Svätý, ktorý aj dnes vyrušuje z ľahostajnosti

Postaviť sa proti mentalite tohto sveta, ktorý hlása blahobyt a šťastie už tu na Zemi a stať sa naplno Ježišovým človekom, ktorý pozýva k naplnenému duchovnému životu, nie je vždy jednoduché. Byť kresťanom, znamená zápas medzi tým, či dať na prvé miesto hodnoty materiálne alebo duchovné, medzi hriechom, ku ktorému nás priťahuje ľudská prirodzenosť a naša slabosť a čnosťou, ku ktorej nás pozýva Ježiš a ktorá vyžaduje od nás určitú námahu. Každý z nás je pozvaný k dokonalosti, nedá sa žiť polovičato, lebo v určitých chvíľach nášho života je potrebné sa rozhodovať či chceme byť ľuďmi tohto sveta, alebo chceme byť kresťanmi, teda Ježišovimi ľuďmi, ktorí prijímajú jeho evanjelium a odovzdávajú ho aj iným.

Toto rozhodnutie sa deje nielen v slovnej rovine, ale aj v rovine praktickej. Vieru sa neprejavuje len slovami a gestami, keď je to pre nás výhodné, ale svojim životom, aj v situáciách keď to môže znamenať stratu výhod, prenasledovanie, ponižovanie, alebo aj koniec našej pozemskej existencie teda aj smrť. Takto skončili svoj život apoštoli a takto sa to v dejinách cirkvi od príchodu Ježiša až po súčasnosť. Aj dnes v mnohých krajinách sveta zomierajú ľudia len preto, že sú kresťanmi. Už po narodení Ježiša sa stali obeťou krutého Herodesa betlehemské deti, bez toho, že sa sami rozhodli. Svet má kruté pravidlá, ktoré môžu človeka ničiť. Ježiš pozýva k svätosti a to znamená otvorenosť aj k mučeníctvu. Takto to Cirkev videla počas svojej existencie, že vždy hájila Božiu Pravdu a stála za ňou čo často spôsobovalo konflikty s mocnými a bohatými, s vládcami sveta.

Dnes sa mi zdá, že sa nachádzame v inej situácií. Po II. Vatikánskom koncile, akoby Cirkev zmenila svoju paradigmu. Akoby už pre ňu nebola na prvom mieste oslava Boha a služba jemu, ale akoby sa na prvé miesto, alebo aspoň na jednu úroveň dostal človek s jeho ľudskými požiadavkami a predstavami mať sa dobre tu na zemi. Akoby sa to akosi zamiešalo a boli sme svedkami, že Cirkev akoby opustila svoje poslanie viesť ľudí k spáse, k ich večnému šťastiu, ale prijala do svojho života svetské zásady, kedy podobne, ako je to cieľom svetských organizácií, viesť ľudí k spokojnému životu na zemi a stala sa ich súčasťou, podobne ako v našom štáte počas komunizmu museli byť všetky dobrovoľné organizácie súčasťou Národného frontu. Ani na II. Vatikánskom koncile nedokázali odsúdiť vtedajší protikresťanský komunistický systém, ktorý ovládal vlády vo viacerých krajinách sveta, ktorý sa bojom proti nej a proti kresťanom netajil ale ich prenasledoval a väznil, ale aj s ním sa snažila dohodnúť a tak to pokračuje už niekoľko desaťročí oficiálne.

Cirkev akoby pristúpila na kompromis so svetom a čo sa v nej dnes deje je veľký odklon od kresťanských zásad v živote aj tých, ktorí sa k nej hlásia alebo ju reprezentujú. Najprv to nastalo v Západnej Európe, po krátkom oživení po roku 1989 to zažívame aj u nás a zdá sa, že aj v tradične katolíckych krajinách tretieho sveta nastupuje či pokračuje tento proces. Cirkev stráca na sile, svet stráca orientáciu, mnohí ľudia nevedia ako majú žiť. Pribúda problémov, krachuje ekonomika, sociálny systém, narastá počet vojnových konfliktov, ktoré sú len prirodzeným dôsledkom nemorálneho života, rozvratu v manželstvách a rodinách, konfliktov v našich spoločenstvách a národoch. Svet budovaný bez Boha nemôže mať budúcnosť. To nás učí Biblia aj história. A história kresťanov nás učí aj to, že tam kde sa prijmú zásady evanjelia, tam nastáva rozvoj, pokoj, spravodlivosť, dobroprajnosť, tam vládne láska.

Veriaci si 26. decembra pripomínajú sv. Štefana, prvého mučeníka

Sme dnes svedkami rozličných čudných experimentov vo svete i v Cirkvi, ktoré si nárokujú byť záväzné pre všetkých, rozliční “samozvaní proroci,” ktorí si tvoria vlastné pravidlá, opúšťajú zásady platné dve tisícročia, si robia nárok z Cirkvi žiť a manipulovať, dirigovať, ovládať ju, pritom ich dôsledkom je to, že mnohí opúšťajú kresťanské hodnoty, žijú si po svojom akoby Boha nebolo. Cirkev nie je ľudským projektom, ale založil ju Ježiš dal jej svoje pravidlá a ona na nich aj keď často s problémami žila a dal jej aj zásadu, kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých. Teda v nej nemôže byť kriéra založená na svetských zásadách a už vôbec nie na klamstve a manipulácií, ale na službe, obeti, a tiež nás Ježiš pozýva aby sme hodnotili seba i iných nie na základe rečí, ale ovocia skutkov.

Mnohí sa Cirkev už pokúšali reformovať a dnes máme stovky kresťanských cirkví a cirkvičiek, teda každý si môže vybrať, ktorá mu pasuje najviac, ale to nie je zdravá cesta. Aj my máme možnosť prijať Ježišov projekt, alebo upadnúť do zabudnutia na smetisku zabudnutých nedocenených reformátorov a narobíme mnohé škody, ktoré nebude jednoduché napraviť. Pre nás je dôležité Božie Slovo a tradícia Cirkvi. Nie experimenty niektorých vodcov, ktorí násilne presádzajú svoje názory, ktorí si robia monopol na pravdu.

Boh je našou autoritou, On sa nám dáva poznať v prirodzenosti, svedomí a v Božom Slove. Naša snaha má byť presádzať vo svete jeho autoritu, nie budovať cirkev podľa ľudských predstáv, ktoré sa môžu mýliť. Už dnes môžeme vidieť že ani po II. Vatikánskom koncile nenastala sľubovaná a promulgovaná jar, ale úpadok a zima. Sme svedkami, že chorá je Cirkev a chorý svet je v kríze a my potrebujeme náparavu. Namiesto veľkých rečí, ktoré si niekedy protirečia a neprinášajú ovocie potrebujeme pokánie a obnovu. Dôsledkom hriechu je smrť, dôsledkom čnosti je život. Teda záchrana môže byť v návrate k Bohu, k Pravde, k Spravodlivosti, k viere, k Láske… Je zbytočné sa tváriť že je nejaká nová, iná, či stredná cesta. Z rozkladu hodôt sa nedá žiť večne. Ježiš pozýva: “Ja som Cesta, Pravda a Život. Ak nezachránime seba, nemôžeme zachraňovať ani iných, Konajme pokánie a nehazardujme so životom svojim, iných, ani sveta. Buďme darom pre iných i pre seba aj tým, že prijmeme Ježišovo Svetlo a Pravdu, ktoré budeme šíriť Láskou.