USA plánujú ísť proti Rusku do „posledného Ukrajinca“

Moskva 21. januára 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Virginia Mayo, Efrem Lukatsky, Ukrainian Defense Ministry Press Service, Evan Vucci, Pixabay)

Zatiaľ čo západné elity „zachraňujú“ Ukrajinu pred Ruskom a vyvolávajú nemysliteľný informačný „hluk“ vo všetkých nedôveryhodných médiách, americká armáda si pomaly a chladnokrvne robí „svoju prácu“. Uviedla RIA Novosti

Bývalý vrchný veliteľ spojeneckých síl NATO generál Philip Breedlove sa sťažuje na nedostatok moderných amerických strategických dopravných lietadiel a tankovacích lietadiel v Európe. Mohli by podľa neho poskytnúť NATO vzdušnú prevahu. Nad kým? Prirodzene, že nemyslel Ukrajinu. Generál Breedlove plánuje vojnu s Ruskom.

Mimochodom, na tomto fronte sa už raz „vyznamenal“. Keď bol v roku 2014 veliteľom vzdušných síl NATO, generál Breedlove bol svedkom šokujúceho pristátia ruského výsadku na Kryme. Potom, čo videl úspešnú akciu ruských jednotiek bez poznávacích znakov, len trpko poznamenal, že išlo o „najúžasnejšiu bleskovú vojnu“, akú sme kedy videli. Zdá sa, že súčasnú situáciu vníma ako šancu na odplatu.

Analytici Hudsonovho inštitútu pracujúceho pre Pentagón navrhujú urýchlene umiestniť americké rakety stredného doletu pozdĺž ruských hraníc. Zároveň vyslať jednotky NATO, aby obsadili koridor Suwalki.

Ale koridor Suwalki je 65 kilometrov medzi Bieloruskom a Kaliningradskou oblasťou. Na jednej strane je Litva a na druhej Poľsko. Stačí sa pozrieť na mapu. Má s tým Ukrajina niečo spoločné?

Ukrajina s vojnou proti Rusku nemá nič spoločné

V skutočnosti to už dávno nikto nepredstiera. Američania chcú vojnu s Ruskom. „Zadržiavanie“ je len zdvorilý falošný názov. A Ukrajinu, rovnako ako pobaltské štáty, využijú USA podľa potreby. Celé územie je len ako divadlo vojenských operácií. Obyvateľstvo je ako „potrava pre delá“. Lídri týchto krajín sú ako miestni „nájomní robotníci“.

Plány americkej armády jasne ukazujú, akí nedôležití sú pre USA ich takzvaní spojenci. Ukrajina sa vo všetkých týchto úskokoch spomína len stručne. Ako sa hovorí, „v prvých riadkoch“.

Niekoľko rituálnych slov o ruskej agresii a hneď hladký prechod k potrebe „zadržiavať“ Rusko. A následne už koridor Suwalki. A plány na presun kolón s vojenskou technikou. Rovnako v prípade pobaltských krajín.

Za posledných tridsať rokov bol nacionalizmus v Pobaltí i na Ukrajine živený do takej miery, že miestni obyvatelia nevidia jednu jednoduchú vec. Svoju národnú jedinečnosť môžu nafukovať, až kým neprasknú.

Ale bez ohľadu na to, čo si o sebe myslia, obyvatelia Pobaltia i Ukrajiny zostali pre Američanov navždy „Rusmi“. V lepšom prípade „Sovietmi“. Pre nich žiadny rozdiel. Jednoducho časť toho obrovského a neporaziteľného národa, ktorý po stáročia ovládal „srdce Eurázie“. A tým i celého sveta.

Nikto nikdy nedokázal poraziť tento ľud, keď je jednotný. Ale rozdrobiť ho a vovliecť do vzájomných sporov, to vždy niekomu stálo za to vyskúšať. Celé inštitúty odborníkov už desaťročia pracujú na vynájdení „suverénnej národnosti“ pre národy žijúce pri ruských hraniciach.

