slovenského národa v 19. storočí, keď slovenská elita hľadala ‘starú’ tradíciu, čo bolo obvyklé vo všetkých národných hnutiach – hľadanie ‘počiatkov’ a ‘historických koreňov’," povedal Kováč pri príležitosti témy TASR venovanej obom vierozvestom. "Tak si aj predstavitelia Slovákov ‘prisvojili’ túto tradíciu, ktorá bola živá iba vo východnom kresťanstve," dodal. Reálne podľa neho trvala na území Veľkej Moravy tradícia, ktorú založili Konštantín a Metod, iba krátko. "Už Svätopluk vyhnal Metodových žiakov. Územie dnešného Slovenska bolo pod vplyvom západného – latinského kresťanstva, čo sa ešte upevnilo po vzniku uhorského štátu a po definitívnej schizme v kresťanstve v polovici 11. storočia," upozornil Kováč.
