Kazateľ Pápežského úradu páter Roberto Pasolini OFMCap. sa zameral na život svätého Františka a zdôraznil, že „hlásanie Krista z pozície nadradenosti alebo kontroly“ môže viesť k zrade samotného Evanjelia. „Naša hodnovernosť,“ tvrdí, „nevyplýva z úlohy, ale zo života, ktorý prijíma vstup do tejto dynamiky lásky.“

Poslanie

Hlásať evanjelium každému stvoreniu

V prvých dvoch pôstnych rozjímaniach sme prešli niektorými rozhodujúcimi etapami duchovnej skúsenosti Františka. Prvá nás zaviedla do srdca jeho obrátenia: nešlo o jednoduchý akt vôle, ale o hlbokú premenu citlivosti, ktorú spôsobila milosť, schopnú premeniť horkosť na sladkosť a darovať mu nový pohľad na seba samého a na realitu. Druhá nám ukázala, že toto obrátenie nezostalo vnútornou a izolovanou udalosťou: Pán mu dal bratov a bratstvo sa stalo konkrétnym miestom, kde táto skúsenosť nadobudla konkrétnu podobu.

Tretia meditácia nás pozýva urobiť ďalší krok. Obrátenie a bratstvo nie sú cieľom: nachádzajú svoje naplnenie v poslaní. To, čo František prijal – premenenú citlivosť, radosť z bratov, objavenie Boha, ktorý miluje tým, že sa uponižuje – nemôže byť zadržané, ale povolané zasiahnuť druhých a dotknúť sa ich života.

Cesta, ktorou prejdeme, sa delí na päť krokov: prvenstvo svedectva nad slovom, podľa františkánskeho chápania, že Krista plodíme v prvom rade premeneným životom, až potom ohlasovaním; štýl nechať sa prijať, ešte skôr ako chcieť niečo ponúknuť; umenie čakať na otázky druhého, bez toho, aby sme predbiehali nežiadané odpovede; plodnosť stretnutia, ako ukazuje cesta Františka k egyptskému sultánovi; a napokon evanjeliový paradox podriadenia, ktoré nie je slabosťou, ale najvyššou formou lásky – tou istou, ktorou sa daruje Boh.

1. Plodiť Krista

Veľmi skoro v ranom františkánskom spoločenstve spoločný pobyt a modlitba priniesli niečo neočakávané: túžbu zdieľať s ostatnými skúsenosť a zvesť evanjelia. S bratmi sa stalo to, čo sa už stalo prvým učeníkom: keď sa naučili byť s Ježišom, cítili, že si nemôžu pre seba držať to, čo prijali.

„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, Slovo života […] to zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1 Jn 1,1 – 3).

Najprv je spoločenstvo života, potom zvesť spásy. Najprv kontemplácia Slova, potom slovo, ktoré svedčí o jeho prítomnosti. Nemôžeme skutočne hovoriť o tom, čo ešte nezapustilo korene v našom živote.

Svätý František pozná jemné pokušenie hovoriť správne slová, bez toho, aby sme sa najprv nechali nimi premeniť, odovzdať druhým niečo, čo sa v nás ešte nestalo telom.

„Je veľkou hanbou pre nás, Božích služobníkov, že svätí vykonali skutky a my chceme získať slávu a česť len tým, že o nich rozprávame“ (Napomenutie VI,3; FF 154).

Rozprávať o skutkoch svätých bez toho, aby sme sa nechali premeniť ich spôsobom života, je rizikom, že to bude len spôsob, ako ich obdivovať z diaľky. Hovoríme o nich, ale zostávame v bezpečí. Na to je potrebná trpezlivosť: zachovávať to, čo sme videli a počuli, nechať to dozrieť v modlitbe, kým sa to nestane životom ešte skôr, než slovom.

„Blahoslavený sluha, ktorý hromadí v nebeskej pokladnici dary, ktoré mu Pán ukazuje, a netúži ich ukazovať ľuďom s cieľom získať odmenu, lebo sám Najvyšší zjaví svoje skutky komukoľvek, komu sa zapáči. Blahoslavený sluha, ktorý uchováva v srdci Pánove tajomstvá“ (Napomenutie XXVIII,1 – 3; FF 178).

