Veľká otázka za každými eurovoľbami

Brusel 13. septembra 2023 (HSP/europeanconservative/Foto:TASR/AP-Jean-Francois Badias)

Kto vládne? Národy Európy, alebo technokrati z Bruselu a centrálni bankári z Frankfurtu? Píše Mick Hume pre The European Conservative

Predstavitelia Európskej únie a ich podporovatelia neustále varujú, že “demokracia v Európe je ohrozená”. V tom majú pravdu. Skutočnú hrozbu pre demokraciu v Európe však predstavuje samotná byrokracia EÚ.

Nadchádzajúce voľby v Poľsku a Holandsku a voľby do Európskeho parlamentu v roku 2024 sa zamerajú na rozdeľujúce otázky od masovej migrácie až po “zelenú transformáciu”.

Za všetkými týmito veľkými otázkami sa však skrýva väčšia, nevyslovená otázka: Kto vládne? Kto bude rozhodovať o budúcnosti Európy? Budú to federálne elity EÚ, alebo národné vlády? Národy Európy, alebo technokrati z Bruselu a centrálni bankári z Frankfurtu?

Predstava EÚ o “demokracii” spočíva v tom, že členské štáty hlasujú, aby robili to, čo im prikáže Brusel. Ak nie, môžu očakávať, že budú potrestané. Ako varovala predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová pred minuloročnými talianskymi voľbami, ak “demokratická vláda bude ochotná s nami spolupracovať”, všetko bude v poriadku. Ale “ak sa veci budú uberať ťažkým smerom, hovorila som o Maďarsku a Poľsku, máme nástroje”.

Inými slovami, ak hlasujete nesprávnym smerom – ako to urobili Taliani, keď zvolili Giorgiu Meloniovú za premiérku -, v Bruseli vás už nepovažujú za demokratickú krajinu. A môžete očakávať, že budete vystavení rovnakým “nástrojom” – právnemu vydieraniu prezlečenému za právny štát – ako Maďarsko a Poľsko, ktorých demokraticky zvolené konzervatívne vlády nedostali miliardy z fondov EÚ, pretože sa neriadia príkazmi Bruselu v oblasti migrácie alebo rodinnej politiky.

Pozrite si veľký prejav, ktorý predniesla Dubravka Šuica, podpredsedníčka Európskej komisie pre demokraciu a demografiu, na konferencii Európske partnerstvo pre demokraciu v Bruseli v júni 2023. Bol plný známych vzdušných rečí o demokratických hodnotách a zapojení občanov. Potom jej však skĺzla maska, keď spresnila, aký druh angažovanosti podľa Komisie občania Európy od Bruselu potrebujú:

A je na nás, tvorcoch rozhodnutí a politík, aby sme zabezpečili, že budú môcť voliť takého zástupcu, akého skutočne chcú. Na rozdiel od hlasovania za populistického kandidáta, ktorý ponúka jednoduchú alternatívu. Alebo využiť hlasovanie na vyjadrenie nesúhlasu s aktuálnou politikou!

Inými slovami, podpredsedníčka Komisie pre demokraciu sa domnieva, že jej úlohou je poučiť ľudí o tom, “čo skutočne chcú”, a zabrániť im voliť populistické strany alebo protestovať proti politikám EÚ. Niektorí z nás si možno naivne predstavovali, že demokracia je o slobode voľby. Bruselské elity však veria, že vedia, čo je pre zvyšok Európy najlepšie.

EÚ mení “ochranu demokratických hodnôt” na zbraň, ktorú používa proti zvoleným národným vládam. Na tento účel musel Brusel postaviť význam demokracie na hlavu. Pôvodné starogrécke slovo demokratia symbolizovalo spojenie demos – ľudu – a kratos – moci alebo kontroly. (Aj keď ženy a otroci boli vylúčení z volebného práva.) Moderné elity EÚ, ako každá oligarchia od čias starovekých Atén, sa snažia oddeliť tieto dva prvky a udržať ľud čo najďalej od moci.

