Západ sa v nevídanom rozsahu obetuje za Ukrajinu. Dáva Zelenského režimu všetky zásoby svojich zbraní okrem tých ďalekonosných a jadrových, muníciu, mnohomiliardové pôžičky a ďalšiu všestrannú pomoc. Toto, a tiež protiruské sankcie znižujú životný štandard obyvateľov krajín Západu, občania to cítia na svojich peňaženkách a v niektorých krajinách sa proti tomu už aj búria. Rozsah angažovania sa Západu vo vojne na Ukrajine je bezprecedentný a tvrdiť, že to nie je zapojenie do vojny, ale „iba pomoc“, je dnes už za všetkými hranicami trápnosti či pokrytectva.

Ale prečo to vlastne Západ robí? Skúsme pracovne a hypoteticky vychádzať z toho, že by bola pravdivá verzia, ktorú Západ šíri: že ide len o úprimnú snahu pomôcť bezbrannej krajine, ktorú niekto zlý napadol, a že nejde o nejaké sebecké geopolitické záujmy a súčasť plánu ako zničiť Rusko, ako to tvrdia proruskí trolovia a zlí konšpirátori (čo je to isté).

Odhliadnime teraz od skutočnosti, že je možné úspešne polemizovať o tom, kto vlastne je v tej vojne historicky a geopoliticky v práve, a taktiež od nepríjemnej otázky, prečo krajiny Západu nepoužili rovnakú morálku a rovnaké enormné úsilie v dlhom rade predošlých prípadov, keď boli iné bezbranné štáty nespravodlivo napadnuté veľmocou na základe nejakej vymyslenej casus belli. To všetko nechajme bokom a pracovne a hypoteticky na chvíľu predpokladajme, že tu ide naozaj len o „hodnoty“, tak ako o tom hovoria predstavitelia Západu a ich médiá.

Aké dôležité však sú tie „hodnoty“? Západ tu vstupuje do konfliktu s jadrovou veľmocou, ktorá dnešné bojisko považuje za svoj životný a ochranný priestor a je ochotná bojovať až do konca, použiť v krajnom prípade aj jadrové zbrane. A je tu dilema, nad ktorou sa dnes zamýšľa celý svet: chce aj Západ bojovať o tie „hodnoty“ až do apokalyptického konca, aj za cenu jadrovej vojny, za cenu zničenia civilizácie a možno celého ľudstva?

Tu jednoducho čosi nesedí. Sú tie „hodnoty“, o ktoré Západ v tejto vojne bojuje, také dôležité, že stojí za to kvôli nim riskovať koniec sveta? Koľko kráľovstiev, impérií či štátov v dejinách napadlo susedov, aby si vzali ich územie… vlastne o tom je celá história. Jednoducho sa to dialo, po tisícročia to bola prirodzená dynamika pulzovania života ľudských populácií a ich spoločenských systémov. Je odrazu tento prípad, keď Rusko bojuje o svoje bývalé územia na svojich hraniciach, taký dôležitý, že treba kvôli „hodnotám“ riskovať úplne všetko, celú budúcnosť ľudstva, celú planétu?

Samozrejme, že nemôže byť! Ak by sme si aj odmysleli všetky ostatné okolnosti, tak už len samotná táto extrémna, urputná ochota riskovať, ten fanatizmus, s akým v mene „hodnôt“ sú ochotní zničiť svet, to ich kompromituje, nech si hovoria čo chcú. Už len toto samotné je dôvodom, prečo by sme mali verziu o „hodnotách“ zavrhnúť ako podvod a účasť Západu vo vojne na Ukrajine podrobiť tvrdej kritike.

Konzumenti západnej propagandy v tomto momente budú pobúrení: máme sa nechať Ruskom vydierať a nechať Ukrajinu tak? Máme sa nechať zbabelo zastrašiť ako lídri „demokratického“ Západu v Mníchove v roku 1938? Veď takto by nás potom mohlo Rusko vydierať aj ďalej, znovu a znovu a zaberať ďalšie a ďalšie krajiny. No nie je to logické?

Nie, práveže to logické nie je. Tu je presne to miesto, kde vás dobehli, kde vám mainstream vylial s vaničkou aj dieťa. Tu je presne ten problém, že dnes sa akosi (zámerne, cynicky, účelovo) zabúda na logiku, ktorú poznala predošlá generácia, logiku, ktorá držala svet v rovnováhe od momentu, keď aj Sovietsky zväz získal jadrové zbrane: princíp vzájomného odstrašenia.

Predsa aj druhá strana má jadrové zbrane a môže rovnako hroziť v prípade, ak by geopolitický súper začal zasahovať do jej bezpečnej zóny – do priestoru, kde ide o prežitie, a kde sa už vyťahujú zbrane posledného súdu.

Spomeňme si na Karibskú krízu z roku 1962. Keď Sovieti hrozili nainštalovaním jadrových zbraní na Kube, prezident Kennedy im veľmi jasne a tvrdo pohrozil okamžitým jadrovým úderom, a oni sa stiahli.

Zopakovali potom Američania tú hrozbu znovu a znovu v iných častiach sveta? Nie, pretože to bola výnimočná situácia, bola to ich „červená čiara“. Oni ruské nároky doposiaľ ignorovali, lenže aj Rusi majú červenú čiaru – a to je práve prípad Ukrajiny.

Putin to Západu odkázal jasne: „Načo by Rusom bol svet bez Ruska?“ Ukrajina plne v moci geopolitického nepriateľa, ktorý sa netají zámerom Rusko poraziť, oslabiť, rozkúskovať, ktorý by spolu s Ukrajinou a Krymom získal kontrolu nad Čiernym morom a mohol by mať rakety pár stoviek kilometrov od Moskvy – to je pre Rusko neprijateľná hrozba. Rusi to mnohokrát zdôrazňovali, ale nikto ich nepočúval.

Preto musela zákonite prísť reakcia. Ten odkaz už nemôže byť jasnejší: „Aj keď ste časť Ukrajincov oklamali a zmanipulovali, Ukrajina vám nepatrí a patriť nebude. Jej podstatná časť je a vždy bola kultúrnou, civilizačnou, ekonomickou, jazykovou, etnickou, skrátka neoddeliteľnou súčasťou ruského sveta a musí byť súčasťou ochranného priestoru, aký každá geopolitická veľmoc potrebuje.“

Západný mainstream a západní politici tejto logike za žiadnu cenu nemienia rozumieť, hoci je veľmi jasná. Lenže prežitie ľudstva je vyšším princípom než ich hra na „hodnoty“ a „demokraciu“, dokonca aj v prípade, že by nebola falošná. Pre nás, ktorým sú ich geopolitické plány cudzie, hrozba jadrovej vojny veru žiadnou extra lákavou hodnotou nie je.