Žena a jej pes vracajú život do dedín zničených vojnou. Jediná chyba v mínovom poli môže znamenať smrť

Bajramovová patrí medzi hŕstku žien, ktoré sa v Azerbajdžane venujú odmínovaniu, povolaniu tradične ovládanému mužmi. Jej štvornohým partnerom je belgický ovčiak malinois narodený v roku 2023, ktorého priviezli z Chorvátska. Spoločne pracujú v oblasti bývalej frontovej línie pri dedine Ašagi Abdurrahmanli v okrese Füzuli. Z kedysi obývanej osady dnes zostala prakticky len tabuľa s jej názvom. Rovinu pretínajú tankové zákopy a nad zamínovaným územím sa týči poškodený betónový bunker.

Náhorný Karabach a okolité územia patria podľa azerbajdžanských úradov medzi najviac zamínované oblasti sveta. Konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom, ktorý vypukol na sklonku existencie Sovietskeho zväzu, vyhnal z domovov státisíce Azerbajdžancov. Po desaťročiach arménskej kontroly Azerbajdžan získal Karabach a sedem okolitých okresov späť počas vojenských operácií v rokoch 2020 až 2023. Tie zároveň vyvolali exodus viac ako 100-tisíc etnických Arménov.

Míny zostávajú hrozbou aj po skončení bojov

Rodina Bajramovovej pochádza z okresu Zangilan, ktorý Azerbajdžan opätovne ovládol počas 44-dňovej vojny v roku 2020. Práve osobná skúsenosť s následkami konfliktu ju priviedla k nebezpečnej práci.

„Nechcela som zostať bokom. Aj ja som chcela prispieť niečím našej krajine,“ povedala agentúre AFP.

Podľa Džabira Samadova, operačného manažéra azerbajdžanskej agentúry na odstraňovanie mín ANAMA, sa od roku 2020 podarilo vyčistiť viac ako 309-tisíc hektárov územia. Odmínovacie tímy zneškodnili približne 69-tisíc mín a takmer 200-tisíc kusov nevybuchnutej munície.

Nebezpečenstvo však pretrváva. Od vojny v roku 2020 podľa azerbajdžanských úradov pri výbuchoch mín zahynulo 73 ľudí a ďalších 370 utrpelo zranenia. Samadov označil okolie Ašagi Abdurrahmanli za silno zamínované. Nachádzajú sa tam míny pozdĺž bývalých arménskych obranných postavení aj nevybuchnutá munícia po azerbajdžanskom ostreľovaní.

Psy sú pri hľadaní výbušnín nenahraditeľnými pomocníkmi, no aj ony musia každý deň dokazovať svoju pripravenosť. Pred vstupom do mínového poľa absolvujú skúšku, pri ktorej musia nájsť vzorky výbušnín v testovacom priestore. Ak neuspejú, do terénu ich nepustia.

Počas práce sa pohybujú na dlhých vôdzkach, aby mohli preskúmavať okolie. Keď pes označí podozrivé miesto, prístup k nemu preverí ďalší pes a až potom nastupuje pyrotechnik. Odmenou za správne označenie nálezu je loptička, ktorú zviera dostane až po potvrdení prítomnosti výbušniny. Odmeňovanie falošných signálov by totiž mohlo viesť k ich opakovaniu.

Prácu komplikuje aj podnebie. V azerbajdžanských nížinách letné teploty presahujú 40 stupňov Celzia a psy trpia nielen horúčavou zo slnka, ale aj rozpálenou pôdou pod labkami. Choroby či poranenia labiek ich môžu na čas vyradiť zo služby. Keď zostarnú, mnohé si adoptujú ich psovodi.

Prišiel o brata aj nohu. Teraz varuje ostatných

O tom, aké nebezpečné sú zamínované územia aj po skončení bojov, vie svoje Asif Ahmadov. Z rodného kraja musel utiecť v roku 1992. Vojnu prežil, no štyri dni po skončení bojov v roku 2020 prišiel pri výbuchoch mín o brata aj o ľavú nohu.

„Od detstva sme tam pásli stáda, takže sme tie miesta veľmi dobre poznali,“ spomína.

Keď sa jedného dňa vracal známym terénom, začul výbuch. Jeho bratovi mína odtrhla nohu. Ahmadov si okamžite stiahol opasok, aby sa pokúsil zastaviť krvácanie, no vzápätí vybuchla ďalšia mína a odhodila ho nabok.

Keď nadobudol vedomie, jeho brat už nežil. Sám prišiel o ľavú nohu a pravú mal vážne zranenú.

„Potom som sa už nepohol, pretože som vedel, že druhá chyba by znamenala moju smrť,“ povedal.

Z mínového poľa ho napokon odniesol otec. V nemocnici strávil tri mesiace a na miesto tragédie sa už nikdy nevrátil.

„Z môjho starého života nezostalo nič,“ priznal Ahmadov.

Dnes dobrovoľnícky spolupracuje s agentúrou ANAMA. Navštevuje dediny a školy, kde upozorňuje obyvateľov a deti na nebezpečenstvo vstupu do zamínovaných oblastí. Jeho vlastný príbeh je pripomienkou, že vojna môže zabíjať ešte dlho po tom, ako utíchnu zbrane.

Najväčšou odmenou sú vracajúci sa ľudia

Pre Afsanu Bajramovovú má každá odstránená mína konkrétny význam. Nejde len o vyčistený kus zeme, ale o možnosť, aby sa na opustené územia vrátil život.

Nedávno navštívila okres Agdam, kde v minulosti pomáhala odmínovať tri dediny. Na miestach, ktoré kedysi predstavovali smrteľné nebezpečenstvo, dnes vyrastajú nové domy.

„Vidíme, ako sa obnovujú obce, ako sa ľudia vracajú a začínajú hospodáriť. To nás napĺňa hrdosťou,“ povedala.

Pre Bajramovovú a Rockyho tak úspech neznamená iba ďalšiu nájdenú mínu. Skutočným výsledkom ich práce je chvíľa, keď po desaťročiach strachu a vysídlenia môžu ľudia opäť bezpečne vstúpiť na pôdu, ktorú kedysi nazývali domovom.