Rozdelenie na moc a ľud je dnes viditeľné v každej európskej diskusii. Rastie priepasť v realite medzi hodnotnými vecami, ktoré hovoria mocné elity EÚ, a zlými správami, ktoré to v praxi znamená pre milióny bežných Európanov. Je najvyšší čas, aby tieto vysokopostavené orgány čelili demokratickému zúčtovaniu.

Neudržateľný rozvoj

Vezmime si napríklad diskusiu o Zelenej dohode. Predpokladá sa, že všetci budú prikyvovať na podporu cieľov EÚ, ktorými sú “trvalo udržateľný rozvoj” a “nulové čisté emisie uhlíka”. Veď kto by chcel byť vnímaný ako ten, kto podporuje niečo, čo sa nazýva “neudržateľný rozvoj”? Napriek tomu sa ukazuje, že po úplnom zavedení týchto politík by milióny Európanov nemohli jazdiť autom, vykurovať svoje domy ani si dovoliť jesť mäso.

Proti dôsledkom Zelenej dohody EÚ sa čoraz viac ozývajú ľudia od poľnohospodárov až po vodičov áut na predmestiach. Blížiace sa parlamentné voľby v Holandsku sú teraz hlavnou líniou tohto boja. Proti sebe sa postaví ľavicovo-zelená aliancia vedená bývalým “zeleným pápežom” EÚ Fransom Timmermansom a populistické strany, ako napríklad hnutie poľnohospodárov BBB, ktoré sa dostalo na scénu víťazstvom vo voľbách do hornej komory parlamentu začiatkom tohto roka. Výsledok by mohol mať dôsledky ďaleko za hranicami Holandska.

Povinná solidarita

Alebo si zoberte rozpory v európskej migračnej politike. Navrhovaný nový pakt EÚ požaduje, aby každý členský štát prevzal svoj “podiel” na migrantoch prúdiacich do Európy. To môže znieť ako spravodlivá a rovnocenná dohoda. Samozrejme, pokiaľ niektorý členský štát netrvá na svojom práve byť národným štátom a rozhodovať o tom, komu dovolí prekročiť svoje hranice a usadiť sa v jeho krajine. Potom im Brusel uloží vysokú pokutu za každého migranta, ktorého odmietnu prijať. Táto politika EÚ bola bizarne nazvaná “povinná solidarita” – čo je rozporuplné a znie to, ako keby vám policajt mávajúci obuškom povedal, že musíte milovať svojho suseda.

Ľudový odpor voči migračnej politike EÚ bol doteraz najsilnejší v strednej a východnej Európe. Rozdelenie je najvýraznejšie v Poľsku, kde sa v októbrových parlamentných voľbách stretnú vládnuca konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) a ďalšie populistické skupiny s probruselskou Občianskou alianciou, na čele ktorej stojí Donald Tusk, bývalý predseda Európskej rady.

Poľská vláda ešte viac zvýšila teplotu tým, že vyhlásila celoštátne referendum so štyrmi otázkami, ktoré sa bude konať 15. októbra, v rovnaký deň ako parlamentné voľby. Kľúčová otázka sa bude poľských voličov pýtať: “Podporujete prijatie tisícov nelegálnych prisťahovalcov z Blízkeho východu a Afriky v súlade s mechanizmom núteného premiestňovania, ktorý zaviedla európska byrokracia?” Ťažko mohla byť lepšie načasovaná, aby v Bruseli vyvolala strach.

Ešte pred vyhlásením otázky však úradníkov EÚ znepokojovala samotná myšlienka takéhoto referenda. Ich strach a odpor k demosu znamená, že si nemyslia, že by sa voličom malo dôverovať pri prijímaní demokratických rozhodnutí o dôležitých európskych otázkach. Koniec koncov, výsledky elít EÚ v takýchto referendách sú zlé. V roku 2005 prehrali referendá o navrhovanej ústave EÚ vo Francúzsku a Holandsku; v Írsku prehrali jediné referendum o Lisabonskej zmluve z roku 2008 (po ktorom Brusel zastrašil Írov, aby zorganizovali opakované referendum a hlasovali “správne”); v roku 2015 prehrali referendum o tvrdom balíku hospodárskej pomoci pre Grécko (po ktorom aj tak zatlačili na grécku vládu, aby prijala ešte tvrdšie podmienky); a samozrejme, v roku 2016 prehrali referendum o brexite v Spojenom kráľovstve.

