Blaha je „špinavý kolaborant“, útočí .týždeň

Bratislava 6. mája 2024 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Istá Marína Gálisová, komentátorka podcastu Týždeň s. týždňom, označila Ľuboša Blahu za ohavného, špinavého kolaboranta (s Ruskom)

Rozhnevala ju totiž Šimečkova kritika poslanca SMERu, ktorý poskytol rozhovor ruskej televíznej stanici RT, kde vyslovil aj svoj názor na vojnu na Ukrajine. V tej súvislosti sa Blaha kriticky vyjadril na adresu našich spojencov z EÚ a NATO. Povedal tiež, že väčšina Slovákov chce mier, a preto vláda odmieta posielať na Ukrajinu zbrane.

Kým Šimečkovi vstávajú vlasy dupkom (či aj z Blahu, alebo len z tužidla, nevedno), Eugen Korda označuje vystúpenie pre „hlásnu trúbu putinovskej propagandy“ za bláznovstvo (ak nie rovno velezradu). Nuž a v úvode spomínaná pani Marína sa nechá uniesť až k nasledovnému vyjadreniu: „Ľuboš Blaha je ohavný, špinavý kolaborant. Ohavný boľševik, a tým je povedané úplne všetko.“

Myslel som si, že nepočujem dobre. Ohavný, špinavý?! Pre istotu som tú pasáž pustil znovu ešte dvakrát. A uši mi, zdá sa, slúžia. Z jemných ženských úst som už dávno nezaznamenal prskať toľko jedovatých slín. Taká pani Hanzelová by – v duchu jej feministických tendencií – možno povedala, že emocionálnosť a spontánnosť ženského pokolenia je práveže vítané oživenie mediálneho priestoru…

Lenže to je veľký omyl. Pretože tam, kde sa vnášajú emócie, sa stráca vecná rovina, a s ňou aj význam celej debaty. Nie je možné dospieť k relevantným záverom, nie je možné viesť konštruktívnu debatu, ak sa rozčuľujeme. Vtedy sa len prekrikujeme a obhadzujeme výčitkami.

Nakoniec, z tohto dôvodu nemôže robiť diplomata len tak hocikto…

Ale novinára v dnešnej dobe očividne áno.

Aj „spravodlivý hnev“ žurnalistu má mať vo verejnom priestore nejaké limity. Haniť druhých je ten najnižší komunikačný prostriedok. Navyše, má nulovú argumentačnú hodnotu. Invektívy v reči vás fakticky priamo diskvalifikujú zo slušnej debaty.

Pritom by som stavil pár medených, že táto pani vehementne protestovala, keď Blaha označil v niektorom statuse prezidentku za americkú agentku. Teraz mala úžasnú príležitosť ísť vzorom, a ukázať, ako sa kritizuje s noblesou, na úrovni, a nie niekde v krčme pri pive.

Zlyhala.

K téme „Blaha“ prilial v rovnakom podcaste olej do ohňa aj šéfredaktor Štefan Hríb. Tasil argumenty ťažkého kalibru o miliónoch obetí komunistického režimu. Keďže Blaha mal údajne povedať, že triedny boj stále pokračuje, automaticky mu podsúval odobrovanie zločinov minulosti…

Bez ohľadu na to, že politik zločiny bývalého režimu nikdy neobhajoval.

Ale pozor, pani Marína sa znovu hlási o slovo! Má totiž pripomienku k ženám v politike, ktoré tam podporuje aj Ivan Korčok. Pani Marína ženy podľa všetkého rozdeľuje na dve kategórie – tie správne, a tie „mimo“. Veď si urobte záver z jej slov. Hovorí, že do europarlamentu majú ísť „v poriadku kandidátky“, teda tie, ktoré sú „v poriadku v základných veciach“.

Že čo znamená „byť v poriadku v základných veciach“, určí asi pani Marína.

Možno má na to príručku, možno strieľa od boku. Je to kompletne v jej réžii, ona povie, ktorým smerom sa má točiť zemeguľa, a akou rýchlosťou.

