Svätý Peter z Nolasco, zakladateľ rádu najblahoslavenejšej Márie, vykupiteľky zajatých

Rím 23. októbra 2016 (HSP/Foto:Wikipédia)

Na počiatku trinásteho storočia ozývali sa zo Španielska a z pobrežia Afriky srdcervúce náreky nesčíselných úbohých otrokov kresťanských, ktorí v zajatí neveriacich mohamedánov trpeli

Nie je pera, ktoré by biedu týchto úbohých opísať vstave bolo. Takmer nahí, na nohách ťažké okovy, museli pluh za sebou ťahať a v neznesiteľnom horku na poli pracovať, trochu múky dostávalo sa im denne za pokrm a smradľavá voda bola ich nápojom, polozhnitá slama a tvrdý kameň to bolo ich lôžkom a lebky zomrelých druhov slúžili im za nádoby k pitiu. Keď’ pre slabosť nevládali už viac pracovať, boli šľahaní, až z nich krv cícerky tiekla. Keď onemocneli, boli ponechaní svojmu osudu bez všetkej opatery, alebo hodení divým zverom za pokrm, keď zostarli, boli usmrtení. To najhoršie však bolo, že mohamedáni všetko vynaložili, aby otrokov kresťanských svätej viery pozbavili, najukrutnejšími mukami nútili ich k odpadnutiu.

Počul o tom i Francúz, menom Peter, z rodiny šľachtických pánov z Nolasco, a ten biednym stavom otrokov pohnutý bol v najhlbších útrobách svojich. Bolo mu 29 rokov, keď si zaumienil celé svoje imanie vynaložiť na vyslobodenie úbohých otrokov. Keď sa touto myšlienkou zaoberal, zjavila sa mu 1. augusta 1219 v noci blahoslavená Panna Maria a povedala mu:

„Boh chce, aby si založil zvláštny rád mníšsky k vyslobodeniu zajatých.“

Peter nebol ľahkoverný a lebo sa obával, že klame sám seba, šiel na poradu k svojmu spovedníkovi, Rajmundovi z Pennafortu. Spovedník tento bol muž znamenitý a svätý. Ale ako sa zadivil, keď mu Rajmund oznámil, že sa aj jemu zjavila svätá Panna a naložila mu, aby Petrovi k jeho podniku chuti dodal. Odobrali sa teda obaja ku kráľovi Aragónskému a celú túto záležitosť mu predniesli. Tu však dosiahlo ich podivenie toho najvyššieho stupňa, lebo im kráľ povedal, že blahoslavená Panna aj jemu sa zjavila a to isté mu zjavila. Súc teraz celkom presvedčení, že je to vôľa Božia, dali sa do diela svätého. Aragónský kráľ uprázdnil pre nový rád miestnosti vo svojom paláci a krom toho udelil i znamenitých darov k založeniu rádu. Peter sa potom utiahol do nového príbytku v kráľovskom paláci, na čo hneď hrnulo sa k nemu mnoho pánov, ktorí s najväčšou ochotou vstupovali do nového rádu. Svätý Rajmund obliekol sám Petra do rúcha rehoľného, vyhlásil ho za generála celého rádu a zostavil stanovy. Členovia tohto rádu nosili rúcho biele s krížom, na prsiach vytkaným, a skladali okrem sľubu chudoby, čistoty a poslušnosti ešte štvrtý, totiž:

„že chcú svoju vlastnú osobu obetovať, keby to k vyslobodeniu otroka zo zajatia potrebné bolo.“

Pretože sa počet rehoľníkov neustále zmáhal, kráľ Aragónský vystavil im krásny kláštor v meste Barcelona. Oni zbierali almužny, aby nimi vykupovali zajatých. Peter ale odchádzal na pobrežie Španielske, kde panovali mohamedáni, áno aj do Afriky sa po lodi púšťal, aby tam úbohým otrokom ku pomoci prispel, tešil ich a vyslobodzoval. Peter pri svojich prácach aj sám mnoho vystáť musel, raz upadol do zajatia, kde ho ako iných okovami spútali. Rehoľní bratia vyslobodili ho a on sa vrátil do Barcelony, kde pre vysoký vek zložiť chcel úrad generála,  ale bratia jeho, ktorí ho ctili a milovali ako otca, nechceli to dopustiť. Potom, keď’ už bol rád svoj 31 rokov spravoval a mnoho tisíc zajatých vykúpil, uzrel i on deň vykúpenia, nie síce zo zajatia neveriacich, ale z väzieb tela svojho. Cítiac, že odbíja posledná hodina užitočného života jeho, dal zhromaždiť rehoľných bratov okolo smrteľnej postele svojej a so slovami:

“Blahorečiť chcem Pánu, lebo poslal oslobodenie ľudu svojmu a potvrdil zmluvu svoju s nimi na veky,“ a vydal v tichosti ducha svojho, vo večer vianočný, roku 1256.

U nás, buď Bohu chvála, kresťania nemusia trpieť v okovách otrockých u pohanov, nachodia sa však pri tom aj u nás ľudia v okovách, väzni totiž, ktorí vo väzeniach trpieť musia za svoje prečiny. Modlime sa za týchto, aby Boh všemohúci vztiahol na nich milosrdné rameno svoje a Duch svätý aby osvietil mysle ich, žeby pokánie činili za hriechy svoje.

Okrem toho povážme si, že zvlášť z chudobnejších mnoho ľudí nachodí sa v službe u nekresťanov. Aj keď sluhovia a slúžky tieto nie sú otroci, netrpia škody na tele alebo na majetku, v plnení svojich náboženských povinností bývajú predsa hatení, lebo nemôžu, ako sú povinní, pristupovať často ku sviatostiam, zachovávať prikázanie pôstu, v nedeľu a vo sviatok počúvať omšu svätú, následkom čoho stávajú sa chladnými naproti svojmu náboženstvu a ľahko idú za zvykmi inovercov!

Z tejto príčiny už za starých časov u nás v Uhorsku zakázané bolo židom držať kresťanské dojky a slúžky, kresťanským ženám zakázané bolo pri pôrode potrebovať židovských báb, z tejto príčiny prísne nakladali predkovia naši katolíckym rodičom, aby deti svoje buď do škôl, buď na remeslo ku nekresťanským učiteľom alebo remeselníkom neposielali.

Viaceré cirkevné synody ukladali tiež prísne farárom, aby ako v kázňach, tak i v súkromných rozhovoroch napomínali veriacich, aby deti svoje neposielali do škôl nekatolíckych a nedávali ich do škôl k inovercom, a tiež kresťanom do služby vstupovať k Židom, a kresťanským matkám ku pôrodu volať židovské baby. Povážiac preto nebezpečenstvo, v akom, nachodia sa z ohľadu na vieru ľudia, u nekresťanov, alebo u Židov slúžiaci, povážiac prísne nariadenia a ustanovenia cirkevné, hľaďme príkladu svätého Petra všetko vynaložiť, aby spolubratia a sestry naše v Ježišu Kristu podobnému nebezpečenstvu vystavené neboli.

Karol Jerguš