Tatalovič: Utečenci z Pakistanu veria mýtom ľudí, ktorí v Európe nikdy neboli

Bratislava/Belehrad 6. augusta 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP/Darko Vojinovic)

Hlavné mesto Srbska Belehrad je jedným z uzlov migračných ciest ľudí z Blízkeho a Stredného východu do Európy. Od roku 2015 ním prešlo takmer milión utečencov, ktorí boli odkázaní sami na seba a pomoc neziskových organizácií. Do Európy ich často dostala vidina ľahkého života a nenásytnosť prevádzačov, ktorí ich po ceste obrali o tisíce eur. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to tvrdí Stevan Tatalović, projektový manažér srbskej neziskovej organizácie Info Park.

Čo bolo impulzom na vytvorenie Info Parku?

Príchod tisícov utečencov v roku 2015 Belehrad prekvapil, no viacero neziskových organizácií začalo hľadať spôsoby, ako im pomôcť. Prichádzali z Macedónska a z Belehradu, pokračovali ďalej na sever, ako sa dalo, vlakom, autobusom alebo aj taxíkmi. Drvivá väčšina z nich však aspoň na niekoľko dní musela ostať v Belehrade a táborili v parku pred autobusovou a železničnou stanicou, čakajúc na možnosť pokračovať v ceste. Bývalo tam naraz niekoľko stoviek mužov, žien a detí.
Ako to vnímali Belehradčania?

Boli prekvapení, no neobávali sa ich a ani k nim neboli agresívni. Nevedeli, že väčšina z nich sú Sýrčania, ktorí utekajú pred vojnou vo svojej krajine. Postupom času sa zo stoviek utečencov stávali tisíce a bolo jasné, že potrebujú pomoc. Pre Belehradčanov to nebolo nič neznáme, pretože vlny utečencov poznali ešte z 90-tych rokov počas vojen v bývalej Juhoslávii. Mimovládne organizácie začali pre nich organizovať humanitárnu pomoc, ktorá pozostávala z dodávok jedla, prikrývok a šatstva. Utečenci však v skutočnosti o niečo viac potrebovali informácie a rady, kde sa vlastne ocitli a ako sa môžu dostať ďalej. My sme boli prvou neziskovou organizáciou, ktorá poskytovala informácie, na to sme sa špecializovali. Hovorili sme im, kde kupovať lístky, aké lístky, ako sa môžu dostať na hranice a podobne. Stali sme sa pre nich informačným centrom. Informácie sme nielen poskytovali, ale aj prijímali. Od utečencov sme sa dozvedali reálne skúsenosti s cenami za taxíky, s činnosťou prevádzačov a podobne. V októbri 2015 sa príchod utečencov zintenzívňoval, denne prichádzalo do Belehradu 3500 – 4000 ľudí, čo už bola veľká záťaž. Vtedy sa zvyšovala potreba väčšej pomoci ako len dodávok informácií a základných potravín. Info Park začal s poskytovaním dodávok potravín pre utečencov.
Ako celý vývoj a tok migrantov ovplyvnila dohoda medzi EÚ a Tureckom, ktorá začala platiť od marca 2016?

Zásadne, lebo v marci 2016 sa prílev utečencov citeľne znížil. Do tohto obdobia prešlo Srbskom približne 800.000 utečencov. Potom sa uzavreli hranice s Bulharskom, Chorvátskom a Maďarskom a počas niekoľkých mesiacov sa do Srbska z týchto krajín vrátilo 15 – 30.000 utečencov. Takto však Srbsko prestalo byť tranzitnou krajinou a na to museli štátne orgány v krajine reagovať. Situácia v krajine sa po dohode EÚ a Turecka zlepšila, ale nie je stabilná. Prichádza ďalšia vlna utečencov, ktorá sa začala s príchodom leta. V rovnakom období v Belehrade zbúrali staré opustené budovy pri železničnej stanici, ktoré obývalo 1500 až 2000 utečencov a rozhodlo sa o tom, že sa musia presídliť do utečeneckých táborov. Takto už nie sú v Srbsku žiadne ilegálne obydlia pre utečencov. V novembri 2016 sa zmenila legislatíva, ktorá zakázala neziskovým organizáciám dodávať potraviny utečencom. Iné druhy pomoci ostali povolené.
Museli ste teda zmeniť svoje zameranie?

Áno, to je pravda. Info Park sa presťahoval do nových priestorov a prestal poskytovať pomoc priamo v parku pri staniciach. Rovnako miestne autority v tom čase zakázali utečencom zhromažďovať sa na verejných miestach, ako boli parky.
Z čoho pozostáva vaše centrum?

