Spisovateľ Nikolaj Živkovič: Prezidentom Srbska sa stane Vučič, človek Washingtonu a Bruselu. Ale Srbi aj tak veria v zväzok s Ruskom

Belehrad 30. marca 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)

V nedeľu 2. apríla sa v Srbsku konajú prezidentské voľby, v ktorých sa očakáva víťazstvo drvivou väčšinou srbských médií v nesrbských rukách masívne podporovaného zbeha z národného tábora a politického schizofrenika Aleksandra Vučiča. Vučič síce slovne neustále deklaruje, že Kosovo a Metochija sú Srbsko a  lásku a solidaritu s Ruskom – pretože bez týchto dvoch hesiel politik v Srbsku nemá šancu – no v skutočnosti realizuje „eurointegračnú“ koloniálnu politiku a napomáha oddeľovaniu kolísky a srdca Srbska od jeho zvyšku

Srbský spisovateľ a prekladateľ Nikolaj Živkovič žijúci v Belehrade a v Berlíne konštatuje, že po bombardovaní Juhoslávie v roku 1999 moc v Srbsku zachvátili prozápadní politici. Politici vládnucej koalície sú podľa Živkoviča  ľudia, ktorí sa dostali k moci v októbri 2000 vďaka puču organizovanému americkou CIA,  opierajúci sa o takých zradcov ako organizácia Odpor a takzvané „mimovládne organizácie“.

Na pripomienku, že niektorí politici – Vučič a Nikolič – vzišli z radov Srbskej radikálnej strany, Živkovič hovorí, že niektorí politici naozaj boli kedysi predstaviteľmi skutočnej opozície. Reč je, prirodzene, o Srbskej radikálnej strane. No Vučič i Nikolič odhodili Šešelja (predsedu strany 11 rokov väzneného v Haagu) a prešli do tábora víťazov. A Západ ich odmenil možnosťou obsadiť najvyššie štátne funkcie. Vučič je predseda vlády a Nikolič prezident.

Niektorí nedostatočne informovaní pozorovatelia srbskej politickej scény si myslia, že Vučič je „proruský“, či aspoň „mnohovektorový“  politik, kompromisná figúra, ktorá je prijateľná aj pre Západ, aj pre Kremeľ. Živkovič hovorí, že „Vučič si deklaratívne želá vyzerať ako kompromisná figúra. No to sú iba slová. Skutky hovoria o tom, že on je predovšetkým vyjadrením vôle Washingtonu a Bruselu. Príkladov je množstvo. Plnia sa všetky podmienky, ktoré si Západ kladie v otázke Kosova a Metochije. Ani slovo nepovie na obranu Srbov v Čiernej Hore a v Chorvátsku. Podporuje (v Bosne a Hercegovine) Izetbegoviča, a nie Dodika. Neuznáva zjednotenie Krymu. Neodsúdil protiruskú provokáciu Džukanoviča, ktorý na celý svet roztrúbil, že ruská tajná služba sa snažila uskutočniť v Čiernej Hore prevrat. A tak ďalej. Jeho slová o láske k Rusku sú jednoducho prvkom predvolebnej kampane.“ Psychologický portrét Vučiča podľa Živkoviča  vyzerá takto: vystrašený a ponížený človek, ktorý sa zaujíma iba o svoje osobné záujmy.

Živkovič uvažuje aj o otázke, či existuje alternatíva voči Vučičovi: „Ak máme hovoriť o stranách, ktoré sa dostali do parlamentu, alternatívou sú iba Dveri. Proti nim médiá podriadené premiérovi vedú špinavú informačnú kampaň, ktorá nemá v srbskej histórii obdoby. Očividným príkladom toho, že srbskú vlasteneckú politiku možno viesť dokonca aj v podmienkach okupácie, je prezident Republiky srbskej Milorad Dodik. Okrem toho mnohí s nadšením hľadia na maďarského premiéra Viktora Orbána. Maďarsko je členom NATO i EÚ, no Orbán napriek tomu vedie maďarskú národnú politiku. Niečo podobné možno povedať aj o Česku. Vonkajším silám sa snaží vzdorovať aj prezident Moldavska.“

Živkovič je presvedčený, že „okrem Boška Obradoviča  (predseda strany Dveri) sa všetci ostatní kandidáti odlišujú iba tým, koho záujmy konkrétne zastupujú – či Berlína, alebo Washingtonu. Navyše, ide o ľudí, ktorí sa nikdy nezaoberali ničím budujúcim a prvým pracovným miestom v ich životopisoch sú ministerské kreslá. Práve tak ich vníma väčšina Srbov. Voliči sú pred voľbou: za koho z ľudí, ktorí sa správajú nezodpovedne a šarlatánsky, odovzdať svoj hlas. Práve takto ich vníma väčšina Srbov.“

Živkovič pozoruje nárast politickej apatie medzi Srbmi: „Politická apatia medzi Srbmi je veľká, a časť zodpovednosti za to leží aj na Rusku. V Kremli vedia, kto je to Vučič, no napriek tomu sa s ním Putin fotografuje. Belehradské médiá kontrolované mocou to interpretujú tak, že Moskva podporuje práve Vučiča.“

Srbský spisovateľ sa stručne vyjadril aj k niektorým ďalším prezidentským kandidátom: „Američania otvorene nadržiavajú Jeremičovi. To môže primäť vlastenecky naladených Srbov predsa len podporiť Vučiča ako údajné  „menšie zlo“. Šešelj, samozrejme, pripomína Žirinovského. No iba navonok. Nepochybne, rozdiel je ohromný. Šešelj je bývalý väzeň haagskeho tribunálu, má obrovský morálny kapitál. Avšak, on o tento kapitál prichádza podporujúc Vučiča. Pokiaľ ide o to, že Šešelj so svojimi spolubojovníkmi pred kamerami skandoval „Srbsko, Rusko, my nepotrebujeme Európsku úniu!“, tak veď aj Obradovič neustále hovorí to isté. Inou vecou je to, že Dveri to robia bez cirkusu, civilizovane. No médiá kontrolované mocou to jednoducho neukážu v televízii. To znamená, že to akoby ani nejestvovalo. Navyše, akcia Šešelja je komentovaná tak, ako keby vlastenci neboli schopní ničoho iného, okrem cirkusu. Voličom sa vysiela nedvojzmyselný signál: „Hľa, akí sú oni, politici – patrioti! Len sa pokochajte týmito populistami! Čo, chcete návrat do deväťdesiatych rokov? Azda ste už zabudli, ako vás „Mátuška-Rusko“ zradila?“

Tu sa srbský spisovateľ a prekladateľ Živkovič pohoršuje. Hľa, vinníkom už nie je ten, kto bombardoval, ale ten, kto nedokázal pomôcť, a dodáva: „Nehľadiac na to, že časť Srbov bola rozčarovaná z Ruska, napriek tomu sa drvivá väčšina národne naladených Srbov nádejá, že budúcnosť Srbov je vo zväzku s Ruskom. Nie o všetkom rozhodujú voľby námestníkov….

Vladimír Mohorita