Týmito slovami František varuje pred veľmi rafinovaným pokušením: používať Božie veci na hľadanie schválenia alebo uznania. Aj to, čo je autentické, ak je odhalené príliš skoro, riskuje, že stratí svoju pravdu: preto František vyzýva, aby sme strážili to, čo dostávame, a nechali to dozrieť v srdci, kým sa to nestane životom. Neschválená Regula nadväzuje na toto chápanie a ešte ho radikálnejšie zdôrazňuje:

„Všetci bratia však nech kážu skutkami. […] Duch tela totiž chce a veľmi sa stará o to, aby mal slová, ale málo o to, aby ich uskutočňoval“ (Rnb XVII, 3.11; FF 46.48).

Jedna epizóda, ktorá nie je potvrdená oficiálnymi zdrojmi, ale je plne v súlade s Františkovým duchom, jasne vyjadruje túto pedagogiku. Jedného dňa svätec požiadal brata Ginepra, aby ho sprevádzal kázať do mesta. Obaja prechádzali ulicami v tichosti, zastavovali sa pri chorých, usmievali sa na deti, pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Žiadne reči. Na spiatočnej ceste sa Ginepro spýtal: „Môj otče, a čo kázanie?“ František odpovedal: „Kázali sme, môj brat, kázali sme.“

Pre Františka nie je väčšia dôvera v svedectvo ako v slová strategickou voľbou: je to dôsledok hlbokého teologického presvedčenia, ktoré treba vyniesť na svetlo. Kristus nie je informáciou, ktorú treba odovzdať, ale tajomstvom, ktoré prebýva v človečenstve a žiada si, aby bolo spoznané, aby mohlo vyniknúť v živote. Evanjelium sa nešíri ako obyčajná správa; daruje sa ako život, ktorý pomaly nadobúda tvar. V Liste veriacim František ponúka prekvapujúcu a veľmi konkrétnu víziu kresťanského života, v ktorej veriaci nadobúda voči Kristovi trojitý vzťah: vzťah ženícha, brata a matky. Najodvážnejší – a možno aj najoriginálnejší – je práve ten posledný:

„(Sme) manželmi, bratmi a matkami nášho Pána Ježiša Krista. Sme manželmi, keď sa veriaca duša v Duchu Svätom zjednocuje s Ježišom Kristom. Sme jeho bratmi, keď plníme vôľu jeho Otca, ktorý je v nebesiach. Sme matkami, keď ho nosíme vo svojom srdci a vo svojom tele prostredníctvom lásky a čistého a úprimného svedomia a plodíme ho prostredníctvom svätého konania, ktoré má žiariť ako príklad pre druhých“ (2. List veriacim 50 – 53; FF 200).

Zrodiť Krista neznamená hovoriť o ňom pekne alebo presviedčať druhých účinnými slovami. Znamená to dovoliť jeho prítomnosti, aby skutočne zmenila náš spôsob života, až sa stane viditeľnou aj pre druhých. Je to skúsenosť, ktorú prežíva matka: najprv nosí dieťa vo svojom lone, dáva mu čas na rast a až potom ho porodí. Tak je to aj s vierou. Najprv si Kristus vytvára priestor v nás, v tichu, v modlitbe, v každodenných rozhodnutiach. A až potom sa môže prejaviť navonok, v gestách a v spôsobe, akým vstupujeme do vzťahu k druhým.

Keď sa v nás prejavuje Kristovo tajomstvo, niečo sa môže začať hýbať aj v ostatných. Nie preto, že sme povedali tie správne slová, ale preto, že sa v nás zviditeľnil nový a iný život. Evanjelium prináša ovocie takto: nie v prvom rade prostredníctvom toho, čo hovoríme, ale prostredníctvom toho, čo dokáže vyjadriť naša ľudskosť, prostredníctvom tichého a účinného pôsobenia Ducha Svätého.

2. Nechať sa prijať

Na začiatku svojej cesty svätý František zhromaždil bratov, dlho im hovoril o Božom kráľovstve a potom ich poslal po dvoch do sveta:

„Choďte, milovaní, po dvoch do rôznych častí sveta a zvestujte ľuďom pokoj a pokánie na odpustenie hriechov; a buďte trpezliví v prenasledovaniach, istí, že Pán naplní svoj zámer a dodrží svoje sľuby. S pokorou odpovedajte tým, ktorí sa vás pýtajú, žehnajte tým, ktorí vás prenasledujú, ďakujte tým, ktorí vás urážajú a ohovárajú, lebo na oplátku je pre nás pripravené večné kráľovstvo“ (1Celano, XII,29; FF 366).

