• Na vzorke šiestich známych subjektov nevidno náhodných outsiderov, ale dlhodobo podporovaných hráčov s opakovanou verejnou podporou.
• Viacročné zmluvy neznamenali automatický nárok na peniaze, ale vytvárali režim pokračovania, na ktorý si časť príjemcov zvykla ako na istotu.
• Zmluvy podpísané pred zmenami vo vedení fondu mohli slúžiť aj ako most cez neisté časy.

Fond na podporu umenia dnes na kultúru neútočí, hoci to tak dotknuté mimovládky podsúvajú verejnosti. Pri bližšom pohľade totiž nevidno hladujúcich outsiderov, ale známych a dlhodobo podporovaných hráčov, ktorí si roky zvykali na režim, v ktorom verejná podpora prestávala byť výnimočnou pomocou a začínala pripomínať stabilný prevádzkový štandard.

Práve preto je dnešný krik taký hlasný. Nie preto, že by vo FPU z večera do rána zomierala kultúra. Ale preto, že sa zlomil systém istôt, na ktorý si časť príjemcov zvykla natoľko, že jeho prerušenie dnes opisuje ako devastáciu.

Nejde o náhodné obete

Na preverenej vzorke šiestich medializovaných subjektov nevidno žiadnych nováčikov bez histórie. Vidno dlhodobo etablovaných prijímateľov s opakovanou podporou a pri viacerých aj s explicitne doloženým viacročným rámcom. To samo osebe ešte nie je dôkaz zneužitia systému. Je to však prvý tvrdý signál, že sa netreba nechať opiť rozprávkou o tom, ako štát zrazu siahol na krehkú a náhodnú kultúrnu scénu.

Štát totiž zasiahol okruh, ktorý sa vo fonde pohyboval roky, poznal jeho rytmus, jeho režim aj jeho logiku. Zasiahol tých, ktorí dlhé roky čerpali verejné peniaze v stabilnom režime. To mení uhol pohľadu na ich dnešný krik. Nemusí prameniť z toho, že štát likviduje kultúru, ale z toho, že narušil režim, ktorý si časť prijímateľov prestala vážiť ako výnimku a začala ho brať ako samozrejmosť.

Zároveň to vyvoláva otázku, či sa z grantového nástroja vo FPU nestal pre úzky okruh starých známych takmer predvídateľný servis.

Viacročná zmluva nie je automatický nárok

Najväčší zmätok v tejto téme vzniká pri slovách „viacročná zmluva“. Znie to tak, akoby príjemca dostal automaticky garantované peniaze na tri roky a fond mu ich teraz svojvoľne zobral. Tak to však nefungovalo.

Príklad uzatvorenej viacročnej zmluvy s občianskym združením Truc sphérique ukazuje, že ide o rámcovú zmluvu, ktorá dávala pevne určenú dotáciu na rok 2024. Ďalšie roky sa odomykali dodatkami. Jeden, na rok 2025, už FPU s týmto združením podpísal. Na rok 2026 už ďalšie pokračovanie neprišlo.

Uzatvorené zmluvy teda neznamenali úplný automat, ale ani nie úplnú neistotu od nuly. Režim istoty fungoval tak, že ak prijímateľ splnil podmienky, odovzdal vyúčtovanie a fond nemal výhrady, pokračovanie sa očakávalo. Nie ako číry dar z nebies, ale ako zvyk zabehnutého mechanizmu.

A práve tento mechanizmus sa dnes zlomil v tom, že časť okruhu, ktorý bol zvyknutý na automatické predĺženie podpory, sa ho tentoraz nedočkal. Nie preto, že by s ním FPU nepodpísal novú rámcovú zmluvu, ale preto, že nepodpísal dodatok k tej platnej. Aj preto dnes vidíme skôr paniku než obyčajné rozhorčenie.

Na druhej strane platí, že hoci dodatok nebol automatickým nárokom, ešte to neznamená, že fond môže bez jasného vecného dôvodu jednoducho preseknúť rozbehnutý režim a tváriť sa, že sa nič nedeje.

