Môj profil 
Predplatné
Ľudia s Downovým syndrómom sú ešte stále neobjaveným svetom. Prinášajú do nášho života veľa radosti a predovšetkým dávajú lásku, ktorú svet tak potrebuje.
Na začiatku tohto jedinečného diela stálo priateľstvo medzi dvoma mladými ženami: Line, ktorá objavovala svoje povolanie k zasvätenému životu a službe najposlednejším, a Véronique, dievčaťom s Downovým syndrómom, presvedčenom o svojom povolaní ku kontemplatívnemu životu. Kánonické právo však zakazuje prijímanie ľudí s mentálnym postihnutím do reholí a Véronique sa teda nestretávala s pochopením. Obe ženy sa tak rozhodli začať mníšsky život súkromne. Trvalo 14 rokov, než ich nezvyklé spoločenstvo získalo cirkevné schválenie. Prvým kláštorom sa im stal malý sídliskový byt. Neskôr sa k nim pripojilo ďalšie dievča s Downovým syndrómom. V roku 1990 požiadali arcibiskupa Tours a budúceho kardinála Jeana Honorého (1920 – 2013) o priznanie štatútu verejného združenia laických veriacich. Vďaka jeho podpore získala malá komunita svoje prvé uznanie.
O päť rokov neskôr sa rozrastajúce spoločenstvo presťahovalo do mestečka Le Blanc v Diecéze Bourges a vďaka veľkému pochopeniu miestneho arcibiskupa Pierra Plateaua (1924 – 2018), ktorý podnikol ďalšie rozhodujúce kroky vo Vatikáne, získali sestry v roku 1999 štatút kontemplatívneho rehoľného inštitútu. V duchovnej rovine spájajú benediktínsku spiritualitu s malou cestou sv. Terézie z Lisieux. Ako zdôrazňuje matka Line, hoci ľudia s Downovým syndrómom potrebujú pomoc zo strany iných sestier, rytmus monastického života je pre nich ako stvorený. „Sú autonómne. Kontemplatívny život im dovoľuje žiť vo veľmi pravidelnom, usporiadanom rytme.
Pre človeka s Downovým syndrómom sú ťažké zmeny, keď ale má všetko svoje pravidlá, vnímajú v nich oporu. A ukazuje sa, že v sebe majú udivujúcu silu ducha. Poznajú naspamäť Sväté písmo a životopisy svätcov. Ich pamäť je neuveriteľná. Sú to duše hlboko ponorené do modlitby, veľmi duchovné, žijúce v tesnej blízkosti s Ježišom. Ľudia si to neuvedomujú. Vynikajú v schopnosti odpúšťať a utešovať iných v ich utrpení. Dokážu napríklad pohotovo nájsť príhodné slovo zo Svätého písma. Ich duša nie je postihnutá. Skôr naopak, sú blízko Bohu, vstupujú s ním do kontaktu ľahšie ako my. Často sa nás pýtajú, ako v našej komunite rozpoznávame povolania,“ konštatuje matka Line a odpovedá: „Rovnako ako v prípade iných povolaní. Ak človek pociťuje, že ho tento spôsob života napĺňa, znamená to, že ho Boh k nemu povoláva. Ľudia s Downovým syndrómom to dokážu rozpoznať a vyjadriť,“ uisťuje predstavená Malých sestier Baránkových učeníčok.
Zdroje: Katolícke noviny / RV CZ
