História je v našom krásnom jazyku

Na Slovensku máme rôzne Stredy (Dunajská Streda, Streda nad Bodrogom, Horná Streda, Dolná Streda, Nitrianska Streda), Štvrtky (Plavecký Štvrtok, Spišský Štvrtok, Štvrtok na Ostrove), Soboty (Rimavská Sobota, Sobotište, Trnava sa tiež volala Veľká Sobota) a jeden Pondelok v okr. Rimavská Sobota. V tie dni sa na mieste konali trhy. Najmä v sobotu. Nenašiel som dediny Utorok, ani Piatok.

Akoby som vás počul: Nedelište – jasné, ako facka, veď je to od nedele! Lenže ono je to asi inak. Je to od delenia. Niekto založil laz, osadu, dedinku, ktorú aj vlastnil. Mal kopec detí, ktoré sa museli o seba postarať. Ale po smrti sa dedina nesmela deliť. Odkaz, tradícia bola NEDELIŤ majetok.  Ostalo Nedelište. Neprežili by v ťažkých časoch, museli držať pospolu odkázaní jeden na druhého. Delením majetku by boli slabší. Viem, hypotéza. Tak 50 na 50. Zatiaľ.

Pozrime sa na iné slovo označujúce súbor obydlí. Dedina. Nie je to od dedenia? Zdedený majetok = dedina? Naša dedina, dedené sídlo. Nedelište sa stalo nedeliteľnou dedinou? Stopa po spoločnom rodovom majetku spred kresťanstva? Naozaj sme sa sem „nasťahovali“ v 5. – 6. storočí? V slovách je zakódovaná naša minulosť. Zrejme staršia, ako sme sa učili. Do dediny zrejme patrilo všetko potrebné k životu. I polia, lúky a lesy. Celý chotár.

Všimnime si aj iné slová označujúce osídlenie. Obec – obština. Obec súvisí so starým slovanským obьštь / obšč-, teda spoločný, patriaci všetkým. Ves, vas – patriace všetkým, vespolek = vše společné. Aj Našice sú od spoločného majetku, spoločenstva – Naše sídlo. Prečo sídlo? Pretože ešte pred 200 rokmi sa písalo: Slovania sedeli na slovanskej zemi. Nemci sedeli okolo Rýna… Sideti – sedeti, miesto, kde sideli = sídlo. Selo, Sedlice, Selce… Alebo Osada. Možno z rovnakého základu. Všetky pomenovania majú slovanský základ – spoločný majetok. Spoločný majetok nás charakterizoval.

Zaujímavejšie slovo je valal. Tak volajú dedinu na Šariši, či Zemplíne. Aj Košiciam sa hovorí Velky Valal. Sú tam aj Valaliky. Prečo? Odkiaľ sa vzalo toto slovo? Nuž, tu asi musíme prijať silnú pravdepodobnosť, že Rimania naozaj došli až na východné Slovensko. Veď ostala po nich Rimavská Sobota, Tornaľa a rímska cesta zo Sorošky do Hrušova, vytesaná do vápenca a sú na nej ryhy na šírku rímskeho voza kvôli tomu, aby nezišiel z cesty po strmine. Rimania vysádzali popri cestách ovocné stromy na osvieženie pútnikov. Je tam Silická Jablonica, Jablonov nad Turnou a Hrušov. V Hrušove sú najstaršie vinice v okolí. Hrozno priniesli Gréci, alebo neskôr Rimania.

Potom mnísi. Ďalej na východ máme Hrhov, kde na dnešnom cintoríne ostali stopy po veľkej rímskej pevnosti a našiel sa tam aj zlatý pečatný prsteň pochádzajúci z Byzancie, priamo z hlavného paláca Bukaleo v Konštantínopoli (!). Na ňom je letopočet D, teda 500 n.l. Podrobne som o ňom písal pre HS, dá sa to vyhľadať. Za Hrhovom máme Turňu nad Bodvou s neuveriteľným erbom kráľovnej Alice z radov templárov a listom Innocenta III. z 16.7. 1198 o tom, že majú byť pod ochranou Olahov, Vlachov, teda Rimanov. Turňa nie je od tŕňa, ako sa domnievali profesori Melich a Varsík. Je od okrúhlej veže, ktorá existovala ešte v minulom storočí. Turnum = turňa = veža.