Tieto slová nie sú Františkovým výmyslom, ale veľmi verne odrážajú posolstvo, s ktorým Ježiš vyslal svojich učeníkov (porov. Lukáš 10,1 – 12). Evanjelium odporúča jednoduchý štýl: vyraziť bez istôt, „bez mešca či kapsy“, vojsť do domovov s prianím pokoja, zastaviť sa a „jesť a piť to, čo majú“ (Lukáš 10,4.7). A dodáva rozhodujúci detail: učeníci sú poslaní na miesta, kam sa Ježiš „sám chystal ísť“ (Lukáš 10,1).

To hlboko mení spôsob chápania poslania. Učeníci neprinášajú niečo, čo chýba, ale pripravujú stretnutie, ktoré si sám Ježiš želá uskutočniť. Nie všetko závisí od nich: to, čo nedokážu urobiť, vykoná sám Pán. My nie sme stredobodom ohlasovania, ale Božia tvár, ktorú môžeme s jednoduchosťou zviditeľňovať a sprístupňovať.

Ježišove pokyny v sebe ukrývajú logiku, ktorá prevracia mnohé z našich zvykov. Učeníci sú posielaní bez ochrany, „ako baránky medzi vlkov“ (Lk 10, 3), s jedinou úlohou prinášať pokoj a prijímať to, čo sa im ponúka. Až potom – a v rámci toho istého prijatia – môžu povedať: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo“ (Lk 10, 9). Postup je jasný: najprv sa nechať prijať, potom ohlasovať.

Nejde o to, priniesť niečo zvonka, akoby sme chceli vyplniť úplný nedostatok, ale o to, aby sme rozpoznali dobro, ktoré už je prítomné, a dali mu meno. Táto postupnosť – prijatie a potom ohlasovanie – obsahuje dôležitú pedagogiku. Ten, kto sa nechá prijať, vykonáva slabý čin, ktorý sa na prvý pohľad zdá ako vzdanie sa iniciatívy. V skutočnosti však odhaľuje najhlbší význam evanjelia: prijať znamená uznať, že druhý nie je len adresátom, ale aj niekým, od koho môžeme niečo prijať. Znamená to brať vážne jeho ľudskosť, jeho schopnosť konať dobro, jeho ochotu.

Týmto spôsobom sa vytvára nový priestor, v ktorom sa evanjelium nejaví ako niečo vnucované zvonka, ale ako uznanie prítomnosti, ktorá už pôsobí. Aby sa to mohlo stať, je potrebná skutočná chudoba: prísť bez toho, aby sme mali všetko a bez toho, aby sme všetko kontrolovali, prijať, že závisíme aj od dobroty a citlivosti druhých, a uvedomiť si, že Božie kráľovstvo je už prítomné, skrytým spôsobom, aj v živote tých, ktorí ho ešte nepoznajú.

Tento chudobný a bezbranný štýl hlboko spochybňuje náš spôsob chápania evanjelizácie. V priebehu storočí sme riskovali, že ju budeme žiť ako jednosmerný pohyb: ísť k druhým s didaktickým, niekedy aj súdiacim postojom, pripravení doplniť to, čo chýba, a všetko vrátiť do našich kategórií.

Ježišovo slovo a svedectvo svätého Františka však zdá sa ukazujú jednoduchšiu a zároveň náročnejšiu cestu: nechať sa prijať, rozpoznať to, čo je v druhom už blízko Bohu, a ponúknuť mu možnosť, aby to vyšlo na povrch. Evanjelizovať v tomto pohľade znamená povedať druhým – aj bez toho, aby sme niečo povedali – že je krásne, že existujú, že ich život má hodnotu. Nie preto, aby sme ich jednoducho potvrdili v tom, čím sú, ale aby sme ich sprevádzali k tomu, aby postupne spoznávali pravdu a krásu, ktorú v sebe nosia, bez toho, aby sme sa ponáhľali priviesť ich k našim predstavám.

Kráľovstvo nerastie prostredníctvom prozelytizmu, ktorý je niekedy príliš násilný, ale vtedy, keď náš spôsob budovania vzťahov umožňuje tým, ktorých stretávame, vyjadriť to najlepšie zo seba a tak sa otvoriť Božiemu zjaveniu. Práve tam sa Kráľovstvo stáva blízkym a prístupným. Na tomto spôsobe ohlasovania nie je nič spektakulárne, ale je v ňom niečo hlboko pravdivé.

