Záleská: Nikoho nie je nič do toho, s kým mám vzťah

Poďme najprv k tomu, čo vlastne teória zdania je. Je to povinnosť sudcu, ktorej podstatu si bežný občan ani poriadne nevie predstaviť, a do priameho kontaktu s ňou asi nepríde počas celého svojho života. Ide o to, že sudca nielen že musí byť nezávislý, aby mohol o veci rozhodovať, ale musí sa takým aj zdať. Musí sa aj v súkromnom živote správať tak, aby nevznikli o jeho nezávislosti žiadne pochybnosti.

A s týmto má sudkyňa Záleská problém. V rozhovore opakovane tvrdí, že teória zdania musí mať svoje limity. Na to, aby sudca dokázal teóriu zdania uplatniť účinne na svoju osobu, musí mať osobnostné predpoklady. Napríklad pri sudkyni Záleskej nestačí, tak, ako to formuluje ona sama, že nie je žiaden dôkaz o tom, že by vynášala prostredníctvom Tódovej informácie zo spisov alebo súdnej siene. Sudca si musí položiť otázku: Môže niekomu napadnúť, pri súčasnom stave vecí, že by som také niečo robila? Vylučuje súčasný stav vecí, že by vzniklo voči mne v tomto smere podozrenie?

Sudca proste nielenže musí byť „čistý ako ľalia,“ ale musí sa neustále obzerať, či nablízku nie je mláka, z ktorej by mohlo frknúť blato. A ak je, treba tú mláku vysušiť alebo sa presťahovať a ísť kvitnúť inam. Záleská operuje nenávistnými správami, ktoré si berú za terč súkromie jej vzťahu, jeho lesbický charakter a tento pohľad aplikuje aj na kritiku toho, že nie celkom vyhovela teórii zdania.

Úplne ignoruje fakt, že pri teórii zdania vôbec nejde o dôkazy, že sa dopustila niečoho nečestného. Ide o jej ignorovanie toho, že dala príčinu na vznik pochybností. To si sudca proste nemôže dovoliť. Úplne opačne postupuje pri nahrávke, ktorú vyhotovil Martin Daňo, keď naznačuje, že bola vytvorená na objednávku. Dokonca povedala: „… sudkyňa Špecializovaného trestného súdu bola sledovaná na dovolenke človekom, ktorý môže byť označený za nebezpečného.“ Zo všetkého najviac ju vraj trápi, že ju natočil v pyžamových nohaviciach. Ona má nejaké dôkazy, že Daňo je nebezpečný, alebo že nahrávku vyhotovil na objednávku? Nemá. Daňo v nej vzbudil zdanie, že je nebezpečný a koná na objednávku. Daňo si na takéto zdanie nemusí dávať pozor. Nie je sudca.

Keby jej partnerka cvikala lístky vo vlaku, predávala pečivo, alebo porciovala zmrzlinu, žiadna senzácia by nevznikla, ani keby mala oblečené sieťované pančuchy a sexi top. Problém nie je v tom, s kým ju niekto videl, problém je v tom, kto to je a čo robí. A čím viac sa sudkyňa Záleská k téme vyjadruje, tým väčšie je podozrenie, že jej podstate „nerozumie“ účelovo. To je vidieť aj na jej „argumente“, že ona nemá odkiaľ vedieť, čo si myslí verejnosť.

V jednom má Záleská, na šťastie pre ňu, pravdu. Teória zdania je vymedzená veľmi fádne a široko, bolo by ju treba upresniť a presnejšie definovať, aby jej rozumeli aj ľudia ako Záleská. Aby sa nemohli štyri hodiny na súdnej rade tváriť, že nemajú potuchy o tom, o čo vlastne ide. Možno svoj postoj formálne obháji, aj keď odporuje zdravému rozumu, ako je dnes úplne bežné. V očiach verejnosti však sama seba zdiskreditovala, pred čím ju mala účinne ochrániť práve teória zdania.

Záleská tvrdí: „Nikoho nie je nič do toho, s kým mám vzťah!“ A má pravdu. Kým ten niekto nie je známy novinár, ktorý pre ľudí, ktorých prípady ona pojednáva, nemá jediné ľudské slovo.

Prečítajte si tiež:

Kauza Tódová – Záleská: Vyhlásenie Združenia sudcov Slovenska

Záleská sa nezdá. K verejnosti sa nemôže správať tak, ako sa správala na súdnej rade!

Čo o vzťahu Tódová-Záleská prezradili už skôr Fico a sama sudkyňa? Pripomeňme si rok 2021

Sudca Truban sa vyjadril k medializovaným zisteniam o vzťahu Záleská/Tódová