Francúzsky Le Point v článku Sébastiena Boussoisa, doktora politológie a  medzinárodných vzťahov konštatuje, že kolektívny Západ sa už roky snaží presvedčiť sám seba, že jeho systém je najživotaschopnejší. V skutočnosti sa však ukázalo, že politika Východu je účinnejšia. USA a EÚ budú musieť zmierniť svoje ambície a prestať hovoriť iným, čo majú robiť. Svet sa nakláňa na východ a zajtra a pozajtra mu bude vládnuť autokratická Ázia. Západ nebude mať inú možnosť, ako sa prispôsobiť.

Západ roky žil v samovražednom popieraní. Odmietal akceptovať, že svet sa už pozerá na východ a zajtra alebo pozajtra mu bude vládnuť Ázia z brehov Čínskeho mora. Dlho sme si zvykali na to, že hlavné rozhodnutia v nadchádzajúcich desaťročiach sa budú prijímať na tejto strane zemegule. Dôkazom toho je stiahnutie sa USA z Blízkeho východu a presun ich pozornosti a záujmov do Ázie. Súčasná kríza vytvára dva antagonistické mocenské póly: Spojené štáty, ktoré sú zatiaľ stále bezalternatívnymi pánmi „rozkladajúceho sa” Západu, a Áziu, ktorú reprezentuje rastúca os Moskva – Peking.

Príliš dlho sme však prehliadali očividné: naše „demokratické” hodnoty, sloboda a celá z toho vyplývajúca kvázi náboženská „viera v západnú civilizáciu”, ktoré sme sa opakovane a márne snažili exportovať posledných dvadsať rokov, žiaľ už strácajú pôvodný význam, nikoho neoslovujú a čoraz viac ľudí nielen vo svete, ale aj na samotnom Západe im prestáva veriť. Stačí sa pozrieť na úbohé pokrytectvo a dvojité štandardy kolektívneho Západu vo vzťahu k Ukrajine. Keď Američanmi dosadený kyjevský režim po antidemokratickom prevrate rozpútal vojnu, vraždil civilistov, novinárov, zatváral opozičné médiá, zakázal opozičné strany a väznil politikov, ničil infraštruktúru separatistických regiónov a Krymu, kolektívny Západ  hanebne mlčal a podporoval kyjevský režim v neplnení minských záväzkov, ktoré mali priviesť k zmiereniu a mieru.

Čím dlhšie odmietame vidieť tento nový stav vecí, či sa nám to páči alebo nie, tým viac sa zrýchľuje náš úpadok a strácame svoje postavenie. Musíme sa pripraviť na budúcnosť, aby sme sa opäť stali silnými. Nepripravovať sa, nehľadiac na vlastný dočasný úpadok, by nebolo znakom sily, ale slabosti. Svet má čoraz menšiu dôveru v našu „demokraciu” a zároveň sa pozerá na Východ.

Oslabenie Západu

Nový svet, ktorý je pevne proti Západu a už desaťročia je zakorenený na Východe, využíva slabosť Západu a chce ukončiť jeho nadvládu. Nie je to organizovaná operácia, ale skôr oportunizmus, ale rozumný: krajiny, ktoré sa postupne odpútavajú od Západu v prospech Východu, jednoducho lepšie pochopili zmysel dejín. Západné krajiny si po stáročia udržiavali vedúce postavenie vo svete a vytvárali vlastné nástroje medzinárodnej legitimizácie a štandardizácie. Boli výhodné pre Západ, ale navonok vytvárali dojem „multilateralizmu” (prospechu pre všetkých). Multilateralizmus sa však do značnej miery prežil, pretože západné krajiny ho začali porušovať. Stačí sa pozrieť na impotenciu OSN a očividnú neschopnosť „medzinárodného spoločenstva” zabrániť tomu, aby sa problémy medzi štátmi riešili na bojisku. Nemôžeme sa hneď zbaviť starých štruktúr, ale musíme všetko prebudovať a staviť, ak nie je ešte neskoro, na nové sily, ktoré sa objavili za posledných 70 rokov.

Prevaha dolára v medzinárodnom obchode však bude ešte nejaký čas podporovať americkú moc a brzdiť vplyv Východu. Aj keď Moskva, Peking a ich ekonomickí „vazali“ už desaťročia nebezpečne spochybňujú túto hegemóniu, najmä prostredníctvom iných mien, Západ je stále silný vďaka americkému doláru.