Pápež František to vyjadril veľmi jasne:

„Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť hlásať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali – nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale príťažlivosťou“ (pápež František, Evangelii gaudium, 14).

Rásť vďaka príťažlivosti: to sa deje, keď naša prítomnosť neudusí slobodu druhého, ale ju prebudí; keď naše hlásanie nezaťažuje, ale otvára priestor. Možno práve to svet očakáva, že spozná v kresťanských spoločenstvách: miesta, kde sa kvalita Kráľovstva stáva viditeľnou a šíri sa – s diskrétnosťou a silou, s odvahou a rešpektom.

3. Čakať na otázky

Rešpekt a úcta, s ktorými sa František približuje k druhým – uznávajúc v každej osobe prítomnosť Boha, ktorý už pôsobí – umožňujú skutočný dialóg. Nejde len o to vedieť hovoriť, ale predovšetkým vedieť počúvať. A keď príde ten správny okamih, vedieť odovzdať slová nádeje, ktoré prichádzajú od Boha.

Evanjelizovať v tomto pohľade neznamená hneď dávať odpovede, ale vedieť čakať, kým sa vynoria otázky. Je to vnútorný postoj ešte skôr, než spôsob komunikácie: vychádza z presvedčenia, že Boh potvrdzuje a dopĺňa naše chudobné svedectvo. Ak je to tak, netreba sa ponáhľať. Kto dôveruje tomuto Božiemu štýlu – ktorý sa rád necháva reprezentovať nami – vie čakať a poskytnúť priestor druhému.

Františkánske pramene zachovávajú príbeh, ktorý s veľkou jednoduchosťou ukazuje tento spôsob hlásania evanjelia. V pustovni nad Borgo San Sepolcro žili niektorí mnísi, zatiaľ čo v blízkych lesoch sa skrývali zbojníci, ktorí často vychádzali lúpiť okoloidúcich. Niekedy prišli do pustovne prosiť o chlieb, ale mnísi im ho prestali dávať kvôli ich agresivite.

Jedného dňa svätý František, keď prechádzal okolo tej pustovne, dozvedel sa o tejto situácii a navrhol mníchom niečo neočakávané:

„Choďte, zaobstarajte si dobrý chlieb a dobré víno, zanesiete im to do lesov, kde viete, že sa nachádzajú, a zavolajte na nich: ‚Bratia zbojníci, poďte k nám: sme mnísi a prinášame vám dobrý chlieb a dobré víno!‘ Oni hneď prídu k vám. Potom rozprestrite na zemi obrus, položíte naň chlieb a víno a budete im slúžiť s pokorou a radosťou, kým sa nenajedia. Po jedle im zvestujte slová Pána a na koniec im v mene Božom predložte túto prvú prosbu: aby vám sľúbili, že nikoho nebudú biť a nikomu neublížia na tele. Lebo ak budete žiadať všetko naraz, nebudú vás počúvať; naopak, podmanení pokorou a láskou, ktorú im preukážete, vám to sľúbia“ (Zborník z Assisi 115; FF 1669).

Bratia poslúchli. Zbojníci prišli, najedli sa, vypočuli si ich – a nakoniec niektorí vstúpili do rádu, iní zmenili život, ďalší sa aspoň rozhodli, že už nebudú páchať násilie.

Táto epizóda ukazuje niečo veľmi konkrétne: nemožno od niekoho žiadať, aby zmenil svoj život, skôr ako mu nedáme pocítiť prijatie, rešpekt a dôveru. Ak príliš predbiehame požiadavky, aj tie morálne správne, naše pozvania nedokážu zasiahnuť srdce druhého. Najprv treba vytvoriť priestor, aby mohla vzniknúť túžba a požiadavka na zmenu života. Až vtedy môže byť to, čo sa hovorí, skutočne vypočuté.

Je to ten istý štýl, aký používal Ježiš. Keď stretol Zacheja, nič od neho nežiadal, nedával mu etickú lekciu. Jednoducho mu povedal: „Dnes musím zostať v tvojom dome“ (Lukáš 19, 5). Práve toto stretnutie, bezpodmienečné a neočakávané, v Zachejovi vzbudilo túžbu po zmene v jeho živote.

