“Priznám sa, že to, čo ma zarazilo na tomto incidente, nebol vulgárny slovník dotyčného novinára – každý príčetný človek vie, čo si o ňom má myslieť a pre mňa to nie je partner na úrovni, aby som sa s ním sporil. Zarazil ma laxný prístup redakcie, ktorá chápe svoje noviny ako seriózne a mienkotvorné, a pritom jej editor a vedúci vydania pustí do tlače nadávku, ktorá by neprešla ani anonymnému hejterovi v ich diskusnej žumpe. Keď som na to písomne upozornil generálneho riaditeľa vydavateľstva a šéfredaktora denníka, poďakovali sa mi za upozornenie, ale ospravedlnenia som sa nedočkal. A tak som začal rozmýšľať, či naozaj robím dobre, že takéto veci nechávam len tak. Nikdy som sa nesúdil s médiami – nech bola ich kritika akákoľvek ostrá a nespravodlivá, nech boli ich karikatúry akékoľvek drsné a nevkusné – beriem to ako daň za to, že nie som verejnosti neznámy. Ale niekde predsa musí existovať právna hranica (morálna už bola prekročená dávno), za ktorou už kritika nie je kritikou, ale vulgárnym osočovaním. Nemám záujem poškodzovať denník Korzár, ale myslím si, že suterénnymi prejavmi tohto typu poškodzuje sám seba v očiach čitateľov, pretože takéto tvrdé nadávky si nedovolí ani bulvár.

O pár dní neskôr ma Juraj Mesík v komentári na portáli aktuality.sk nepriamo nazval „Rusmi dlhé roky živeným komentátorom“ a aby to bolo kvetnatejšie, dodal, že volám po Kiskovej abdikácii „na obrazovke televízie jedného z oligarchov“. Odhliadnuc od toho, že Mesík zavádza (dal som si dobrý pozor, aby som prezidenta nevyzval priamo k demisii, iba som upozornil na príklady jeho kolegov z okolitých krajín, ktorí odstúpili za oveľa menšie prehrešky) ako aj od toho, že mu neprekáža, že na tej istej „obrazovke jedného z oligarchov“ vystupuje ochotne aj on sám – pristavme sa na chvíľu pri Mesíkovej konšpirácii, že som „Rusmi dlhé roky živený komentátor“. Mesík vie, že klame, vie, čo ma živí, na rozdiel od neho nebývam vo vile s bazénom, od ktorého poučuje národ o potrebe skromnosti, ale v dvojizbovom byte (nie, nesťažujem sa, len porovnávam, moje bohatstvo nespočíva v materiálnom svete, toto je môj životný štýl), celý život som učiteľom a ak by ma mali platiť Rusi, platili by teda dosť mizerne. Takéto články však opäť vyvolávajú moju otázku, či mám takéto zákerné útoky ignorovať, vysmiať sa im alebo dotyčným osobám ukázať, že ich špinavé osočovanie musí mať nejaké hranice. Juraj Mesík (ktorý už podľa mojich informácií čelí žalobe za podnecovanie k vojne podľa § 417 Trestného zákona, hoci viaceré jeho komentáre  vyznačujúce sa živočíšnou nenávisťou k všetkému ruskému spĺňajú podľa môjho názoru aj naplnenie skutkovej podstaty trestného činu hanobenia národa podľa § 423 toho istého zákona) totiž bez najmenšieho zaváhania používa proti mne navlas rovnaké nepodložené obvinenia ako voči mne uplatňovali neofašisti, keď ma ohovárali, že ma platia židia, ilumináti a, samozrejme, Soros. Rád by som využil túto príležitosť a všetkým zúčastneným pripomenul, že tie platby meškajú už pätnásť rokov a že ma už nebaví predstierať dobrovoľnú chudobu…

