Ukrajinská armáda, ktorá neexistuje

Kyjev 30. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Evgeniy Maloletka,Efrem Lukatsky)

Dňa 28. augusta 2016 publikoval na ruskom serveri warfiles.ru článok Alexej Anufriev, v ktorom rozoberá perspektívy ukrajinskej armády v prípadnom vojnovom konflikte s Ruskom. Záujemcovia o presné znenie správy v ruštine sa môžu pozrieť tu 

Podľa Anufrievových slov vojenská prehliadka v Kyjeve za účasti ukrajinského obyvateľstva zapríčinila, že sa vzbudila “vlna hrdosti a uľahčenia nad bojaschopnosťou a silou ukrajinských jednotiek, ktoré podľa nich dokážu nielen odolať ruskému agresorovi, ale ktoré dokonca dokážu zastaviť Rusov a prinútia ruského prezidenta Putina zamyslieť sa nielen nad reálnosťou jeho krvavých ambícií, ako aj nad skutočnosťou, že mu Ukrajina žiaden dlh vracať nebude”.

Podľa mnohých vojenských odborníkov však Ukrajina nie je schopná odolať ruskej armáde. Momentálne má podľa odborníkov Ukrajina dostatok vojenskej techniky rôznej úrovne, ktorá pochádza ešte z dôb sovietskej éry. Anufriev však upozorňuje, že Irak mal v čase I. vojny v Iraku veľmi silnú armádu, vyzbrojenú staršími sovietskymi zbraňami, nedokázal však odolať útoku americkej armády a jej spojencov. Anufriev si kladie otázku, či sa podobný scenár vojny, akým bola I. iracká vojna nemôže dnes uskutočniť aj na Ukrajine.

Anufriev chápe, že ukrajinské letectvo vpodstate neexistuje, staršie ukrajinské tanky T-64 nedokážu odolať moderným T-90 a ťažké tanky T-80 Oplot majú množstvo technických problémov. Nie všetko však podľa Anufrieva vystihuje prevaha v tankoch – pechotné zbrane majú Ukrajinci vpodstate rovnako dobré ako Rusi, letectvo im môže “zapožičať NATO”, delostrelectvo majú Ukrajinci početné a v prípade, že budú brániť vlastnú krajinu, bojová kvalita ich armády nesmierne stúpne. Čo však Ukrajina nemá je logistické a tylové zabezpečenie a financie na vedenie vojny – to je podľa Anufrieva najväčší ukrajinský problém.

Najlepšie jednotky ukrajinskej armády sú podľa Anufrieva v zóne ATO. V zóne ATO sa nachádza aj najviac vojakov s vojenskými skúsenosťami. Anufriev podčiarkuje, že nie všetci ukrajinskí vojaci len pijú a zaoberajú sa lúpením. Mnohí z nich si zvýšili svoju bojovú kvalifikáciu a úroveň a dosahujú výborné výsledky. Podľa Anufrieva je množstvo vojakov z ATO schopných klásť prípadnému útoku ruskej armády plnohodnotný odpor a spôsobiť vysoké straty.

Momentálne sú síce mnohí ukrajinskí vojaci znechutení, pretože boj na východe berú ako boj proti vlastnému obyvateľstvu a mnohí z nich sa aj kriticky vyjadrujú na adresu politických špičiek, v prípade hypotetického ruského útoku by však pravdepodobne zabudli na nespokojnosť a s vervou sa zapojili do boja proti nepriateľovi. Problém je však v tom, že na ukrajinskú armádu nebude nikto útočiť a ukrajinská armáda nie je schopná finančne a logisticky viesť masívne bojové operácie.

Podľa Anufrieva by bol útok Ruskej armády na Ukrajinu prejavom totálnej vojenskej negramotnosti a doslovne blbosti. Takejto chyby sa nikto z ruských politikov a vojenských odborníkov nedopustí, najmä z toho dôvodu, že čas hrá proti Ukrajine. Anufriev potom rozoberá príklad z Veľkej vlasteneckej vojny 1941 – 1945, kedy v roku 1941 ZSSR mal dostatok vojenských síl a napriek tomu Wehrmacht došiel až k Moskve.

Podľa Anufrieva Wehrmacht sa k Moskve prebojoval najmä z dôvodu vynikajúcej logistiky a dostatku transportných prostriedkov. Zdvihnúť divízie, presunúť ich a zapojiť do bojov, predstavuje značné zaťaženie pre každú krajinu. V II. svetovej vojne sa na transport a plnenie logistických úloh využívali nákladné autá, železnica, kavaleristi a tanky, dnes sa situácia značne zmenila a náročnosť plnenia logistických úloh sa v porovnaní s minulosťou enormne zvýšila.

