Ukrajina 10. januára 2016 (HSP/nstarikov.ru/Foto:nstarikov.ru)
Aj v roku 2015 začiatkom novembra, kedy v Kyjeve zase podražel chlieb, znova si slávnostne Ukrajina pripomenula výročie „hladomoru“ z rokov 1932 – 1933. Oligarchovia aj nacisti, ktorí uvrhli štát na samú hranicu prežitia, budú znova „smútiť“ za ukrajinskými roľníkmi, ktorí zomreli pred 82 rokmi. Zhromaždiac sa okolo ich hrobov, pokrytci súčasnej moci znova porozprávajú už čiastočne hladujúcemu národu o „zverstvách“ Stalina, boľševikov a moskaľov, ktorí si vtedy želali len jedno – „знищити українську націю“ (zničiť ukrajinskú národnosť – poznámka red.)
Nevadí im, že práve na roky 1932 – 1933 pripadá vrchol procesu ukrajinizácie, ktorá bola prijatá a vyhlásená ešte na XII. Zjazde Ruskej komunistickej strany boľševikov (РКП (б)) v roku 1923. Má vari z toho plynúť, že boľševici likvidovali ukrajinský národ v Ukrajinskej SSR paralelne so zavádzaním ukrajinského jazyka, s rozvojom národnej kultúry a literatúry? „Mučili hladom“, no súčasne v tom istom čase v roku 1932 postavili Dneperskú hydroelektráreň za účelom napojenia Ukrajiny na elektrosústavu štátu, otvárali pre ich deti základné „stalinské“ školy. Lenže dnešní mocní na Ukrajine sa veľmi nemajú čoho báť: pravdivú históriu Ukrajiny pozná pár jednotlivcov, nevedomé masy sa sotva dočkajú odhalenia pravdy.
Aj samotný rozpad kedysi bohatej a prosperujúcej Ukrajinskej SSR sa svojho času začal prostredníctvom „senzačných odhalení“. V predvečer referenda o nezávislosti Ukrajiny, ktoré sa uskutočnilo 1. decembra 1991, jeho obyvateľstvo si masovo sadalo pred televízne obrazovky a sledovalo film režiséra Olesa Jančuka o hlade v 30. rokoch.
Ukrajinci (toto tvrdím ako etnicky príslušník tohto národa) ako ľudia sú vo svojej roľníckej prirodzenosti tvrdí individualisti – vlastníci. Z tohto dôvodu mala kolektivizácia v centrálnych (historických) oblastiach Ukrajiny mnoho dramatických momentov. Presvedčiť odvekých roľníkov o tom, že zmena postoja z „moje vlastné“ na „spoločné“ je v záujme ich blaha, bolo veľmi zložité. Pravda o ostrom triednom boji na ukrajinskej dedine v 20-tych a 30-tych rokoch je zachytená v tvorbe najlepších spisovateľov sovietskej Ukrajiny – Andreja Gološka, Alexandra Dovženka, Michila Steľmacha, Grigorija a Grigora Ťuťunnika a iných.
„Októbrová socialistická revolúcia sa približovala k dedine so znamením kolektivizácie“ – písal v roku 1930 v kinožurnáli „Zem“ Alexander Dovženko. Lenže času, ktorý bol pre ňu vyhradený, bolo dosť málo. Štát bol spustošený po invázii Antanty, všade bieda, hlad, choroby. V záujme jeho záchrany bolo treba vybudovať priemysel. No na to, aby mohol byť vyrobený traktor, bolo potrebné mať na vidieku silné, produktívne poľnohospodárstvo. Len ono je schopné vyprodukovať zrno, za ktoré je možné v zahraničí kúpiť výrobné nástroje na zhotovenie… traktora. Tento začarovaný kruh zovrel mladú krajinu Sovietov ako Antanta a preto ho bolo potrebné preťať. Pri tomto procese sa lámali stáročné zvyky ukrajinských roľníkov. Načrime do autobiografickej povesti Michaila Steľmacha „Husi – labute letia“. Čisté, dojemné rozprávanie o kolektivizácii videné detskými očami autora. Prvým „prorokom“ malého Michaila je predseda Výboru chudoby, dedko Sebastian, ktorého oduševnenosť a úprimnosť je cítiť medzi ľuďmi.
A čo náš Porfirij. Útrapy ho dohnali k skupine odporu, „keď tí krátkozrakí nákupcovia, ktorí videli kulaka dobre že nie v každom roľníkovi“ zobrali z jeho zásob všetko zrno. (Podobné praktiky ostro odsúdil J. V. Stalin v článku „Závrať z úspechov“, ktorý vyšiel v Pravde 2. marca 1930). Po čase však Porfirij prišiel k Sebastianovi s priznaním, ten mu uveril a nechal ho odísť domov. No za krytie „banditu“ na samotného predsedu Výboru biedy podal hlásenie na vyššie úrady Juchrim Babenko – bdelý a pohotový dedinský „informátor“: „Revolúcia je v nebezpečenstve, zachráni ju Juchrim“.
