Čo odhalil konflikt v Iráne?

Je to nová situácia. V minulosti boli vyjednávači z EÚ napríklad dôležitým prvkom urovnávania konfliktov v Palestíne. Sprostredkúvali rozhovory medzi oponentmi, tlačili na rozumné správanie okupačnej vlády.

EÚ tiež bola kľúčovým prvkom vo vyjednávaní dohody o kontrole iránskeho jadrového programu (Joint Comprehensive Plan of Action – JCPOA).

Podľa tejto dohody z roku 2015 sa Irán podrobil prísnej kontrole svojho jadrového programu výmenou za zmiernenie sankcií. (Všetko fungovalo fajn, pokiaľ dohodu neroztrhal prezident Trump, v roku 2017.) Garantmi dohody boli ako dva členské štáty EÚ (Francúzsko a UK) tak aj Eú ako taká.

Za posledných 10 rokov sa ale EÚ ako skupina postupne vzdávala aktívnej tvorby medzinárodnej politiky (ironicky sa tak stalo potom, ako sformalizovala svoju skupinovú zahraničnú politiku). Ukázal to práve postoj USA k jadrovej dohode, už tam EÚ proste poslušne sklapla opätky pred jednostrannou akciou USA.

Posledný pokus byť dôležitým bolo organizovanie Minských dohovorov a následných procesov, ale to už presne dopadlo podľa toho, akú kapacitu európske „mocnosti“ vykazovali – zle.

Hlavné mocnosti EÚ, aj únia ako taká, v podstate prestali hrať výraznejšiu rolu aj v našom širšom regióne po tom, ako EÚ Američania vyhodili z vplyvu na konkrétne procesy na Ukrajine („Fuck the EU“, v pamätnom telefonáte, kde sa námestníčka ministra zahraničia USA radila s americkým vevyslancom, koho dajú do kyjevskej vlády po zvrhnutí Jakukovyča.)

Niežeby jednotlivé krajiny únie nemali stále veľký vplyv v niektorých štátoch sveta či na pôde medzinárodných organizácií. Alebo, že by EÚ nebola aktívna v niektorých oblastiach, napríklad obchodných vyjednávaniach. Ale únia už dávno nehrá prvé husle v žiadnej veľkej medzinárodnej aktivite.

Navyše, aj čisto vizuálne a verbálne cez svojich predstaviteľov na medzinárodnej scéne pôsobí slabo, a niekedy až smiešne a bezradne.

Ursula von der Leyen či Friedrich Merz pôsobia ako riaditelia stredných škôl, čo sa snažia uchovať si autoritu pred študentmi prísnym výrazom, ale inak nemajú čím oduševniť ani nevedia niečo výrazné zorganizovať.

Kaja Kallasová pôsobí ako študentka jednej z tých škôl. Aj to nie veľmi bystrá či rešpektovaná (dievčina, čo sa snaží poctivo nabifľovať, a aj tak je dvojkárka).

Macron má aspoň nejaké vystupovanie, ale inak, čo? Je prezidentom ktorý v podstate za dve volebné obdobia nič nedosiahol, ako doma tak medzinárodne.

A tak to, čo sa deje teraz, je akurát jedna obrovská premeškaná príležitosť.

Pretože práve teraz, keď sa deje to, že hyperveľmoc sa zbláznila, Čína ešte nie je okrem ekonomických kapacít zďaleka svetovým lídrom a Rusko je zabrdnuté v nepríjemnom konflikte. Práve teraz by EÚ mohla výraznou politikou prebrať ako úlohu organizačného lídra vo svetovom obchode (čo si aj mnohí želajú), aj ukázať pevnú ruku voči avantúram USA.

Pretože EÚ ako najväčší trh sveta rozhodne má silnú moc – tlačiť na iné veľké zoskupenia, diktovať štandardy, aj celé politiky.

Namiesto toho vidíme len neustále plazenie sa a ponižovanie európskych „lídrov“ pred niekým, ako je ten nafúknutý sáčok od pomarančovej limonády.

A nie je to len o tom, kto je a kto nie je ponížený. Európa by mohla aspoň čiastočne utlmiť expanzívu politiku USA, a krvavé agresie.

Namiesto toho tým agresiám európski „lídri“ ešte poslušne tlieskajú.

Otrasné.

Prečítajte si tiež:

• NATO čaká “veľmi zlá” budúcnosť
• Tusk vyhlásil, že riziko vystúpenia jeho krajiny z EÚ sa stáva reálnou hrozbou