Svätosť, ktorá vyrušuje. Blahorečenie mladej dievčiny Anny Kolesárovej, ktorá zvolila radšej smrť ako hriech, neskutočne pobúrilo liberálov a tých, čo vedia žiť len podľa tela

Bratislava 22. augusta 2018 (HSP/TK KBS/Foto:TK KBS)

Na sociálnych sieťach a na stránkach niektorých denníkov sa v posledných dňoch objavili negatívne reakcie na adresu blahorečenia Anny Kolesárovej. Obzvlášť denník SME kritizuje rovno celú Cirkev za to, že blahorečenie tejto nevinnej panny je údajne “väčšou obludnosťou” než jej samotné zabitie. A v neposlednom rade hnutie LGBTI, ktoré sa provokačne rozhodlo pochodovať ulicami Košíc práve v deň jej blahorečenia (viac TU). Prinášame vám preto niekoľko postrehov a vysvetlení hovorcu KBS Martina Kramaru.

Svätosť vyrušuje. Jedného povzbudí, iného rozčúli. Núti uvažovať, konfrontovať sa s príkladom svätca. Dokáže byť vzpruhou, aj tŕňom v oku. Netreba sa preto znepokojovať, keď na blahorečenie Anky Kolesárovej prichádzajú aj negatívne reakcie. Nič nového pod slnkom. To isté už bolo pri Márii Goretti v Taliansku. Podobne pri Veronike Antalovej v Rumunsku. A nepochybujem, že sa mnohí pohoršovali už na svätej Agáte, Agnese, či Lucii, ktorých príbehy sú podobné, hoci oveľa staršie. Polemika je však aj známkou “fungovania” káuz svätých.

Ak by procesy blahorečenia nechávali svet na pokoji, ich zmysel by bol otázny. Lenže vyrušujú. Do ľudských sŕdc vkladajú semienka na rozmýšľanie. Niekde sa stretnú s úrodnou pôdou, inde s alergickou reakciou. Vždy sú však príležitosťou na vysvetľovanie a vydávanie svedectva o viere. Keď arcibiskup Tkáč otváral proces Ankinho blahorečenia, nebál sa polemík: vedel, že prídu. No vedel aj to, že Anka sa dotkne sŕdc tisícov mladých. Dnes je zaujímavé pozorovať, ako sa jej ľudia v diskusiách zastávajú, neraz takí, od ktorých by to človek nečakal.

“Radšej smrť než hriech” – to sa nevzťahuje len na príbeh Anky Kolesárovej, Márie Goretti, či Dominika Savia, ktorí sa s daným heslom spájajú najčastejšie. Takýto postoj malo množstvo svätcov v dejinách, v rozličných situáciách. Pre jeho pochopenie však nestačí len aplikácia na pokus o znásilnenie, navyše bez kontextu viery.

Treba si na úvod ozrejmiť niekoľko skutočností. Po prvé, je jasné, že Anka by nezhrešila, aj keby sa jej nepodarilo vytrhnúť z rúk vojaka. Bol to hriech vojaka, nie Ankin. Po druhé, jej príklad nijako neznevažuje iné obete znásilnenia. Nezáleží na tom ako sa bránili, či napokon boli znásilnené alebo nie, či prežili alebo prišli o život. Vina vždy dopadá na násilníkov – nie na obete! A po tretie, nik nemá povinnosť vzdať sa svojho život pri obrane panenstva. Nič z toho nie je odkazom blahorečenia. Čo teda?

Skúsme si to rozobrať trochu podrobnejšie. Hrdinský je každý pokus o odmietnutie násilníka, úspešný či neúspešný. A odporný zasa každý pokus o znásilnenie, bez ohľadu na jeho výsledok. Ankin príbeh nie je o výčitke znásilneným ženám – akoby sa nedostatočne bránili, lebo ich násilník nezabil. To je absolútny nezmysel. Ešte raz: znásilnená žena je obeť. Všetky iné interpretácie sú scestné.

No v duchu presne tej istej logiky je hádam každému jasné, aké nezmyselné by bolo obviňovať ženu – ktorú násilník zabil, keď sa bránila – z toho, že nemala správne priority: veď zachovať si život je predsa dôležitejšie ako nenechať sa znásilniť! Na teoretickej rovine možno… Lenže: keď sa žena bránila násilníkovi zo všetkých síl, a prišla pri tom o život, bola to jej chyba? Ak by vám zabili sestru a na jej pohrebe by vám ktosi prišiel povedať, že to bola jej vina, veď sa nemala toľko brániť, ako by ste zareagovali? Nepohol by som brvou, keby ste mu dali po tvári.

