Hlavným dôvodom, prečo sa Londýn so zlomeným srdcom rozhodol vzdať ostrovov v Indickom oceáne, sú USA. Práve USA prispeli (a určite ešte prispejú) ku konečnej premene Británie na Malobritániu. Iba USA mohli zlomiť odpor zahmlenému Albionu, ktorý mal v úmysle bojovať o súostrovie Čagos v plnej dôvere, že ho Washington podporí.

Podporoval ho už predtým, ako by ho mohol nepodporiť teraz? Veď na atole Diego Garcia, ktorý je súčasťou súostrovia, sa nachádza spoločná britsko-americká vojenská základňa pre lode a diaľkové bombardéry. A základňa nezaháľa: teraz sa do nej vkladajú nádeje v súvislosti s konfrontáciou s Čínou a predtým ju Anglosasi využili pri invázii do Afganistanu a Iraku.

Teraz bude Čagos, ktorý sa nachádza niekde medzi Indonéziou a Madagaskarom, územím štátu Maurícius, čo z hľadiska medzinárodného práva znamená dekolonizáciu. Samozrejme, tento proces sa najčastejšie dotýka práve Veľkej Británie. V súčasnosti je na svete len 22 krajín, ktoré nikdy neboli napadnuté britskými vojskami.

Aby sme však boli spravodliví, ani súostrovie Čagos, ktoré objavil Vasco da Gama, ani Maurícius, ktorý je oveľa bližšie k Madagaskaru, neboli pred príchodom Európanov nikým obývané. Presnejšie, žiadnými ľudmi, vďaka čomu sa na ostrovoch zachovala unikátna fauna, z ktorej časť Briti následne zničili (napríklad vták dodo).

Prvý pokus o rozvoj Maurícia podnikli Portugalci, potom Holanďania a nakoniec to obaja vzdali: cyklóny, hmyz a ťažkosti spôsobené odľahlosťou najbližšieho pobrežia ich odtiaľ vyhnali. Viac šťastia mali Francúzi, ktorí sa na ostrove Čagos usadili skôr ako ostatní a začali dovážať čiernych otrokov na prácu na plantážach cukrovej trstiny.

V tejto praxi pokračovali Briti, ktorým Francúzi v roku 1810 pod vojenským tlakom v iných častiach sveta odstúpili Maurícius aj Čagos, po čom boli všetky ostrovy spojené do jedného administratívneho celku.

V čase, keď sa Anglosasi rozhodli vybudovať na najväčšom atole súostrovia vojenskú základňu, obývali ho prevažne potomkovia otrokov, spolu niečo vyše dvetisíc ľudí. Všetci boli jednoducho deportovaní na Maurícius a mali zakázané vrátiť sa do svojich domovov. Tento zákaz zostal v platnosti až donedávna, čo podnietilo túžbu Mauricijčanov po spravodlivosti a reštitúcii.

Aby sa Briti vyhli strate základne, oddelili Čagos od Maurícia ešte predtým, ako ostrovu udelili nezávislosť. Rozdelenie kolónií OSN kategoricky zakazuje, takže Británia prehrala na Medzinárodnom súdnom dvore, ale súostrovia sa nechcela vzdať za žiadnych okolností.

Buďme oficiálne okupantmi, buďme dokonca organizátormi etnických čistiek, ale vojenská základňa je dôležitejšia.

Britských vlastníkov, samozrejme, podporovali americkí nájomníci. Hlasovanie OSN o otázke príslušnosti Čagosu znovu raz zvidieľnilo stabilnú anglosaskú dvojicu. Podobné spojenectvá USA často uzatvárajú s Ukrajinou a Izraelom, keď takmer všetky ostatné krajiny sú za alebo sa aspoň zdržali hlasovania a Baba Jaga je proti.

Hlasovania vo Valnom zhromaždení OSN však nie sú záväzné a v Bezpečnostnej rade, kde sa prijímajú záväzné rozhodnutia, má Británia právo veta stáleho člena. Teoreticky bolo možné veci zdržiavať donekonečna. To bol plán Londýna.

Nekonečno sa však skončilo prvý okótobrový týždeň, keď britská a maurícijská vláda dosiahli dohodu, podľa ktorej Čagos predsa len zmení svoju vlajku, ale atol Diego Garcia spolu s tamojšou základňou si Londýn prenajme na ďalších 99 rokov a program návratu pôvodného obyvateľstva sa naň nebude vzťahovať.

Spor sa urovnal po zásahu Američanov. Pre nich bolo dôležité zaručiť prítomnosť svojej základne na súostroví na novom zmluvnom základe – udržateľnejšom ako spoluúčasť na okupácii, ktorú ponúkali Briti.

Američania budú teraz základňu využívať vo forme dohody, ktorá je im oveľa bližšia a jasnejšia ako právny základ britského kolonializmu. Vo Washingtone ním vždy opovrhovali a v dávnej minulosti proti nemu dokonca bojovali, až kým z USA neurobil rovnako hnusné impérium, len s inými metódami kontroly kolónií – bez bigotnosti „korunných území“ a iných charakteristických znakov starého režimu.

Samotný Londýn si v tomto prípade môže zachovať tvár tým, že konzervatívna vláda, ktorá bola v otázke vlastníctva Čagosu tvrdohlavá, ustúpila toto leto labouristickej vláde s určitou manévrovacou slobodou.

Ale nie kvôli hodnote Čagosu uvažujú britské elity o ďalšom zmenšovaní imperiálneho vlastníctva. Aj tak tam nebolo nič okrem základne a tá tam zatiaľ zostane, takže nejde o veľkú stratu.

Je to však ďalší precedens a motivačný príklad pre ostatné krajiny, ktoré majú vlastné územné nároky na zmenšujúcu sa Britániu.

Nie je náhoda, že Argentína využila odovzdanie Čagosu ako príležitosť na prísľub, že sa bude naďalej usilovať o obnovenie svojej zvrchovanosti nad Malvínami (pre Britov Falklandy), čo je mimochodom Argentína Javiera Mileiho, ktorý sa orientuje na USA a chce posilniť spoluprácu s NATO.

Nedá sa povedať, že niečo začalo, určite to nie je začiatok, ale predposledná etapa rozkladu pravdepodobne najkrutejšieho a najagresívnejšieho impéria v dejinách ľudstva, ktorého dedičov nemá nikto veľmi rád. Dokonca ani jeho spojenci.

Čagos… Malvíny… Anguilla, Bermudy, Panenské a Kajmanské ostrovy, Gibraltár, Montserrat, Pitcairn, Svätá Helena, Tristan da Cunha, Turks a Caicos….

Severné Írsko, Škótsko, Wales….

A za to všetko sa budú musieť svetu zodpovedať.