Každý imigrant sa po príchode musí zaregistrovať a absolvovať úvodný pohovor s našimi ľuďmi. To sa deje vo vstupnej hale. V prípade, že mu nevieme pomôcť, zvyčajne kontaktujeme inú neziskovú organizáciu. Napríklad, ak majú nejaké zdravotné problémy, obvykle ich posunieme Lekárom bez hraníc. Ak by potrebovali právne služby, tak kontaktujeme pre nich advokátov. Vedľa prijímacej haly je malá miestnosť, je to bezpečná zóna, ktorú využívame pre ženy a deti. Občas ju môžu použiť aj muži, ak sú sami. Napríklad teraz tam spí muž, ktorý prišiel z utečeneckého tábora po tom, ako ho tam napadli nožom. U nás je dočasne, pretože chce, aby ho premiestnili do iného, bezpečnejšieho tábora. Ďalšia časť nášho centra je miestom, kde sa odohrávajú všetky pravidelné aktivity. Organizujeme nemecké a anglické jazykové kurzy na dennej báze.
Robíte aj iné aktivity?

Áno, organizujeme ešte workshopy, ktoré sú určené najmä ženám. Hovorí sa v nich napríklad o rozdielnostiach v bežnom živote v Európe z pohľadu moslimov. Diskutujú o kultúrnych rozdieloch, no naše lektorky počúvajú aj názory a skúsenosti utečeniek a hľadajú spôsoby, ako zlepšiť životy týchto žien nielen v Srbsku, ale aj inde v Európe. Pre ženy máme aj cvičenia jogy. Máme k dispozícii malú kuchynku, kde si ľudia môžu dať pohár vody alebo čaj a drobné občerstvenie. Teplé jedlá v nej variť nemôžeme, pretože nám to zakazuje zákon. Počas ramadánu pripravujeme balíčky suchej stravy, aby si ich mohli naši klienti vziať a po zotmení zjesť. V ďalšej časti centra máme IT zónu, kde je päť počítačov. Onedlho by k nim malo pribudnúť ďalších šesť. Táto časť nášho centra je skôr mužská doména. Počítače využívajú na komunikovanie s blízkymi a na zabavenie sa. Samozrejme, vo veľkej miere aj sledujú spravodajstvo zo svojich krajín a hltajú, čo je nové doma. Tým, že je počítačov málo, ich používanie je obmedzené na hodinu na osobu. Využívame ich totiž aj na workshopy a na online kurzy pre našich študentov. Tie sú pre utečencov zadarmo a učia sa napríklad, ako si napísať životopis a uchádzať sa o prácu. Rovnako sa týmto spôsobom môžu zdokonaliť aj v jazykových schopnostiach. Začíname aj s organizovaním kurzov programovania. Tým by mohli získať zručnosti, ktoré využijú aj neskôr a prakticky hocikde. Posledná miestnosť je takisto určená na výučbu, pretože sú v nej lavice, stôl a tabuľa. Využívame ju aj ako útočisko pre rodiny, ktoré prídu vo väčších počtoch, lebo je to najväčšia miestnosť.
Napriek tomuto opisu disponujete pomerne malým priestorom, ktorý má veľkosť sotva štvorizbového bytu. Koľko ľudí vás navštívi denne?

V súčasnosti je to približne 40 ľudí. Prichádzajú a odchádzajú postupne v priebehu dňa. Vďaka tomu tu nemáme tlačenicu. V zime to bolo náročnejšie, pretože denne k nám prichádzalo aj 150 ľudí. To bolo ešte v čase, keď stálo neďaleké ilegálne osídlenie v opustených budovách. V súčasnosti k nám už chodia výlučne ľudia, ktorí sú umiestnení v utečeneckých táboroch. Tí navštevujú najmä jazykové alebo IT kurzy.
Ako k vám prichádzajú?

Prichádzajú z dvoch táborov v blízkosti Belehradu, Krnjača a Obrenovac, väčšinou mestskou hromadnou dopravou. Inou skupinou sú ľudia, ktorí práve pricestovali a tí k nám prídu pešo zo stanice. Občas sa stane, že k nám zavítajú aj utečenci z iných táborov v Srbsku, ktorí pricestovali do Belehradu napríklad za lekárskym vyšetrením, za právnikom alebo pre azylové konanie. Máme fond, prostredníctvom ktorého kryjeme náklady týchto ľudí na cestovné a prípadné ubytovanie na jednu noc.
Hovorili ste o likvidácii nelegálneho osídlenia v Belehradu. Sú v meste ešte stále nejakí ilegálni utečenci?

Drvivá väčšina z týchto ľudí skončila v táboroch. Samozrejme, po Belehrade sa pohybujú desiatky ľudí, ktorí sa chcú čo najskôr pohnúť ďalej do krajín EÚ, do Chorvátska, Maďarska, Rumunska alebo aj Bulharska. Všimli sme si, že v poslednom čase sa čoraz viac utečencov túži vrátiť do Grécka.
Aký majú dôvod?

Ľahšie tam zoženú sezónnu prácu a sú tam spokojnejší s podmienkami bývania. V Grécku môžu bývať v súkromí, čo v Srbsku nesmú. Preto klesá počet utečencov u nás. Srbsko vždy vnímali ako tranzitnú krajinu a sú frustrovaní, ak v nej zostávajú dlhšie.
Odkiaľ prichádzajú utečenci do Srbska?