No a teraz vážnejšie. Mesíkova mentalita – v tejto otázke na nerozoznanie podobná tej neofašistickej – ma privádza k úvahe, prečo to tí ľudia robia. Či s tým nemajú nejaké vlastné skúsenosti, že ich za prejavené postoje niekto platí a či my všetci ostatní nerobíme niečo zle, keď hovoríme vlastné názory zadarmo. Som presvedčený, že ako vysokoškolský učiteľ dokážem preukázať svoje príjmy oveľa ľahšie a presvedčivejšie ako bývalý analytik Svetovej banky, ktorý po návrate z Washingtonu už dlhé roky tvrdí, že sa živí ako „publicista na voľnej nohe“. Podobne ako viacerí predstavitelia proamerických think-tankov, ktoré sa tu zjavili ako blesk z čistého neba bezprostredne po Majdane, ich zamestnanci za sebou nemajú takmer nijakú odbornú minulosť (ak za ňu nepovažujeme krátku kariéru pornoherca), v akademických kruhoch ich dovtedy nikto nepoznal, majú problém transparentne preukázať svoje financovanie – ale dnes sa vyhlasujú za „bezpečnostných expertov“, vnucujú politickým elitám záujmy zbrojárskych koncernov a sústreďujú sa na „strategickú komunikáciu s verejnosťou“ (Orwell by nad takým pomenovaním propagandy zajasal).

Podobné obvinenia ako som uviedol vyššie sa v súvislosti s mojou principiálnou kritikou Andreja Kisku v poslednej dobe stupňujú. Minulý mesiac ma Tom Nicholson označil za „vnútorného nepriateľa“. Tento boľševický termín z čias komunistického teroru päťdesiatych rokov minulého storočia oprášil pred dvoma rokmi v denníku N Milan Šimečka – a používa ho dodnes. Ten istý denník vyzýval na vyhľadávanie a pomenovanie „verejných nepriateľov“ a ich nevpúšťanie do médií. A Štefan Hríb? Ten sa už nesnaží predstierať nielen objektivitu (minimálne od čias, čo nechal vkladať do svojho týždenníka podpisové hárky jednej mimoparlamentnej strany), ale ani nejaké elementárne princípy žurnalistiky, keď načisto stratil novinársky odstup, zvoláva „do zbrane“ na obranu „dobrého anjela“, káže o sprisahaní a pýta sa (pozor, celkom vážne), „čo také zlé Andrej Kiska urobil“… Kto sú títo ľudia, ktorí mätú svojím odsudzovaním fašizmu a komunizmu, no sami sa usilujú okresať slobodu na minimum a prenasledovať všetkých, ktorí sa nezmestia do ich videnia sveta? Už dávno som si ich pomenoval ako extrémnych centristov a títo ľudia dokazujú, že nebezpečenstvo, ktoré dnes hrozí slobode a demokracii, je dnes oveľa zložitejšie a nepochádza len z okrajových neonacistických a neoboľševických skupiniek.

Extrémni centristi nie sú liberáli, hoci si to o sebe myslia. Sú im cudzie erbové znaky liberálneho myslenia ako je tolerancia, dialóg, úcta k pluralite a rôznorodosť alternatív. A nie je náhoda, že práve oni, ktorí sú etalónom nenávisti, obviňujú iných z neznášanlivosti. Vnucujú spoločnosti predstavu, že je potrebné hľadať za každú cenu konsenzus a nahradiť demokratickú súťaž spoločnými záujmami. Výsledkom však nie je „krásny nový svet“ s ideálnymi riešeniami pre všetkých, ale obmedzovanie slobodnej diskusie a vytláčanie čoraz širšieho spektra názorov mimo akceptovateľného stredu, ktorý sa čoraz viac zužuje a začína sa nápadne ponášať na totalitárnu spoločnosť. Centristi nahovárajú spoločnosti, že hodnoty a záujmy investičného bankára sú totožné s hodnotami a záujmami pokladníčky v supermarkete a škandalizujú každý postoj, ktorý sa odlišuje od ich názoru. Pri takomto mentálnom nastavení je jasné, že každý, kto búra tento falošný konsenzus medzi biznismenmi a pracujúcimi, každý, kto narúša status quo a požaduje zmenu (bez ohľadu na jej kvalitu) je vytláčaný do pozície extrému. Každý, kto sa nezmestí do variantov toho istého systému, každý, kto projektuje zmenu, je vo verejnom diskurze delegitimizovaný, démonizovaný či dokonca tabuizovaný. V rámci tohto úzko vymedzeného konsenzuálneho priestoru je politika, ktorá bola vždy zápasom o moc, dekonštruovaná – a legitímne demokratické požiadavky sú z politického dialógu vylúčené. Tým však nezmizli, len ich nositelia boli označení za nepriateľov a vytlačení zo symbolického priestoru demokracie. V konečnom dôsledku sú to tak práve títo extrémni centristi, ktorí ohrozujú demokratický vývoj v Európe, lebo sú momentálne najvplyvnejší. V neposlednom rade robia boju proti extrémizmu medvediu službu, pretože ak takíto ľudia bez dôkazov obvinia Kotlebu, že je napojený na ruských oligarchov a NAKA po vyšetrovaní, ktoré sa uzavrelo minulý týždeň, nič nezistila, je to blamáž s ďalekosiahlymi dôsledkami, ktorá znižuje dôveru v takéto občianske skupiny.