Hľadajú rozdiely v maličkostiach. V ornamentoch na vyšívaných košeliach, vzoroch na bojových opaskoch či odtiene jazykov. Na tom všetkom dlhodobo pracujú „nezávislé inštitúty“. A výsledky svojho „bádania“ trpezlivo rozsievajú do cieleného prostredia.

Ukrajina musí „zaplatiť krvou“

To všetko sú len „korálky pre domorodcov“. Cena za ne je ale veľmi vysoká. Príkladom je americká kolónia Taiwan. Tá platí polovodičmi a mikročipmi. Predávajú ich americkým korporáciám za „špeciálne“ ceny.

Ale Ukrajina už natoľko schudobnela, že svojim zámorským pánom nemá čo ponúknuť. Musí teda zaplatiť „životmi svojich občanov“.

“Záchrana Ukrajiny pred Ruskom“ v podaní západných partnerov vyzerá jednoducho úžasne. Zdalo by sa, že cesta k mieru vedie cez vyjednávanie, rozvoj a dodržiavanie dohôd. Ale nie. Nie v podaní Západu.

Američania idú vo vyzbrojovaní Ukrajincov ostatným príkladom. Briti „pomáhajú“ protitankovými strelami a Kanaďania vyslali špeciálne jednotky. A aby bolo všetkým jasné, že im ide o mier, tak pre istotu ukrajinskú armádu cvičia dôstojníci CIA.

Bokom ani tentoraz nezostali Nemci. Prisľúbili Ukrajine lekársku vojenskú pomoc. Čo v prípade dnešnej Ukrajiny znamená „vojenský“? Ide o partiu, ktorá je teraz pri moci a ktorá za smiešnu „úplatu“ prisľúbila vyhubiť vlastných krajanov.

„Sláva Ukrajine! Sláva hrdinom!” Kričia títo chudáci. „Dobre, dobre,“ prikyvujú západní partneri s úškrnom. A pomaly „ukrajinských hrdinov“ tlačia bližšie k okraju priepasti.

Západ na čele s USA dnes Ukrajinu vlastne okupuje

A bezcharakterne na to využíva miestnych žoldnierov, ktorým rozdal zbrane. Využívanie miestnych zločincov na vlastné účely je obľúbenou taktikou každého okupanta. Nič nové.

Jednoduchý trik ukrajinských lídrov, ktorý dobre poznáme, je myslieť krok dopredu. Dva sú už nad ich sily. V roku 2014 vymysleli jeden krok. Pôjdeme pod Američanov. Budú nás kŕmiť a napájať. A my sa budeme tváriť, že sme obeťou Ruska. Budeme kričať: „Vojna!“ Ale nás sa to nedotkne. Geniálne, že?

Lenže nevideli skutočné plány Američanov. Ukrajinci, ktorí chceli podviesť všetkých a predovšetkým Rusko, opäť raz padli do vlastnej pasce. Čo ďalej? Pomôžu im teraz ich „bratia“ Poliaci?

Na chvíľu si predstavte, že by na Ukrajine v roku 2014 nebol Majdan. Vzťahy s Ruskom by ostali dobré. Najmenej štrnásťtisíc ľudí, ktorí odvtedy zomreli, by zostalo nažive. Ekonomika krajiny by sa nezrútila. Cena plynu by bola približne rovnaká ako v Rusku. Teda na dnešné pomery takmer blízka nule. Nebolo by potrebné „predávať ukrajinskú zem“.

Ach áno, nebolo by „bezvízového styku“. Vstup do zasľúbeného „Schengenu“ stojí len 35 eur. Stojí za to platiť zaň životmi svojich spoluobčanov? Nie veľmi inteligentná obchodná stratégia. Nemyslíte?