Podľa Anufrieva Ukrajina nemá dostatok finančných prostriedkov a ani dopravných prostriedkov na plnenie logistických úloh. Medzi “gaučovými vojenskými odborníkmi” sa síce šíria názory, že Ukrajinci nemôžu viesť adekvátne bojové operácie, pretože majú zlú armádu a tupých dôstojníkov, to ale v žiadnom prípade neodpovedá realite. Ukrajinskí vojaci a dôstojníci sú podľa Anufrieva schopní a ovládajú dobre vojenské remeslo, ako však spomenul Ukrajina však nemá dostatok prostriedkov na vedenie vojny.

Anufriev načrtol vo svojom článku čisto hypotetický a zaujímavý scenár prípadného rusko-ukrajinského konfliktu. Vychádzal z predpokladu, že by Ruská armáda zaútočila z Krymu a Ukrajincom by sa podarilo nemožné na danom úseku by sa im podarilo nejakým zázrakom zastaviť ruskú ofenzívu. Čo by nasledovalo?

Ukrajinci by museli presunúť smerom na krymský front zálohy, ktoré by však nemali odkiaľ a čím presunúť – chýba im dostatok transportných prostriedkov. V prípade, ak by aj nejakým zázrakom zdvihli vojakov zo zóny ATO, vyškrabali by niekde dostatok automobilov, vlakových súprav a pod. a poslali by ich na krymský front, by okamžite nasledoval útok v oblasti Donecka a Luhanska, pretože by sa celá frontová línia v oblasti Donecka narušila. A to ako hovorí Anufriev ešte stále nespomenul ruskú nadvládu vo vzduchu a likvidáciu nekrytých ukrajinských vojenských ešalónov ruským letectvom.

Poslať v dostatočnom množstve neostrieľané jednotky z vnútrozemia by pre Ukrajinu znamenalo enormné finančné vyčerpanie pre krajinu, nehovoriac o tom, že tylové jednotky bez reálnych bojových skúseností by v pochodových kolónach a pri postupe do oblasti frontu takisto čakal krutý osud a totálna likvidácia.

Momentálna ukrajinská armáda, ktorej najlepšie jednotky fungujú v zóne ATO má podľa Anufrieva štyri výhody: 1. je vpodstate zakopaná na frontovej línii ATO v obranných pozíciach, 2. môže sa ukryť v mestách za civilné štíty, 3. ak vedie aktívne bojové operácie, tie majú len krátkodobý a prieskumný charakter. 4. nikto na ukrajinské jednotky reálne neútočí. Napriek tomu však útočiace jednotky majú pri útokoch na pozície jednotiek LNR a DNR relatívne vysoké straty.

Pomerne podrobnú pozornosť venoval Anufriev ďalším problémom, ktoré v prípade ukrajinského pokusu o ofenzívne ladené bojové operácie by museli Ukrajinci riešiť. Venoval sa nákladným autám, cestám a systému a organizácii tylových a dopravných vojsk.

Podľa Anufrieva a ruských odborníkov Ukrajinci nemajú prostriedky, aby do boja poslali viac ako cca 10 000 vojakov. Poslať 50 tankov do boja na Chersonskej šiji do vzdialenosti cca 100 km s niekoľkými stovkami pešiakov a niekoľkými desiatkami automobilov so zásobami a palivom a pár delami by však hypotetický útok Ruskej armády určite nezastavilo a z vojenského hľadiska by nemalo ani význam (sebevraždená akcia). A opätovne nemajú Ukrajinci možnosti, aby takúto kolónu kryli zo vzduchu, alebo pred útokmi ruských výsadkárov či Specnazu.

Obrovským problémom sú pre Ukrajincov aj pohonné hmoty, ktorých je na Ukrajine nedostatok. Podľa Anufrieva by dokonca ani dôsledné využívanie existujúcich civilných zásob pohonných hmôt nedokázalo pokryť logistické potreby ukrajinských armádnych jednotiek. Podľa Anufrieva je logistika a transport základným kameňom vedenia vojenských operácii v dnešnej dobe (aj v rámci hybridných vojen) a Ukrajinci v tejto oblasti enormne zaostávajú.

Svoj článok zakončuje Anufriev de facto slovami, že Porošenkove “štrnganie zbraňami” má viac menej propagandistický charakter, reálny problém však nepredstavuje.