Záverečná katechéza z cyklu o Otčenáši: Kdekoľvek si, vzývaj Otca

Vatikán 23. mája 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Alessandra Tarantino)

Pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra v stredu 22. mája pápež František uzavrel cyklus o modlitbe Otčenáš. Záverečnej 16. katechéze dal názov: „Kdekoľvek si, vzývaj Otca“. Prinášame ju v plnom znení

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom: «Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“».(Rim 8,15)

Katechéza Svätého Otca: Kdekoľvek si, vzývaj Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes uzatvárame cyklus katechéz o Otčenáši. Môžeme povedať, že kresťanská modlitba sa rodí zo smelosti nazývať Boha Otcom. Toto je koreňom kresťanskej modlitby: osloviť Boha „Otče“. A to chce odvahu! Nie je to len formulka, ale synovská dôvernosť, do ktorej vstupujeme vďaka milosti: Ježiš je ten, kto zjavuje Otca a dáva nám dôverný vzťah s ním. «Nezanechal nám formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova» (Katechizmus katolíckej cirkvi, 2766). Sám Ježiš pri modlitbe k Otcovi používal rozličné výrazy. Ak čítame pozorne evanjeliá, objavíme, že tieto vyjadrenia modlitby, ktoré vychádzajú z Ježišových úst, poukazujú na text Otčenáša.

Napríklad, v noci v Getsemanoch sa Ježiš modlil týmto spôsobom: «Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty» (Mk, 14,36). Tento text Markovho evanjelia sme si už skôr pripomenuli. Ako nespoznať v tejto modlitbe, i keď krátkej, stopu Otčenáša? Uprostred temnoty Ježiš vzýva Boha menom „Abba“, so synovskou dôverou, a hoci pociťuje strach a úzkosť, prosí, aby sa splnila jeho vôľa.

V iných pasážach evanjelia Ježiš nalieha na svojich učeníkov, aby pestovali ducha modlitby. Modlitba musí byť vytrvalá, a predovšetkým musí niesť spomienku na bratov, obzvlášť keď žijeme v ťažkých vzťahoch s nimi. Ježiš hovorí: «A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy» (Mk 11,25) Ako nespoznať v týchto vyjadreniach súzvuk s Otčenášom? A príkladov by mohlo byť mnoho, aj pre nás.

V spisoch sv. Pavla nenájdeme text Otčenáša, ale jeho prítomnosť sa objavuje v tej úžasnej syntéze, kde je kresťanské vzývanie zhustené do jediného slova: „Abba!“ (porov. Rim 8,15; Gal 4,6).

V Lukášovom evanjeliu Ježiš plne uspokojuje prosbu učeníkov, ktorí, vidiac ho často utiahnutého v ústraní a ponoreného do modlitby, jedného dňa sa ho rozhodnú požiadať: «Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján – Krstiteľ – naučil svojich učeníkov» (Lk 11,1). A tak ich Učiteľ naučil modlitbu k Otcovi.

Pri pohľade na Nový Zákon ako celok, je jasne vidieť, že prvým aktérom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. Nezabudnime na toto: protagonistom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. My sa nikdy nemôžeme modliť bez sily Ducha Svätého.

Je to on, ktorý sa modlí v nás a vedie nás modliť sa dobre. Môžeme prosiť Ducha Svätého, aby nás naučil modliť sa, pretože on je protagonistom, ten, kto v nás uskutočňuje opravdivú modlitbu. On vanie v srdci každého z nás, ktorí sme učeníkmi Ježiša. Duch nás robí schopnými modliť sa ako deti Božie, ktorými skutočne sme vďaka krstu. Duch nás vedie modliť sa v tej „brázde“, ktorú pre nás Ježiš vyoral. Toto je tajomstvo kresťanskej modlitby: milosťou sme priťahovaní do dialógu lásky Najsvätejšej Trojice.

Ježiš sa modlieval takto. Niekedy používal vyjadrenia, ktoré sú určite veľmi ďaleko od textu Otčenáša. Pomyslime na začiatočné slová Žalmu 22, ktoré Ježiš predniesol na kríži:  «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (Mt 27,46). Môže nebeský Otec opustiť svojho Syna? Istotne nie. A predsa, láska k nám hriešnym priviedla Ježiša až do tohto bodu: k zakúseniu opustenia Bohom, jeho vzdialenia sa, pretože vzal na seba všetky naše hriechy. Ale aj v úzkostnom výkriku zostáva to «Bože môj, Bože môj».

V tom „môj“ je jadro vzťahu s Otcom, tam je jadro viery a modlitby.

Tu vidíme, prečo sa kresťan na základe tohto jadra môže modliť v každej situácii. Môže si osvojiť všetky modlitby Biblie, obzvlášť Žalmov, ale môže sa modliť aj toľkými vyjadreniami, ktoré počas histórie tisícročí vyprýštili zo sŕdc ľudí. A nikdy neprestávajme hovoriť Otcovi o našich bratoch a sestrách v ľudstve, aby nikto z nich, a zvlášť chudobní, nezostal bez útechy a bez podielu lásky.

Na konci tejto katechézy môžeme zopakovať túto Ježišovu modlitbu: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Lk 10,21). Aby sme sa modlili, musíme sa stať maličkými, aby Duch Svätý prišiel do nás a aby to bol on, kto nás vedie v modlitbe.

Preložila: Slovenská redakcia VR