Na Ukrajine ozaj záleží len Rusku

Paradoxom tohto celého smutného divadla je, že jedinou krajinou na svete, ktorá sa o Ukrajinu s jej neopakovateľnou atmosférou skutočne zaujíma, je vždy len Rusko. Pre zvyšok sveta je to nepochopiteľné územie, ktoré sa svojho času odtrhlo od Ruska. A ostalo visieť kdesi v minulosti.

„Opustená krajina nikoho“ – Ukrajinu je hriech neokupovať

Ako sa západní uchvatitelia správajú k miestnemu obyvateľstvu? Ako k rozmanitej flóre a faune, ktorú sú pripravení v prípade potreby masívne vyhubiť bez najmenších pochybností a výčitiek svedomia?

V Donbase si históriu Mladých gárd dobre pamätajú. V Kyjeve tiež trpko spomínajú na Babí Jar. Rovnako sa dnes vďaka súčasným okupantom správajú znovuzrodení banderovci. Rovnako ako vtedy, aj dnes zaráža ich ťažko pochopiteľná krutosť.

Stalo sa bežnou praxou ozbrojených síl Ukrajiny využívať školy ako cieľ. Ukrajinské delostrelectvo zabilo stovky civilistov na Donbase. V Dome odborov v Odese boli zaživa upálené a zabité desiatky ľudí. Fotografia „Gorlovskej madony“, mladej ženy zabitej za bieleho dňa s dieťaťom, obletela svet.

A dnes neďaleko Gorlovky „americkí partneri“ rozmiestňujú jedovaté látky. Spolu s nimi tiež celý výsadok „svojich novinárov“. Ak by „niekto“ otrávil pitnú vodu na Donbase, pripravení novinári okamžite obvinia Rusko.

Kombinácia obludnej krutosti a akejsi neustálej falošnosti všetkého, čo sa deje, je moderný štýl Ukrajiny. To je jej skutočne jedinečné know-how. Potoky krvi, roztrhané kusy tela a zároveň donekonečna falošné kvílenie o „ukrajinských hrdinoch“.

Na Ukrajine sa „komusi“ podaril vybudovať kult ani nie dvojakého, ale priam trojitého myslenia. Keď milióny ľudí myslia po rusky, rozprávajú po ukrajinsky, ale úprimné slovo povedia len materinským jazykom.

Sovietsky žid na čele Ukrajiny verejne oslavuje fašistov

„Operetka“. Takto popisovali ruskí hrdinovia „bielej gardy“ všetko, čo sa v roku 1918 počas občianskej vojny po Boľševickej revolúcii dialo v Kyjeve. Podobná krvavá „opereta“ prebiehala na okupovaných územiach Ukrajiny počas Veľkej vlasteneckej vojny.

Teraz sa nám pred očami odohráva tretie dejstvo. A nie je jasné, čo je hroznejšie. Či skutočná krv alebo divadelné výkony Ukrajincov. Tí v každej dobe dúfajú, že sa zo všetkého nejakým spôsob dostanú.

Americký režim neúnavne zastrašuje planétu „ruskou inváziou“ na Ukrajinu. Biely dom ústami Jen Psaki dokonca stanovil termín. Niekedy vo februári. Pritom sa vpád amerických a európskych „partnerov“ na Ukrajinu začala oveľa skôr. Takmer okamžite po tom, ako krajina získala „nezávislosť“.

Čo „dal“ Západ Ukrajine?

Za jej tridsaťročný „spoločný život“ so západnými partnermi prišla Ukrajina o takmer polovicu obyvateľov. Ekonomický krach. A po ňom namiesto rozmachu nasledoval ďalší krach. Strata rozsiahlych území. Vo všeobecnosti možno hovoriť o „kolektívnej samovražde“ rozloženej v čase.

Je zrejmé, že západní partneri už toho majú dosť. Zjavne sa rozhodli celú „operáciu Ukrajina“ urýchliť.

Rusko prirodzene „všetkých svojich“ zachráni. Ako vždy a všade. Kto ale zachráni Ukrajincov pred nimi samými?

Viktória Nikiforová