Takto teda reaguje „nezávislá“ novinárka na povolebné vyjadrenia Ivana Korčoka. Ten, mimochodom, podporuje v pretekoch pred eurovoľbami opozičné strany, ktoré zasa podporili jeho prezidentskú kandidatúru. Ruka ruku myje, to dá rozum.

Podotknime, že podľa výsledkov prieskumu agentúry FOCUS pre TV Markíza by väčšina Slovákov neuvítala, keby neúspešný kandidát vstúpil do straníckej politiky. Iba 35% opýtaných by naopak jeho vstup do politiky podporilo. Hlas ľudu, hlas Boží?

Ostaňte doma, Vaša excelencia, aj oddychovať treba.

Ako už sme uviedli, Mr. Korčok sa úprimne nazdáva, že pri eurovoľbách treba silno podporiť kandidujúce ženy. Pani Marína verí úprimným úmyslom Mr. Korčoka, keďže v stranách, ktoré podporuje, nie sú žiadne „Belousovové ani Tabák“, ani „žiadne iné (odmlka)…“

Čo myslela pani Marína tým zamlčaným miestom? Hádam len nechcela použiť vulgarizmus?  Feminizmus je odrazu selektívny? Som v šoku! Pomôcť ženám v politike sa patrí len vtedy, keď sú to „tie správne“ ženy?

Opravím sa: Tie, čo „majú poriadok“ v „základných veciach“.

Teda tie, čo píšu modrým perom… Únia možno také rozdáva v modrých igelitkách.

Mimochodom, odkedy má byť v politike proporčné zastúpenie mužov a žien? Podľa akého predpisu alebo zákona tak usudzujeme?

Podľa mňa je v politike aj málo profesionálnych sánkarov alebo duševne chorých. Na ďalšiu kandidátku PS žiadam aspoň 50% kandidátov s ľubovoľnou neurózou! Neurózy nebránia mysleniu a nie sú „bludárske“, len sa človek výrazne viac potí, keď je v strese, alebo je väčšinu času smutný, alebo to preháňa s premýšľaním, keď večer zaľahne.

Hrajte fér voči všetkým! Dajte trochu vydýchnuť preplneným psychiatriám a pošlite depresívnych pacientov do parlamentných lavíc!

Ale to neurobíte, však? Pretože z temných stránok duše sa politický kapitál nedá vytĺcť, na rozdiel od trendovej témy „rovnoprávnosti“.

Vy smiešni, smiešni pokrytci.

Pani Marína hovorí v súvislosti s politikmi aj o akýchsi „rozbíjačoch normálnych vecí“. Ďalšia vágna štylizácia. Vraj kritici západu rozbíjajú spoločnosť, lebo to ich nesie hore. Ako rozbíjajú spoločnosť? Oprávnenou kritikou niektorých krokov EÚ? Tým, že pripomínajú, že pôvodne mierový projekt s účelom vzájomnej hospodárskej spolupráce, teraz prešiel na propagáciu liberálnej ideológie? A že sa zbiera na vojenskú pomoc Ukrajine?

To už nemôžu legitímne zvolení politici vysloviť kritiku voči našim partnerom? Majú akože potichu sedieť v kúte a šúchať nohami? Potom načo majú ísť do Bruselu?

Gombíky za ľudí bez názoru môže stláčať aj opica. Podľa niektorých ostrejších kritikov už zopár opíc dokonca v Bruseli sedí…

Ale poďme ďalej: čo sú to tie „normálne veci?“ Znovu ich stanoví osobný hodnotový a ideový kompas pani Maríny?

Inak, doteraz som o tejto dáme ani netušil, že existuje. Tak reku, pozriem si, čo píše. Jeden malý úryvok za všetky: „Za smrť Alexeja Navaľného môže len a len Putin, len a len to Rusko, ktoré ho podporuje.“ Napísala to do rubriky Názory dňa 16.2.2024 na webe časopisu .týždeň.