Skutky apoštolov opisujú scénu, ktorá tento úryvok ešte lepšie osvetľuje. V ôsmej kapitole stretáva Filip na opustenej ceste etiópskeho úradníka, ktorý číta proroka Izaiáša, ale nerozumie mu. Hneď mu nezačne vysvetľovať text. Priblíži sa, kráča vedľa neho a položí mu veľmi jednoduchú otázku: „Rozumieš tomu, čo čítaš?“ (Sk 8, 30).

V tom momente sa ten druhý otvorí: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ (Sk 8, 31). Potom eunuch položí Filipovi ďalšiu, ešte hlbšiu otázku, vychádzajúcu z textu, ktorý číta: „O kom hovorí prorok?“ (Sk 8, 34). Až potom, čo sa vynorili tieto otázky, Filip mu začal zvestovať Ježiša, niekoľkými krátkymi slovami. V tomto momente je to samotný eunuch, kto sa pýta: „Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ (Sk 8, 36).

V tomto príbehu je práve toto pozoruhodné: ohlasovanie zaberá málo priestoru, zatiaľ čo všetko ostatné – spoločné kráčanie, počúvanie, otázky – je to, čo skutočne pripravuje stretnutie. Spôsob, akým sa dostaneme k rozprávaniu o Kristovi, je rovnako rozhodujúci ako slová, ktoré sa vyslovujú. Evanjelizovať neznamená vyplniť ticho odpoveďami, ale sprevádzať ľudí dovtedy, kým dokážu rozpoznať a vyjadriť otázky, ktoré otvárajú ich život Kristovmu spaseniu. Tieto otázky sú totiž už miestom, kde je Boh prítomný a pôsobí.

Existuje však aj hlbšia pasáž. Filip nezostáva mimo scény: zostupuje do vody spolu s eunuchom. Toto gesto hovorí niečo podstatné. Nemôžeme sprevádzať niekoho vo viere bez toho, aby sme sa do toho osobne zapojili. A toto zapojenie prechádza cez ochotu zdieľať vlastnú slabosť a vlastnú potrebu spásy. Aj ten, kto je už pokrstený, totiž potrebuje neustále sa vracať k prameňu svojho života v Kristovi, aby sa nechal obnoviť a aby zostal živým spôsobom na ceste obrátenia. Len tak to, čo hovoríme, môže skutočne zasiahnuť život druhých.

Keď slová vychádzajú zo skutočnej skúsenosti, oslovujú druhých. Keď však zostávajú abstraktné a neosobné, nikoho nepresvedčia. Ani nás, ktorí ich vyslovujeme. Hlásať evanjelium znamená s úctou priblížiť sa k životu druhých a uznať, že v zložitosti ich života už existuje hľadanie zmyslu, dobra a pravdy.

Svedkovia Vzkrieseného nie sú ľudia, ktorí majú všetky odpovede. Sú to muži a ženy, ktorí sa naučili načúvať svojim otázkam a žiť so svojimi svetlými aj temnými stránkami, pričom sa každý deň nechávajú poučovať Kristom. Tak s pokorou každý deň začínajú znova kráčať ako učeníci a spolu s ostatnými znášajú ťažkosti života.

4 . Stretnutie s druhým

František mal už od mlada povahu človeka, ktorý pociťuje potrebu obetovať život pre niečo veľké. Zdá sa, že mu obzvlášť vyhovujú slová spisovateľa J. D. Salingera z jeho románu Príbeh mladého Holdena: „To, čo odlišuje nezrelého človeka, je to, že chce zomrieť ušľachtilo pre nejakú vec, zatiaľ čo to, čo odlišuje zrelého človeka, je to, že chce pre ňu pokorne žiť “. Keď chudáčik z Assisi stretáva Pána Ježiša, táto hrdinská túžba nemizne, ale mení smer: stáva sa túžbou obetovať život za evanjelium. Táto túžba ho v roku 1219 priviedla k tomu, že sa vydal na piatu križiacku výpravu a dorazil do kresťanských táborov, ktoré sa nachádzali v Damiette, prístavnom meste v Egypte na delte Nílu, práve počas obliehania mesta, v najintenzívnejšom momente stretu medzi križiackou armádou a armádou sultána.