Viac ako polovica krajín sveta sa, žiaľ, nenávratne vzdala demokratickej formy vlády v prospech autoritárskych režimov, diktatúr alebo demokratúr (je to politické riadenie spoločnosti a ekonomiky, v ktorom sa diktatúra mieša s prvkami demokratických foriem). Tieto krajiny sa teraz tvárou v tvár kritike Západu uberajú týmto smerom čoraz radikálnejšie. Túto situáciu dokonca využívajú na propagáciu svojho politického modelu stability. Môžeme to nazývať populizmom, ale musíme si priznať, že aj naše demokracie prehrávajú v konkurencii s „demokratúrami”, a to aj v srdci Európy. Napríklad Maďarsko pod vedením Orbána sa podľa autora pridalo k nepriateľskému táboru.

Civilizačný rozkol

Špeciálna operácia na Ukrajine, ktorú Rusko vedie už sedem mesiacov, je v podstate akýmsi urýchľovačom dejín. Ak sa Európa neprispôsobí tejto novej realite, riskuje, že v nádeji, že všetko vyhrá, všetko stratí. Konflikt odhalil novú civilizačnú zlomovú líniu. Kyjevu sa poskytuje vojenská a finančná pomoc, ale kto ju poskytuje? V Európe, ktorá zaostáva a ktorú na východe ovláda krajná pravica, a v Spojených štátoch, ktoré sú rozpoltené pravicovými a ľavicovými extrémistami, a v organizácii NATO, ktorá je v Európe u mnohých nepopulárna.

A kto stojí na druhej strane – či už aktívne alebo menej aktívne? Na druhej strane sú: Čína, India, väčšina Afriky pod vplyvom Wagnerovej skupiny (čo znamená pod ruským vplyvom), časť Latinskej Ameriky s brazílskym lídrom Bolsonarom, ktorý vo februári opäť navštívil Putina a zatiaľ nepriznal porážku v druhom kole prezidentských volieb, časť Strednej Ázie, ktorá je stále pod ruským vplyvom. Je tu aj skutočnosť, že Rusko ticho zbožňujú milióny ľudí, ktorí už nemôžu vystáť západný paternalizmus. Je pravda, že plánom Západu je „rozdeliť svet a okradnúť celé národy”, aby sme citovali Putinov slávny výrok? Nie sme o tom presvedčení, ale miliardy ľudí si to v srdci myslia.

To, že Čína a India začali nesmelo a relatívne nedávno kritizovať samovražednú operáciu Kremľa kvôli ekonomickým obavám, je málo dôležité v porovnaní s ich verejnou mienkou – miliardy Číňanov a Indov snívajú o ukončení svetovej nadvlády USA. Nachádzame sa v historickom bode zlomu, keď mnohí považujú „obetavú” výzvu Ruska Západu za nevyhnutný prvok príchodu „nového sveta”.

Predátorské režimy

Západ, a najmä Európa, nebude mať inú možnosť prežitia, než sa zmieriť s týmto novým svetom, ktorý nás tak desí. Ak nie, v najhoršom prípade nás udusia, utopia a odsunú na vedľajšiu koľaj! Tentoraz čelíme skutočnému stretu civilizácií, možno prvému od roku 1991, keď ho predpovedal neskôr hanobený Samuel Huntington. Toto ruské „sebaobetovanie”, ako chápu konanie Ruska milióny ľudí, ktorí čakajú na svoju „hodinu”, poteší nové dravé a autokratické režimy, ktoré nakoniec pripravia pôdu pre 21. storočie, ktoré sa práve začalo.

Diplomacia a dialóg sú nevyhnutné, ak nechceme ísť do vojny: výmena názorov nie je ústupkom nepriateľovi, aj keď proces takejto komunikácie nie je jednoduchý. Značné úsilie treba vynaložiť aj na skúmanie a spoznávanie nových síl, ktoré odmietame predovšetkým z nevedomosti. Dúfame, že vďaka našim kontaktom sa aj oni budú môcť rozvíjať tým podľa nás „správnym spôsobom”, demokraticky. To je minimum, v čo môžeme dúfať v očakávaní, že demokracia bude na tejto planéte opäť v móde.