Vtedy tuším „každému“ bolo „jasné“, že za tým je Putin…

Až neskôr sme sa dozvedeli, že Putin pravdepodobne nenariadil Navaľného smrť – zistili to americké tajné služby, informoval Wall Street Journal, či agentúra Reuters (https://www.reuters.com/world/europe/us-intelligence-believes-putin-probably-didnt-order-navalny-be-killed-wsj-2024-04-27/)

Nehovorí sa tomu, čo pani Marína napísala, „šírenie hoaxov a dezinformácií“? Hoppá!

Posedeníčko-zastaveníčko redaktorov časopisu .týždeň tak trochu pripomína úzku skupinku študentov žurnalistiky (pred bakalárskym stupňom) počas obednej/cigaretovej prestávky: Tu a tam sa niekto zachichoce, tu a tam niekto rozhorčene vykríkne. Používa sa anekdotické rozprávanie namiesto vecnej argumentácie. Všetci majú na všetko jasný názor.

Ten jediný správny, samozrejme.

Vedúci tohto „krúžku“, Štefan Hríb, tiež dokáže excelovať. Súkromné televízie sú vraj „stratené“, vyrozumel zo slov novinárov Dibákovej (ex-JOJ) a Halandu (ex-Markíza), ktorých pozval k sebe „pod lampu“. Vraj môžu podľahnúť ekonomickým tlakom zo strany vlády. Vraj sa rútime do obdobia, že niektoré informácie o tom, čo sa tu deje, nebude možné získať z televízií. Sme na prahu temného, „orbánovského“ desaťročia, desí sa šéfredaktor.

Samozrejme, bez dôkazov.

Neradím vám počúvať tieto relácie počas maľovania, alebo inej činnosti, ktorá vyžaduje manuálnu precíznosť – hrozí totiž, pri výbuchu smiechu vám ujde ruka, držiaca štetec.

Prečo sa predstavitelia médií typu Denník N čudujú, že koaliční politici im odmietajú odpovedať na otázky? Veď ich prístup k politikom je apriórne negatívny. Ešte skôr než padne odpoveď, je jasné, že novinár s ňou nebude spokojný.

Taká pani Dibáková tvrdí, že k nej odmietli do relácie chodiť preto, že sa pýtala nepríjemné otázky. Spomínate si, ako to bolo v skutočnosti? Skákanie do reči par excellence. Zaujatie vlastného, vyhraneného postoja. Lebo to je podľa Dibákovej kritická žurnalistika. A potom rozlišuje ešte tzv. konštruktívnu, kde by do štúdia chodili kvalitní analytici, a poukazovali nielen na problémy, ale aj ich riešenie. Podľa Dibákovej však takých na Slovensku nemáme.

Omyl, madam, oni tu sú, ale komerčné televízie ich prestali k sebe volať ešte niekedy za covidu – a po prepuknutí vojny na Ukrajine sa tento bojkot zavŕšil.

Toto všetko sú námety na zamyslenie sa. Nie pre politikov – pre novinárov.

No a keď už sa v tomto článku toľko venujeme ženám, odovzdajme posledné slovo dáme – poslankyni Monike Beňovej. Tá vo svojom statuse výstižne a veľavravne reaguje na údajnú „zhoršenú slobodu médií“ u nás: „…na Slovensku sa ničím sloboda médií nezhoršila ani nezmenila. Naďalej publikujú svoje nenávistné a neobjektívne články, naďalej urážajú politických reprezentantov strán, ktoré nenávidia. Nikto nezmenil mediálny zákon, nikto novinárom nijako neubližuje, …. Proste NIČ sa nestalo, sme na tom lepšie ako napr. USA…“

Prečítajte si tiež:

• Blaha tvrdí, že má “škandalózne odhalenia”. Na Šimečku vytiahol jeho vlastný manuál
• Blaha: “Zľakol sa, a tak sme išli po sebe….. Takíto sú tí liberáli hrdinovia!”