Najmä z Afganistanu, Pakistanu a z Iraku. Pribúdajú u nás ľudia z Bangladéša. U nich vidíme, že sa vyhýbajú stredomorskej trase a preferujú skôr balkánsku cestu. Sýrčanov k nám v súčasnosti prichádza málo. V minulosti dominovali v počte prichádzajúcich a teraz ich nájdete skôr v táboroch, kde čakajú, čo bude ďalej. Aktuálne u nás dominujú ľudia z Pakistanu a v drvivej väčšine sú to jednotlivci – muži.
Prečo?

Z rozhovorov s nimi vyplýva, že sú to typickí ekonomickí utečenci, ktorí počuli od iných ľudí, že v Európe je dobrý život. Často im to nahovárajú ľudia, ktorí v Európe nikdy neboli. Pakistanci chcú v Európe žiť v lepších podmienkach ako doma.
Sú teda obeťami akýchsi mýtov o živote na starom kontinente?

Presne tak. Vychádzajú z nesprávnych a idealistických informácií. Na cestu do Európy využívajú služby prevádzačov. Platia im nehorázne peniaze, približne 3 – 8000 eur len na cestu z Pakistanu. Tým sa to nekončí, pretože utečenci chcú ísť ďalej.
Ak chcú ísť ďalej a prídu k vám, znamená to, že sa okolo vášho centra musí obšmietať aj množstvo prevádzačov…

To je pravda. To bol aj hlavný dôvod, prečo nechali mestské úrady zbúrať ilegálne osídlenie utečencov. Pribúdali tam totiž incidenty a násilné činy súvisiace s prevádzačmi.
Prečo tak zrazu?

Prevádzači začali formovať gangy, ktoré si konkurovali a súperili medzi sebou. O klientov sa preťahovali aj násilím, pri ktorom dokonca jeden z prevádzačov zahynul. Vtedy sa do situácie zaangažovala aj polícia, ktorá ich boje dovtedy nechala na pokoji. To bol dôvod, prečo sa zbúrali baraky a prečo utečencov presunuli z centra mesta na jeho okraj. Lenže spolu s utečencami tam presídlili aj prevádzačov. Tento fakt je predmetom istých špekulácií. Máme totiž informácie, že časť prevádzačov žije priamo v táboroch a v nadštandardných podmienkach. Majú napríklad sami izby, čo je v rozpore s táborovými pravidlami. Akoby nad nimi niekto držal ochrannú ruku. Neziskové organizácie pripúšťajú, že prevádzači sú pod ochranou štátnych orgánov, pre ktoré vykonávajú špinavú prácu. Sú za odchodmi utečencov, čiže to je presne to, čo chcú dosiahnuť aj štátne orgány.
Kto sú títo prevádzači? Srbi?

Nie, väčšina z nich pochádza z Blízkeho východu. Nie sú súčasťou migračnej vlny a v Srbsku žijú už dlhé roky. Miestni ľudia pre nich robia pomocné služby, sú šoféri alebo vybavovači na úradoch, ktorí majú za úlohu dávať úplatky. Nevieme presne, kto je na čele týchto skupín, kto ich vedie.
Koľko im musia utečenci zaplatiť, ak sa chcú dostať zo Srbska?

Približne 1500 až 3000 eur, čo je veľa. Je to aj dôvod nárastu kriminality v Srbsku, lebo ľudia, ktorí sú rozhodnutí odísť a nemajú peniaze, robia všetko pre to, aby ich získali. Aj za cenu zločinu. Tých, čo zaplatia najvyššiu sumu, zaradia do takzvanej garantovanej skupiny. Tá prejde cez hranice vždy, aj za cenu úplatkov. Iné skupiny to šťastie mať nemusia. Reklamácie sa neuznávajú a utečenci o to, čo zaplatili, samozrejme prídu.
Koľko utečeneckých táborov je v Srbsku?

Momentálne ich je 18. Dajú sa rozdeliť na tri skupiny. Pri južných hraniciach, napríklad s Macedónskom a Bulharskom sú prijímacie tábory. Vo vnútrozemí azylové tábory a na severe pri hraniciach s Maďarskom a Chorvátskom sú tranzitné tábory.
Je to dosť veľký počet. Chce sa tým Srbsko tak trochu aj ukázať pred EÚ, aby získali nejaké dobré body v rámci prístupového procesu?

Brusel síce v úvodzovkách slušne požiada o zriadenie táborov, ale v praxi je to viac-menej rozkaz. Srbsko nie je členom EÚ, ale rešpektuje jej azylovú politiku a v praxi sa ňou aj riadi. Navyše, vybudovanie táborov je financované z fondov EÚ a OSN.
Pomáhate ľuďom a vaším centrom prešli tisíce ľudí. Máte medzi nimi aj nejaký príbeh s dobrým koncom?

Spomenul by som Pakistanca Amira. Podobne, ako väčšina jeho krajanov, sa veľmi túžil dostať do západnej Európy. Napokon sa rozhodol, že o azyl požiada v Srbsku. Začal pracovať ako dobrovoľník u nás, v Info Parku. Pochopil, že aj to je príležitosť a že je možno lepšie začať na starom kontinente v Srbsku, ako sa za každú cenu tlačiť na Západ s neistým výsledkom.