Počas prímeria prekročil Francesco spolu s jedným spoločníkom frontovú líniu a predstavil sa egyptskému sultánovi Al-Malikovi al-Kamilovi. Stráže ho zajali, týrali, spútali reťazami, on sa však nevzdal a požiadal, aby ho zaviedli k ich pánovi. To, čo sa stalo, všetkých prekvapilo: to, čo sa zdalo ako začiatok mučeníctva, sa stalo stretnutím poznačeným úctou a prijatím. Ako rozpráva Tomáš z Celana, sultán vo Františkovi spoznal Božieho muža, pozorne ho vypočul a pri rozlúčke ho dal bezpečne odprevadiť do kresťanského tábora, pričom ho dokonca požiadal, aby sa za neho modlil, aby mu Pán ukázal najvhodnejšiu cestu (porov. 1Celano 57; FF 422 – 423). Aj svedectvo iného kronikára, Jakuba z Vitry, potvrdzuje, že František bol uznaný za „Božieho muža“ a vzbudil rešpekt aj u tých, ktorí boli považovaní za nepriateľov (porov. FF 2226 – 2228).

Ako interpretovať túto epizódu? Na prvý pohľad sa zdá, že sa toho veľa nestalo: sultán sa neobrátil a František nenašiel mučeníctvo, ktoré hľadal. A predsa práve pri tomto stretnutí sa stalo niečo dôležité. František neprišiel s prejavom, ktorý mal predniesť, ale so spôsobom, akým sa prezentoval: jednoduchý, chudobný, bezbranný. Nesnažil sa vnucovať svoje myšlienky, ale postavil sa pred druhého taký, aký je.

A tento postoj mení všetko. Sultána nezasiahnu konkrétne slová, ale to, čo vidí: muža, ktorý skutočne žije tým, v čo verí. Vo Františkovi spoznáva človeka, v ktorom sa zviditeľňuje Kristova chudoba a pokora. Sultán sa necítil napadnutý ani spochybnený, ale prijatý svojím nečakaným hosťom. Preto sa na oplátku otvoril: počúval, rešpektoval, dokonca sa ukázal ako veľkorysý.

V tom momente nedochádza k obráteniu v tom zmysle, aký vždy očakávame, ale rodí sa niečo rovnako skutočné: skutočné stretnutie dvoch mužov, odlišných vierou a históriou, ktorí dokážu stáť jeden pred druhým bez strachu. Práve tento spôsob stretnutia zanecháva stopu v histórii a v priebehu času sa stáva aj štýlom, ktorý umožňuje vzťah a dialóg medzi rôznymi náboženstvami, bez toho, aby sa niekto musel presadzovať nad druhým. František sa nevzdáva svojej viery, ale približuje sa k druhému tak, aby mu umožnil vyjadriť to najlepšie zo svojej ľudskosti. V tomto stretnutí nie je jeden, kto prevláda nad druhým, ale dvaja muži, ktorí si vzájomne uznávajú svoju dôstojnosť.

Skutočný „zázrak“, ktorý sa udial v Damiette, nie je obrátenie sultána. Je to skutočnosť, že uprostred vojny dvaja muži našli spôsob, ako sa skutočne stretnúť a rozlúčiť sa v mieri. Obaja zostávajú vo svojej viere, a práve preto je toto stretnutie skutočné. V tejto výmene sa deje niečo, čo nemožno merať kategóriami úspechu alebo neúspechu. František sa vracia bez zjavných výsledkov, ale s hlbším uvedomením: evanjelium sa nehlása, aby zvíťazilo, ale aby sa stretlo. Druhý nie je cieľom, ktorý treba dosiahnuť, ale prahom, pred ktorým sa zastavíme a čakáme, až nás prijmú. Evanjelizovať neznamená za každú cenu skrátiť vzdialenosť, ale prekonať ju bez toho, aby sme ju vymazali, a chrániť rozdiel ako priestor, v ktorom Boh naďalej pôsobí v srdci každého.

5. Podriadení všetkým

Cesta do Egypta zanechala vo Františkovi hlbokú, tichú a trvalú stopu. Vo svojich spisoch o nej nehovorí – rovnako ako nikdy nehovorí o stigmách –, a predsa sa toto stretnutie v nasledujúcich rokoch opäť objavuje v niektorých rozhodnutiach a v niektorých slovách, ktoré píše.