Ako je vidieť, v sovietskych časoch nikto neskrýval, nakoľko zložitým procesom bola kolektivizácia na ukrajinskej dedine prameniaca z poprepletaných medziľudských vzťahov, charakterov, osudov. Z ľudskej zrelosti i tragiky, obetavosti i špinavosti.
„Poviem ti to takto: ty okrem svojho nosa a brucha nič viac nevidíš, – usvedčuje predseda družstva Oksen Gamalia rodáka Kuzinu Sorokotiaga obvineného z krádeže družstevnej slamy. –Ty chceš, aby si mal plnú sýpku zrna a štyri páry topánok a ja chcem, aby sa popri tom všetkom ešte rozvíjala metalurgia. Pretože ak na nás zaútočia kapitalistické štáty, s tvojimi topánkami a pirohami sa neubránime. Bude potrebné mať v ruke ešte niečo iné“.
Hlavný konflikt tých čias – rozpor medzi osobným a celospoločenským bol opísaný v románe „Vír“ Grigora Ťuťunnika. Spisovateľ poukázal aj na nepriateľov kolektivizácie – kulakov Talika Šamraja a jeho otca… Ideológovia súčasnej Ukrajiny sa snažia kulakov zobrazovať ako „veľkých pracantov“, „skutočných hospodárov“ – no v skutočnosti to boli vydriduchovia, krutí a krvaví, ktorí žili na úkor cudzej práce. Dedinčania ich nazývali parazitmi a pavúkmi.
Práve kulaci nahuckali v 30-tych rokoch ukrajinských roľníkov k tomu, aby masovo porážali dobytok, aby ho potom nemuseli dať do kolchozu. Likvidácia ťažnej sily, ale tiež sabotáže, krádeže, záškodníctvo či aj neprofesionalita niektorých vedúcich kádrov, prehnané limity dodávok zrna, sťažili aj bez toho zložitý proces kolektivizácie poľnohospodárstva na Ukrajine. No neúroda spôsobená klimatickými podmienkami prehĺbila všetky tieto problémy až do katastrofy hladu…
„V roku 1932 som chodil do prvej triedy – rozprával mi 88-ročný Vladimír Kožan, obyvateľ dediny Chalča Kagarlikského okresu, Kyjevského kraja – a pamätám si neúrodu onoho roku: jačmeň poschádzal len sem-tam a vyschol, žať nebolo čo. Proso vyschlo do koreňa, pohánka dorástla na 15 – 20 cm, no úrodu nepriniesla. V kolchoze namlátili nie veľa žita a pšenice, no slamy nebolo žiadnej. A pretože trávu z lúk kosili len raz, pretože druhá nevyrástla, už na jeseň roku 1932 začali dochnúť kolchozné kone – z 200 ich do jari prežilo 16, zo 40 volov len 2, obyvatelia našej osady mali 8 kráv a 2 kozy, nakoniec prežili 3 kravy…“
V tom istom čase sa Spojené štáty americké, Francúzsko a Veľká Británia snažia udusiť mladý sovietsky štát ekonomicky – zavedúc embargo na dovoz zlata, dreva, rúd, ropných produktov zo ZSSR. „Zo začiatku Západ odmieta prijať od Sovietskeho zväzu zlato, potom však odmieta aj všetko ostatné, okrem obilia!“ – píše Nikolaj Starikov v knihe „Kríza. Ako sa to robí“.
Medzitým na Západe vyčíňa Veľká hospodárska kríza (začala sa v roku 1929), v USA je nadprodukcia výrobkov, vláda likviduje obilie v obrovskom rozsahu, ale odrazu neváha prijímať obilie zo ZSSR ako platbu za svoje stroje – namiesto zlata, ropy a iných surovín, ktoré sú pre UŠA oveľa potrebnejšie. Presne ten istý postup si zvolilo aj Anglicko.
Vláda ZSSR stojí pred voľbou: alebo sa vzdať budovania priemyslu a kapitulovať pred Západom, alebo pokračovať v industrializácii vyvážajúc zrno na západ – iný variant platby za dodávky priemyselného zariadenia nie je. Celú nádej vkladá Stalin do novej úrody. No tá sa ukazuje mizerná. V krajine panuje sucho. ZSSR nie je v stave nakúpiť potraviny za zlato („Zlatá blokáda“), ani za valuty (tých niet následkom embarga). Uskutočňujú sa pokusy núdzovo doviesť zrno z Perzie, ktorá súhlasí s platbou v zlate. No nepodarilo sa to a tak dochádza v rokoch 1932 – 1933 ku katastrofe. Tej, ktorú na Ukrajine nazývajú „hladomorom“…
Ako sa dočítame v článku “Skutečný hladomor byl v USA, nikoliv v SSSR”, počas Veľkej hospodárskej krízy v USA počas 30-tych rokov zomrelo v Amerike od hladu okolo 5 miliónov ľudí, pritom mnohí z nich vinou vlády.
