Vladimír Mečiar – prvý premiér samostatnej Slovenskej republiky

JUDr. Vladimír Mečiar sa narodil 26. júla 1942 vo Zvolene. Je bývalý premiér Slovenska (1990 – 1991, 1992 – 1994 a 1994 – 1998), ktorý sa v roku 1993 snažil o vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky nezávislej od Českej republiky, jej partnera vo federácii Československa.

S obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku po novembri 1989. Jeho vedenie bolo neskôr spájané s autokratickou politikou a zlyhávajúcimi ekonomickými podmienkami.

Vzdelanie a politické začiatky

 Vladimír Mečiar po skončení 11-ročnej strednej školy v Žiari nad Hronom v roku 1959 pracoval najprv ako referent, neskôr ako tajomník odboru Miestneho hospodárstva na Okresnom národnom výbore (ONV) v Žiari nad Hronom. V roku 1962 sa stal členom KSČ a v rokoch 1967 – 1968 bol predsedom Okresného výboru Československého zväzu mládeže (predchodca SZM). Pre odpor voči vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel z postov odísť a v roku 1970 bol vylúčený zo strany. (Počas Pražskej jari v roku 1968 zrejme podporoval Alexandra Dubčeka.) Jeho odpor voči zástancom tvrdej línie Komunistickej strany ho v roku 1969 stál členstvo v strane a na ďalšie dve desaťročia upadol do relatívneho úzadia.

Po vylúčení z KSČ nastúpil ako tavič do Závodov ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom a popri práci diaľkovo vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974) – stal sa „absolventom práva“ (titul JUDr. mu bol udelený až po rigoróznej skúške v roku 1990). Následne začal pracovať v Skloobale Nemšová, kde bol referentom a neskôr podnikovým právnikom. Do roku 1989 potom pracoval v rôznych, aj robotníckych profesiách v podnikoch v dnešnom Trenčianskom kraji.

Po Nežnej revolúcii vznikla na Slovensku 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu (VPN) spolu s členmi KSS. Mečiar sa objavil ako prominentný člen strany Verejnosť proti násiliu, čo bola opozičná protikomunistická skupina, ktorá zvrhla komunistickú vládu v Československu. Pre úplnosť dodajme, že začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska.

Premiér

Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana a Mečiar sa stal slovenským premiérom.

Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. Mečiar bol v apríli 1991 odvolaný z funkcie premiéra, čiastočne pre obvinenia zo spolupráce s tajnou políciou počas komunistickej éry. Namiesto toho, aby Mečiarov zvrat zmenšil jeho moc, však zvýšil jeho popularitu medzi Slovákmi, ktorí svojho bývalého premiéra považovali za mučeníka.

V marci 1991 vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN.

Ako sme spomenuli, po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády. V popularite to ale Mečiarovi neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore. Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

Mečiar, keďže videl slovenský nacionalizmus ako svoju cestu k moci, sľúbil, že sa postaví Prahe a jej rýchlemu programu reforiem voľného trhu. HZDS skončilo v júnových parlamentných voľbách v roku 1992 na prvom mieste a Mečiar sa opäť stal slovenským premiérom.

Prvý premiér samostatného Slovenska

Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi a premiérom Václavom Klausom ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska.

Mečiar, viazaný svojím volebným sľubom o zachovaní autonómie Slovenska, súhlasil s Klausom, že federácia by mala byť rozpustená, a 1. januára 1993 sa Československo rozdelilo na dve nezávislé republiky, Českú a Slovenskú. Mečiar sa stal hlavou vlády v suverénnom štáte .

O polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody).

Vo funkcii premiéra nezotrval dlho – prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám. V parlamentnom hlasovaní o vyslovení nedôvery bol Mečiar porazený. Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Napriek tomu sa po jesenných voľbách vrátil k moci na svoje tretie funkčné obdobie ako premiér. Mečiar bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR.

Samotné Mečiarovo meno sa začalo spájať s korupciou a hospodárskou stagnáciou. Západné krajiny považovali jeho vedenie za nedemokratické a Severoatlantická aliancia (NATO) a Európska únia sa kvôli jeho vplyvu zdráhali jednať so Slovenskom.

Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice však nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa.

V roku 2000 bol Mečiar zatknutý za nariadenie únosu syna slovenského prezidenta Michala Kováča (o kauze sme písali v tomto článku) v roku 1995 a po obvineniach, že podplatil členov vlády. Mečiar sa ešte v roku 1998 rozhodol udeliť amnestiu mužovi, ktorý bol predtým obvinený z únosu prezidentovho syna.

HZDS pod vedením Vladimíra Mečiara zvíťazilo aj v parlamentných voľbách v roku 2002, ale znovu nebolo schopné vytvoriť vládu a preto zostalo naďalej v opozícii. Vládu vytvorila opäť koalícia na čele s premiérom Dzurindom. V roku 2003 bolo HZDS premenované na ĽS-HZDS.

Pred konaním predčasných parlamentných volieb 10. marca 2012 Mečiar oznámil odchod vedenia strany, vrátane jeho osoby, v deň po voľbách v prípade, že ĽS-HZDS nedosiahne dobrý výsledok. Strana dostala podporu 0,93 % voličov. Svoj skutočný odchod oznámil 26. apríla 2012 na rokovaní straníckeho grémia. 12. decembra 2013 vystúpil zo strany.

Dodajme, že Mečiar bol lídrom HZDS 14 rokov.

V roku 2019 prejavil opäť svoje politické ambície a založil stranu Slovenská liga, na republikovom sneme bol zvolený za predsedu a lídra kandidátnej listiny do volieb do NR SR v roku 2020, avšak koncom novembra 2019 oznámil, že nebude kandidovať. Dodajme, že strana skončila na poslednom mieste – získala len 809 hlasov.

Prezidentské ambície

Napriek tomu, že Mečiar v roku 1998 sľúbil, že sa už nikdy nevráti do politiky, v rokoch 1999, 2002 a 2004 neúspešne kandidoval na úrad, ako sme spomenuli vyššie. V roku 1999 dokonca ohlásil kandidatúru na prezidenta SR. V prvom kole prezidentských volieb v roku 1999, ktoré sa konali po prvýkrát ako priame, Mečiar získal 37,23 % hlasov, čím sa umiestnil na druhom mieste. V druhom kole získal s 42,81 % hlasov, opäť druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Rudolf Schuster.

Predošlý neúspech ho však neodradil – kandidoval opäť v roku 2004. V prvom kole prezidentských volieb  Mečiar získal 32,73 % hlasov, čím sa umiestnil na prvom mieste. V druhom kole získal s 40,08 % hlasov druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Ivan Gašparovič.

S jeho menom sú spojené aj kauzy, v krátkosti spomenieme len túto: Koncom roku 1998 Mečiar tvrdil, že vlastní len „korzičku“ (Opel Corsa) a trojizbový byt v Bratislave. V marci 1999 médiá zistili, že Mečiar je majiteľom štvorpodlažného penziónu Elektra v Trenčianskych Tepliciach, kde doteraz býva. V apríli 2000 polícia začala preverovať financovanie Elektry (kauza, do ktorej bola zapletená aj Mečiarova manželka Margita), vo vtedajšej hodnote viac ako 41 miliónov korún. Mečiara predviedli na policajný výsluch kukláči tak, že vyhodili do vzduchu dvere jeho penziónu.

Neopomeňme, že Vladimír Mečiar je ženatý a s manželkou Margitou majú tri deti – Magdu, Michala a Vladimíra.

Na záver dodajme, že prvý čestný doktorát Dr. h. c. získal 22. decembra 1995 na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá mu ho udelila za „výrazný prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov“. Za doktora honoris causa ho navrhla aj Právnická fakulta Univerzity Komenského. Čestný doktorát získal aj na univerzite Brača Kariča (dnes Alfa BK Univerzitet) v roku 1996, čo je súkromná škola v Belehrade a Mečiarovi udelila vôbec svoj prvý čestný doktorát.