Prvú stopu možno nájsť v liste, ktorý ideálne adresuje všetkým vládcom sveta a v ktorom ich žiada, aby každý večer verejne hlásali chválu Bohu, aby sa tak celý ľud mohol zjednotiť (porov. List vládcom národov, 7; porov. FF 213). Je to nezvyčajný návrh, ktorý mnohí spojili s tradíciou, ktorú videl a počul na Východe: ten hlas, ktorý niekoľkokrát denne volal veriacich k modlitbe. František to nekopíruje, ale rozpoznáva v tom niečo dobré, prijíma to a prepracováva. To isté sa deje v Chválach Najvyššieho Boha, kde postupnosť Božích mien nesie ozvenu modlitby, ktorá je dodnes rozšírená v islamskej tradícii (porov. Chvály Najvyššieho; FF 261).

Z týchto detailov vyplýva veľmi významný rys: v stretnutí s druhým nie je len niečo, čo treba dať, ale aj niečo, čo treba prijať. Z tohto vedomia pramení postoj radikálnej otvorenosti voči druhému, ktorý František určite integroval do svojho chápania evanjelia. V nepotvrdenej Regule sa nachádza krátka kapitola, ktorá ukazuje bratom, ako majú žiť, keď sa nachádzajú medzi ľuďmi iného vierovyznania. František píše, že majú byť „z lásky Bohu podriadení každému ľudskému stvoreniu“ (Regola non Bollata XVI, 6; FF 43). Je to silné slovo, ktoré sa v Testamente stane ešte jasnejším: „podriadení všetkým“. Pred každým slovom, pred každým ohlasovaním je spôsob, ako byť vo vzťahu k druhému: nestavať sa nad neho, ale podrobiť sa.

Tento výraz môže byť nesprávne pochopený. Podľa evanjelia a v chápaní Františka podriadenie sa neznamená stratu vlastnej identity, ani rezignáciu voči druhému zo slabosti. Je to slobodná voľba rešpektu a dialógu. Znamená to uznať, že druhý nie je územím, ktoré treba dobyť, ale životom, s ktorým sa treba stretnúť, rešpektovať ho a prijať. Kto súhlasí s tým, že sa takto postaví, umožňuje druhému, aby sa otvoril, vynikol a ukázal sa taký, aký je. Už samotný tento spôsob správania je hlboko evanjeliovým činom.

V podstate je to ten istý pohyb, ktorým sa Syn Boží predstavil a ponúkol svetu. Hymnus z Listu Filipanom hovorí, že Kristus: „sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Filipanom 2, 7 – 8).

Boh sa človeku nevnucoval, ale urobil mu miesto. Nechránil si zanovito svoju veľkosť: odovzdal ju, aby ju druhý mohol prijať a žiť. To je podoba lásky.

Preto hlásanie Krista z pozície nadradenosti alebo kontroly hrozí, že zradí práve to evanjelium, ktoré by sme chceli ohlasovať. Naša autorita nevychádza z úlohy, ale zo života, ktorý súhlasí s tým, že vstúpi do tejto dynamiky lásky. To je to, čo František myslel, keď nazval svojich bratov „menšími“: nepriradil im titul, ale konkrétny spôsob bytia vo svete. Práve táto malosť, táto prežívaná pokora, robí hlásanie evanjelia plodným. Keď sa nevnucujeme, ale nechávame priestor, môže sa niečo stať: v druhých, ale aj v nás samých. Lebo každé stvorenie, keď je prijaté a nie je nútené, môže nechať vyniknúť dobro, ktoré v sebe nesie – to dobro, v ktorom je skrytým spôsobom už prítomné Kristovo tajomstvo.

Všemohúci, večný, spravodlivý a milosrdný Bože, daj nám, biednym, aby sme z lásky k tebe konali to, čo chceš, a aby sme vždy chceli to, čo sa ti páči, aby sme, vnútorne očistení, vnútorne osvietení a zapálení ohňom Ducha Svätého, mohli nasledovať stopy tvojho milovaného Syna, našho Pána Ježiša Krista, a s pomocou tvojej milosti prísť k tebe, ó Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojicii a v jednoduchej Jednote žiješ, kraľuješ a si oslávený, všemohúci Boh, na veky vekov. Amen.

P. Roberto Pasolini, OFMCap.
Kazateľ Pápežského domu

Pre Slovenskú redakciu VR – Vatican News preložil Andrej Klapka

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.

Aj keď sme sa v tomto článku venovali konkrétnej téme, ak máte chuť pokračovať v čítaní, určite si nenechajte ujsť aj článok Vučić prekvapil vyjadrením o tretej svetovej vojne, v ktorom sa venujeme úplne inej oblasti a prinášame ďalšie zaujímavé pohľady a praktické informácie.