Keď sa zvyk vydáva za nárok

Časť prijímateľov si na režim pokračovania očividne zvykla. Ak chcelo nové vedenie FPU tento režim ukončiť, malo to urobiť tak, aby nevznikali pochybnosti o súlade s vlastnými zmluvnými pravidlami.

Ak sa totiž vo FPU naozaj roky vytvoril stabilný okruh prijímateľov, ktorí žili v pomerne predvídateľnom režime, verejnosť má právo vedieť, ako tento model vznikol, kto na ňom profitoval, v akých objemoch a prečo sa vôbec nechal takto rozrásť. V takom prípade by bolo úplne legitímne povedať, že fond sa má vrátiť k prísnejšiemu a súťažnejšiemu režimu.

Lenže ak sa takýto mechanizmus zlomí len všeobecným argumentom o konci privilegovaného systému a o otvorení priestoru pre spravodlivejšie rozdelenie podpory, FPU si tým vyrába problém. Namiesto pokojného rozobratia privilegovaného systému tým môže vyrobiť mučenícky príbeh pre jeho dlhoročných beneficientov.

Aj preto znie slovo „devastácia“ tak hlasno. Nie preto, že by išlo o prvé a posledné peniaze pre neznáme kultúrne spolky. Ale preto, že sa naraz prerušila kontinuita, ktorú mnohí už prestali vnímať ako výnimku a začali ju brať ako samozrejmosť.

Most ponad neisté obdobia?

Mechanizmus viacročných zmlúv a dodatkov nepatrí len jednej osobe ani jednému krátkemu obdobiu. Vidno ho už za riaditeľa fondu Jozefa Kovalčika a predsedu rady FPU Petra Michaloviča, neskôr za Kovalčika a Dušana Burana a potom ďalej v ďalšom personálnom zložení. Tabačka Kulturfabrik n. o. podpísala viacročnú zmluvu už v roku 2018.

To mení optiku dnešného sporu. Nejde len o konflikt medzi novým vedením a zopár dotknutými prijímateľmi. Ide aj o stret s modelom, ktorý vo FPU fungoval dlhšie, prežil výmenu mien a pre vybraný okruh vytváral režim predvídateľného pokračovania.

Nie je prehnané pýtať sa, či časť viacročných zmlúv nepôsobila aj ako poistka na preklenutie obdobia po zmene pomerov. O to viac, že od nástupu Martiny Šimkovičovej sprevádzajú rezort petície, protesty a verejné výzvy, ktorých cieľom nie je len zmena jednotlivých rozhodnutí, ale aj jej odchod z funkcie.

Dnešný konflikt potom nevyzerá len ako zrážka kultúry s ministerstvom. Vyzerá aj ako neskoré dobehnutie systému, ktorý si ešte pred stratou vplyvu stihol vytvoriť most do budúcnosti. A práve preto je dnešná panika časti kultúrnej scény taká výpovedná. Nehovorí len o tvrdom zásahu novej moci. Hovorí aj o tom, že časť prostredia stále ráta s návratom do starých zabehaných koľají, v ktorých boli istoty samozrejmosťou.

Kde je skutočný problém

Skutočný problém FPU neleží v medializovanom odkaze, že štát berie kultúre peniaze. Leží v tom, že sa tu zrejme roky budoval model, v ktorom sa verejná grantová podpora pre vybraný okruh menila na dlhodobú istotu. A keď sa dnes tento model rúca, dotknutí to nezažívajú ako návrat k riziku a súťaži, ale ako šok.

Väčšina ľudí na Slovensku nežije v režime istoty. Nežije s vedomím, že ak tento rok splní všetky podmienky, budúci rok dostane pokračovanie takmer automaticky. O to viac bije do očí, keď sa dnes práve takýto model začína obhajovať ako nevyhnutná podmienka prežitia kultúry.

Nejde o to, že kultúra nemá mať podporu. Ide o to, že grantový fond nemá fungovať ako pohodlný dlhodobý servis pre úzky okruh starých známych. A ak tak fungoval, problém nie je len v tom, že ho niekto dnes láme. Problém je aj v tom, že sa vôbec nechal vyrásť do takejto podoby.