Ak by bolo po vôli úradníkom a bankárom EÚ, nikdy by sa už nekonalo žiadne riskantné referendum o veľkých európskych politikách. Všetky dôležité rozhodnutia by sa prijímali za zatvorenými dverami, tými, ktorí to vedia lepšie, a neboli by ponechané na rozmary nevedomého “plebsu”, ktorému je smiešne umožnené hlasovať v referende/plebiscite.

Taktika zastrašovania

Prehlbujúca sa priepasť medzi elitami EÚ a bežnými Európanmi vyvolala sériu populistických vzbúr vo voľbách všade od Nemecka, Francúzska a Talianska až po Holandsko, Švédsko a Fínsko. Zakaždým, keď takéto nové hnutie oslabí, mainstreamové médiá si rýchlo vydýchnu a vyhlásia “smrť populizmu”. Napriek tomu sa populistická vlna zakaždým znovu prevalí. Pretože v skutočnosti nejde o konkrétne politiky začínajúcich a niekedy nesúrodých strán. Ide o širšiu ľudovú vzburu proti nereprezentatívnej moci.

S blížiacimi sa európskymi voľbami v roku 2024 sa nervózne bruselské elity chystajú zintenzívniť svoju vojnu proti populistickým stranám. Pokúsili sa premeniť “populizmus” na špinavé slovo pre ľudovú demokraciu. Takouto taktikou by sme sa nemali nechať zastrašiť. Budúcnosť demokracie v Európe je na vážkach a je čas postaviť sa na jednu stranu.

Niektorí konzervatívci majú, samozrejme, k myšlienke masovej demokracie už dlho zložitý vzťah. Všetci poznáme pohŕdanie Edmunda Burka vládou “sviňského davu”. Dnes je to však prebudená identitárna ľavica a technokrati, ktorí sa vysmievajú masám ako ignorantským prasatám – alebo “gammonom”, ako vo Veľkej Británii nazývajú voličov brexitu.

Dvojité zásady

Naopak, konzervatívci majú principiálne aj praktické dôvody, aby plne prijali demokraciu. Dvojica princípov národnej suverenity a demokracie by mala byť stredobodom každého pokusu o obranu hodnôt európskej civilizácie v modernom svete.

A z praktického hľadiska je demokratická aréna jedným z bojísk, kde môžeme zvíťaziť. Prebudení bojovníci za kultúru ovládli mnohé mocné inštitúcie európskej a západnej spoločnosti. Zdá sa, že neexistuje žiadny rýchly spôsob, ako získať späť kontrolu napríklad nad univerzitnými areálmi alebo správnymi radami spoločností. Napriek ich spoločnému úsiliu o oslabenie demokracie však stále nedokážu napraviť každý volebný výsledok. Demokracia dáva konzervatívcom najlepšiu šancu na úspech – tým, že dajú jasne najavo, že stoja na strane demos, národov Európy, proti nezodpovednému kratos mocných bruselských elít.

Na záver osobná poznámka: pred štyrmi rokmi, počas posledných volieb do Európskeho parlamentu, som bol súčasťou veľmi malého tímu, ktorý viedol kampaň za Stranu brexitu Nigela Faragea v stiesnenej miestnosti nad londýnskym obchodom. Necelých šesť týždňov po založení strany sme tieto voľby vyhrali, získali sme viac hlasov ako Konzervatívna a Labouristická strana dokopy a stali sme sa najväčšou samostatnou stranou v Európskom parlamente. Tieto výsledky by prinútili toryovcov zmeniť vedenie a “dokončiť brexit”. Pripomienka, že aj v nudnej starej britskej politike, kde sa zdanlivo nič nemení, môže v týchto dňoch náhle prepuknúť ľudová demokracia.

Prečítajte si tiež:

• Prieskum: Poliaci sa obávajú, že volebné víťazstvo ľavicovo-liberálnej opozície povedie k otvoreniu hraníc
• Poľská opozícia sľubuje súdny proces s prezidentom a premiérom