Pred mesiacom som varoval, že táto spoločnosť je na pokraji morálneho rozkladu a viacerí z čitateľov ma upozornili, že v morálnom rozklade už dávno je. Mali pravdu. Zopakujem svoje slová: Slovenskej spoločnosti chýba úprimný dialóg. Jednotlivé tábory medzi sebou už ani nediskutujú, ale bojujú, nenávidia sa, nevedia nájsť spoločný záujem. Všetko je zrelativizované, niet pevných oporných bodov, nikto nedôveruje nikomu a ničomu. Je to najvyššie štádium studenej občianskej vojny, ktorá môže prerásť aj do otvoreného násilia. Médiá dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť spoločnosti chýbajúcu diskusiu, robia to formou konfrontácie, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča, nevymieňajú sa názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Uprednostňuje sa konflikt medzi osobami na úkor konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu, čím sa posilňuje názor, že verejnosti patrí zábava a elite rozhodovanie. Zámerom je, aby sa občan zaujímal viac o hráčov ako o to, o čo v tejto hre ide.

V tejto hre však nejde o vulgárneho Schutza, paranoidného Mesíka a zaujatého Hríba. To nie sú novinári, ale propagandisti. Ide tu o absolútny nedostatok dialógu, keď ľudia s rôznymi názormi nevedú vecnú polemiku s argumentmi, ale neľútostný boj o právo na existenciu. Títo ľudia sa nerešpektujú, nepočúvajú, nie sú partnermi do demokratickej diskusie, ale nepriateľmi, ktorí sa usilujú navzájom zničiť. A ak ste mimo týchto táborov, ak sa usilujete udržať nadhľad a odstup, ste najpodozrivejší, pretože vás nemožno zaradiť. Dejiny sú plné príkladov, že takéto psychotické situácie stáli na počiatku občianskej vojny, že každému organizovanému krviprelievaniu predchádzala snaha o diskreditáciu až dehumanizáciu nepriateľa. Dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme vecný a racionálny dialóg s tými, s ktorými nesúhlasíme, lebo – ako upozorňoval už Voltaire – sloboda prejavu má význam iba vtedy, ak sme schopní rešpektovať odlišnosť. Ak toto stupňovanie nenávisti nezastavíme, otvorený konflikt so všetkými dôsledkami pre túto spoločnosť je neodvratný. Podstatné však je, aby sme krotili hulvátov vo vlastnom, nie v cudzom tábore. Inak to nemá význam. Darmo bude Andrej Kiska pokrytecky vyzývať na slušnosť, ak admini na jeho FB stránke nezasahujú, keď jeho žabky-demokratky vulgárne nadávajú oponentom a prehliadajú aj výzvy typu „Obeste ho!“ Rád by som sa pustil do nejakej fundovanej polemiky s niekým, kto mi predostrie svoj alternatívny pohľad na fungovanie štátu, výsledky práce prezidenta republiky alebo budúcnosť Európy. Potešil by som sa nejakej hlbšej diskusii o vízii našej spoločnej budúcnosti, aké som zažil na parížskej Sorbonne, na Belehradskej univerzite, na Európskom demokratickom fóre v Berlíne alebo hoci na Karlovej univerzite v Prahe. Ale z miesta, kde sa namiesto inšpiratívnej argumentácie nadáva do kreténov, agentov a verejných nepriateľov, lepšia budúcnosť nevzíde.

Eduard Chmelár

Článok pôvodne vyšiel na portáli edochmelar.sk