Tu je však aj zrkadlo pre argumentáciu, ktorá tvrdí, že Cirkev blahorečením Anny Kolesárovej šíri zvrátené tvrdenia o tom, že panenstvo je viac, než život. Blahorečením sa vôbec nechce povedať, že vražda je prijateľnejšia ako znásilnenie. Veď by to bolo absurdné. Obe sú absolútne neprijateľné a ak ich chceme teoreticky porovnávať, vražda je závažnejšia. Cirkev však pri Anke hovorí, že bránila svoje panenstvo – a mala na to plné právo, aj keď pritom prišla pri tom o život. Na tom nie je vôbec nič zvrátené. Avšak blahorečenie zasahuje inú rovinu, než na akú sa zameralo pobúrenie rozhorčených komentátorov. Blahorečenie neporovnáva. Nekladie život a panenstvo do sporu. Chce otvoriť oči ľudí pre celkom nový horizont: totiž preto, že vo viere existovala pre Anku možnosť zachovať jedno i druhé.

Iste, v optike sveta stála Anna pred rozhodnutím “panenstvo alebo život”. A svet si hneď kladie otázku: načo panenstvo bez života? Lenže v optike viery to jej rozhodovanie malo inú podobu. “Panenstvo aj život” – alebo “život bez panenstva”. Samozrejme, v prvom prípade hovoríme o živote večnom, v druhom o tom pozemskom. Anka práve v sile viery urobila rozhodnutie – nie proti životu – ale pre život, aj pre panenstvo. Hoci ju to stálo obetu pozemského života. To je však svetu, pravda, ťažko pochopiteľné.

Predmetom Ankinej vôle bola hodnota panenstva, avšak chápaná vo svetle nadprirodzenej viery, nielen z ľudského hľadiska. A podstatnou v procese blahorečenia práve táto okolnosť. Obrana panenstva, no založená na nadprirodzenej viere, nielen ľudskej odvahe.

Anka, ani z pohľadu viery, nemala povinnosť svoj život obetovať. Rovnako ju nemal svätý Maximilián Mária Kolbe, keď vystúpil namiesto Františka Gajownicka. Nik by mu nemohol vyčítať, ak by nevystúpil. A nik by nemohol vyčítať Jánovi Fišerovi alebo Tomášovi Mórusovi, ak by sa nenechali popraviť za čias Henricha VIII. A tak mohli by sme pokračovať v dlhom zozname svätcov. Cieľom ich vôle nebola smrť, ani príklad ľudského hrdinstva, akokoľvek vzácny. Za to by ich Cirkev nesvätorečila. Do zoznamu svätých sa dostali kvôli položeniu vlastného života za hodnoty, ktoré spoznali ako vyššie než pozemský život, avšak vo svetle nadprirodzenej viery.

Ak by sa smrti v danej chvíli vyhli, neboli by zhrešili. Hriech bol len na strane ich vrahov. Chápeme ale, že v ich konaní sa prejavila integrita viery, a to na výnimočnom stupni. Ten stupeň nie je povinný, ani pre každého dosiahnuteľný. To zasa neznamená, že by jeho výnimočnosť bola nad naše pochopenie.

V životoch mučeníkov sa jednoducho vyskytli situácie, keď sa rozhodli svoj pozemský život obetovať: pre hodnotu, ktorú spoznali ako vzácnejšiu – samozrejme, v perspektíve života večného. A čistota, v Ankinom prípade, napriek nepochopeniu, patrí práve medzi takéto hodnoty.

Na príklady svätých pozeráme s úctou, aj keď cítime, že presahujú naše sily. Nič im to ale neuberá na veľkosti. Rovnako heslu “radšej smrť ako hriech”, ktoré však treba chápať v kontexte. Totiž tak, že človek nechce mať nijakú, ani pasívnu, účasť na hriechu – aj keby malo ísť o hriech druhého, a aj keby to malo stáť obetu vlastného života.

Na záver prianie: aby sa dnešný svet, ktorý tak ochotne víta každú odlišnosť, nezabudol pozrieť do zrkadla skôr, než odmietne možnosť nadprirodzenej viery – alebo svätej čistoty. Ona nás totiž – tak či onak – vyrušovať neprestane.