Čo priviedlo Rimanov na východ? Kameň šťastia. Každá panička v Ríme po ňom túžila. Bol ním Dubnický drahý opál. Predstavoval väčšie bohatstvo, ako jantár a bol skladnejší, preprava bezpečnejšia. V jednom mešci mal kupec väčší majetok, ako celý voz jantáru. Uveriteľné? Posledná východná stopa sídla po Rimanoch je bývalé hradisko na kopci nad Kostoľanmi nad Hornádom. Castell – murovaná stavba. Hornád bol čiastočne splavný a Rimania na dopravu využívali splavné rieky. Na ochranu ciest budovali pevnosti. Aj Hrhov a Kostoľany. A ako sa od Rimanov dostaneme k valalu? Sú hneď dve možnosti. Latinsky sa povie hlinenému, ale aj murovanému opevneniu vallum. Hlinený val. Nie je jasné, či slovo prevzali od nás, alebo opačne. Nepálené tehly sa na východe volajú aj „valky“. Lebo sa hlina musela miesiť a vyváľať. Ale máme tu aj možno pravdepodobnejšie vysvetlenie pôvodu valala. Vezmime si najstarší názov Košíc. Villa Cassa. Ako čítal Sloven, ktorý vedel čítať slovo villa? Zjednodušil si to podľa svojich úst. Rovnako, ako moja teta zo Šariša si urobila zo slova amfiteáter slovo antifiater, on čítal VALAL. A keby len on! Prvý známy staromaďarský názov dediny nebol falu, ale valál, bolo tak ešte r. 1511 (Új magyar etymológiai szótár). Áno, Maďari môžu namietať, že slovo valál vzniklo z maďarského slova valálni = byť, prípadne a állni = stáť. Tu stáť, tu sídliť. Uveriteľnejšia je odvodenina od latinčiny, odkiaľ preberali všetci. Aj Sloveni, aj Maďari a Nemci…

A čo slovo mesto? Je od miesta? Možno, ale je tu ALE. Slovo miesto nemá slovný základ označujúci sídlo. Označuje len miesto, kde BUDE mesto. Viem, neprijateľné. Ale zasa to ale. V minulosti to bolo tak, že až sa vládca, vladyka, kráľ, cisár, konkrétne napr. Konštantín veľký rozhodol založiť Nový Rím (neskôr po ňom pomenované Konštantinopolis, dnešný Istanbul), nechal pluhom nakresliť do zeme medzu ohraničujúcu jeho predstavu o veľkosti nového sídla. Vyznačil miesto. Po latinsky sídlo je urbs. Latinsky arrare je orať. Zaujímavé? Určite! Takže orať je prevzaté slovo? Zrejme naše pôvodné slovo na orbu bolo iné (?). Časť pluhu je urbum. Rovnako sa volá vyoraná brázda. Orba. Miesto bolo pripravené – urbárne, vyoraná brázda = hranica hradieb, tu je miesto pre mesto. Mesto je teda slovo pôvodne označujúce miesto, kde mesto ešte len bude. Väčšina našich miest vznikala postupne od osady, dedinu po mesto, aj spájaním viacerých blízkych dedín. Výnimku si dovoľujem tušiť len pri Villa Cassa.

Zamyslel som sa nad slovami, ktoré sú raz slovanské a niektoré slovansky len vyzerajú, zvykli sme si na ne, prevzali. Slovenčina je nabitá prevzatými slovami. Rovnako, ako aj iné jazyky. Bez výnimky. Všetky jazyky by boli bez preberania chudobné. Ale tu musím poznamenať, že dnes preberáme anglikanizmy napriek tomu, že máme svoje slovenské výrazy. A to je prejav chorej doby, degradácie kultúry národného povedomia, hrdosti!

Čo je úžasné na Nedelišti a okolí? Ábelová, Polychno, Madačka? Prečo som tam šiel? Okrem toho, že je to rodný kraj Boženy Slančíkovej Timravy, miesto, kde zastal čas, zakonzervovalo sa slovanstvo a svargy na hroboch, miesto, odkiaľ odchádzali (utekali pred katolíckym prenasledovaním) evanjelickí Sloveni na Dolnú zem. Je to kraj neuveriteľného množstva starých terasových polí. V tomto kraji muselo niekedy žiť úžasné množstvo ľudí. Toto množstvo polí by dnešný počet obyvateľov okolia nevyrobil, ani neobrobil. Museli to byť mimoriadne pracovití ľudia. Mali to omnoho ťažšie, ako ľudia na nížinách. Myslím, že sa tu utiahli preto, lebo chceli mať pokoj. Chceli byť v bezpečnejšom kraji, ako boli ľahko dobytné roviny, ďaleko od pánov a vicišpánov a vyberačov daní – bernátov a berecov.

Nie je možné vylúčiť možnosť, že v Nedelišti došlo v 15. storočí k prevahe českého husitského obyvateľstva a už existujúcu osadu si oni premenovali podľa seba. Nedelište je aj v okr. Hradec Králové. Vieme, že obec Praha pri Lučenci, vzdialenej len 7 km, založili Husiti.

Všimol som si jednu zaujímavosť. Na dedinách sa hovorí: už sa sadia zemiaky. Sa sadí mak… prečo to sa? Nie je to preto, že sme niekedy spolu sadili na spoločnom poli? KTO spôsobil delenie majetku, parcelovanie, kto odstránil to naše spoločné a zmenil na MOJE? Ten, kto si bral dane. Z každého majetku. Z celého, čo som napísal sa na mňa díva naša veľmi dávna minulosť. Spoločná minulosť, kedy sme bývali v dlhých spoločných domoch, obrábali spoločné pole, rúbali a vyklčovali spoločné lesy… Kedy to bolo? Dávno. V škole sme sa učili o „sťahovaní národov“, aj našom sťahovaní v 5. – 6. storočí. Ale pravda bude, že sme tu omnoho dlhšie. Tí, čo nás okupovali, okrádali a rabovali akože odišli. My sme tu stále. Pomiešaní, ale sme. Porozmýšľajme, či autochtónna teória nášho bytia nie je tá správna.