Matovič ako príklad. Verejné ponižovanie voličov oponenta nie je politická komunikácia

Jej príspevok prinášame v plnom znení:

Tomu, čo sociálne siete urobili s politikou, sa venujeme prekvapivo málo. Väčšina diskusií sa obmedzuje na povrchné tvrdenia, že sociálne médiá „ohrozujú demokraciu“, šíria dezinformácie alebo polarizujú spoločnosť. Takéto vysvetlenia sú však nedostatočné a zavádzajúce. Automaticky totiž predpokladajú, že pred nástupom sociálnych médií existoval zdravý, racionálny a skutočne demokratický verejný priestor. Zároveň vytvárajú dojem, že tí, ktorí rozhodujú o tom, čo je „dezinformácia“, „konšpirácia“ alebo „extrémizmus“, majú akési výlučné právo určovať, čo je pravda a ktorý názor je ešte legitímny.

Oveľa dôležitejšie je skúmať, ako sociálne siete zmenili samotnú logiku politiky. Politická komunikácia sa dnes musí prispôsobovať algoritmom – musí byť okamžitá, emocionálna, konfliktná, personalizovaná a čo najjednoduchšie konzumovateľná. Z politikov sa stali “tvorcovia obsahu”, ich strany sú marketingové značky a občania sú publikum, ktorého hnev, strach alebo pobavenie možno premeniť na dosah, lajky a politický kapitál.

Politici ako Igor Matovič, ale aj predstavitelia Progresívneho Slovenska vrátane Michala Šimečku, si našli absolútne toxický spôsob na to aby zaujali algoritmy a využívajú na to voličov svojich oponentov. Obyčajní ľudia pre nich nikdy neboli občanmi, ktorých treba presvedčiť, pochopiť alebo aspoň rešpektovať, ale sú materiálom na virálne videá, a terčom verejného výsmechu.

Ľudia sú vytrhávaní z kontextu, zosmiešňovaní pre svoj jazyk, vzdelanie, pôvod, sociálne postavenie alebo politickú voľbu. Nie sú zobrazovaní ako občania, ktorých skúsenosti, obavy alebo politický názor sú im vlastné a majú naň plné právo, ale sú prezentovaní ako karikatúry: ako hlupáci, dezoláti, primitívi alebo ľudia, ktorých netreba brať vážne. Ich poníženie sa následne predáva ako humor a politická komunikácia. Je to zvrátené, toxické a mimoriadne nebezpečné.

A existuje tu ešte jedna zásadná otázka, ktorú akoby sa nikto nepýtal: vedia vôbec títo ľudia, že budú zverejnení na sociálnych sieťach pred desaťtisícami alebo státisícami ľudí? Boli jasne informovaní, na aký účel sa ich tvár, hlas a vyjadrenia použijú? Zaujiímalo by ma, či dali na zverejnenie svoj vedomý a skutočne informovaný súhlas? Alebo im niekto jednoducho pristavil kameru k tvári, položil otázku a následne z ich odpovede vyrobil politický obsah?

Je obrovský rozdiel medzi tým, keď človek súhlasí s krátkym rozhovorom na ulici, a tým, keď vedome súhlasí, že jeho tvár bude zostrihaná, doplnená výsmešným komentárom a zverejnená na politickom profile s masovým dosahom. Ale aj súhlas s nakrúcaním neznamená automaticky súhlas s verejným ponížením.

A čo sa stane potom? Čo ak niekto týchto ľudí spozná? Čo ak si ich niekto vyhľadá, zistí, kde pracujú alebo kde žijú? Čo ak sa stanú terčom urážok, vyhrážok, organizovaného obťažovania alebo osobnej konfrontácie? Politik získa svoje lajky, dosah a virálne video, no človek, ktorého použil ako rekvizitu, môže niesť následky ešte celé mesiace. Kto za to preberá zodpovednosť?

Je vôbec normálne, aby verejne činná osoba s obrovským dosahom nasmerovala pozornosť svojho publika na konkrétneho, často úplne anonymného občana? Politik disponuje mocou, profesionálnym tímom, platformou a tisíckami priaznivcov. Oproti nemu stojí človek, ktorý možno ani netuší, že o niekoľko hodín bude jeho tvár kolovať internetom ako objekt kolektívneho posmechu. To nie je rovnocenný politický konflikt, ale zneužitie absolútnej nerovnováhy moci.

Kedy sme prijali predstavu, že občan sa môže stať legitímnym terčom výsmechu len preto, že volí inú stranu? Odkedy sa uplatnenie demokratického práva voliť zmenilo na dôvod na verejné poníženie? A odkedy politici, ktorí sa neustále oháňajú demokraciou, toleranciou a slušnosťou, považujú za prijateľné dehumanizovať ľudí, ktorých hlas sa im nepáči?

Najväčší problém slovenskej politiky nie je polarizácia. Tá je tiež iba dôsledok niečoho. A tým je postupná normalizácia pohŕdania. Politici už nebojujú iba proti svojim oponentom. Učia svojich priaznivcov pohŕdať ľuďmi, ktorí volia inak. Vytvárajú obraz spoločnosti rozdelenej na osvietených a zaostalých, slušných a neslušných, demokratov a ľudí, ktorých hlas má údajne nižšiu hodnotu. Takýto politický zápas nemá nič spoločné s demokraciou. Je to politika sociálneho ponižovania, v ktorej sa moc získava tým, že sa časť obyvateľstva premení na objekt kolektívneho posmechu.

A presne toto urobili sociálne siete s politikou: nepremenili iba politické názory na obsah. Premenili na obsah samotných ľudí, často tých najzraniteľnejších. Ich tváre, spôsob reči, chyby, strachy, názory aj dôstojnosť. Politik už nemusí občanovi nič vysvetľovať. Stačí ho nakrútiť, zostrihať, zosmiešniť a ponúknuť vlastnému publiku ako dôkaz, že „tí druhí“ sú hlúpi, nebezpeční alebo menejcenní.

Nikto nemôže toto považovať za politickú komunikáciu, lebo to nie je nič viac než verejne organizované pohŕdanie občanmi. Ale vypovedá to omnoho viac o politikoch, ktorí sa k nemu uchyľujú, než o ľuďoch, ktorých sa pokúšajú ponížiť.

Prečítajte si tiež:

• Hubinská pre HS o tom prečo vzniká stále väčšia ekonomická diera medzi Európou a Čínou v náš neprospech