Príčinou tejto tragédie neboli žiadne objektívne poveternostné príčiny. Nebola neúroda ani nič podobného. Obilia bolo dosť. Sypalo sa do mora, kúrilo sa ním v lokomotívach. Pôda, úroda i dobytok mnohých farmárov boli v zálohe bánk ako ručenie. A banky zase patrili veľkým oligarchickým agroštruktúram, ktoré počas krízy konfiškovali majetok farmárom za dlhy. Celkom okolo 5 miliónov farmárov a členov ich rodín prišlo o strechu nad hlavou a pôdu. Takto vtedy dopadol každý šiesty farmár v Amerike. Poľnohospodárska biznis-lobby nemala záujem na tom, aby bolo dosť jedla, ktoré by sa dostalo aj na stôl krízou ochudobnených Američanov. Vláda a veľký americký biznis postupovali celkom „trhovo“: zaorali okolo 10 miliónov hektárov aj s úrodou a zlikvidovali napríklad 6,5 milióna prasiat.
Nikto nezakrýva, že začiatkom 30. rokov bol v niektorých oblastiach ZSSR vrátane Ukrajiny hlad. Ten bol spôsobený suchom a neúrodou. Ale hladomor ako nástroj genocídy na Ukrajine nebol. Mýtus o ukrajinskom hladomore sa zrodil v kongrese Spojených štátov amerických. Až v roku 1988 Kongres prvýkrát obvinil Rusko zo zámernej organizácie hladomoru na Ukrajine. Bola vtedy vytvorená dokonca špeciálna komisia kongresu pre vyšetrovanie „hladomoru na Ukrajine“. Takýmto spôsobom sa v Spojených štátoch formuje historická pamäť. Američania všeobecne radi počítajú len cudzích mŕtvych. My si však pripomeňme: Masovú likvidáciu potravín počas krízy v 30. rokoch neuskutočňoval Stalin, ale federálna vláda USA…
Kulaci pochopiac, že hlad negatívne ovplyvní nielen kolektivizáciu, ale aj celú sovietsku moc ako celok, vo veľkom zakopávali obilie. No zakopávali ho aj nie bohatí roľníci. V jednom z listov S. V. Kosiora Stalinovi hlási: „Existujú prípady, keď mnohí kolchozníci aj súkromní roľníci pod vplyvom paniky poskrývali zrno a zároveň sami hladujú. Iba v samotnom Petropavlovskom kraji sa takýchto prípadov zistilo viac ako 50…“
Toto prinútilo vedenie ZSSR k tomu, že sa prijalo tvrdé Nariadenie Ústredného výboru a Rady národných komisárov zo dňa 7. 10. 1932 „O ochrane majetku štátnych podnikov, kolchozov a družstiev a posilnení spoločenského (socialistického) vlastníctva“. Zákon „O troch klasoch“ bol však postupne zmäkčovaný, až bol neskoršie úplne zrušený.
S. Mironin v článku „Mor bez hladu“ píše o tom, že sovietskou mocou zabavené zrno a jeho následné rozdanie medzi tých, ktorí reálne ostali bez potravín, zachránilo milióny ukrajinských roľníkov. Mnoho ľudských životov zachránili kolchozy, organizujúce strediská jedla pre obyvateľov dedín, deťom sa stravou prilepšovalo v jasliach a škôlkach.
Tu je úryvok z jedného uznesenia ÚV Komunistickej strany boľševikov Ukrajiny (РКП (б)) o potravinovej pomoci, ktoré bolo prijaté 13. marca 1933 : „ÚV výslovne upozorňuje oblastných komisárov na nevyhnutnosť poskytnúť pomoc v prvom rade deťom. Pre tento účel treba založiť osobitný centrálny fond vydeliac v prvom rade 700 ton múky… 170 ton cukru… 100 tisíc kusov konzerv… nariadiť Ukrajinskému Červenému krížu v termíne marec – jún založiť sieť detských ihrísk s kapacitou 50 tisíc detí za deň s plným zabezpečením stravy týmto deťom… Celú túto stravovaciu sieť oživiť v termíne 10 dní“.
Napriek tomu v rokoch 1932-1933 zomrelo ohromné množstvo ľudí. Až potom (!) Západ už všade vytrubujúci o „Hladujúcich červených“ súhlasil s tým, že bude od ZSSR kupovať ropu, drevo, drahé kovy. Samozrejme, v roku 1934 ( konečne úrodný rok) bol export zrna zo ZSSR celkom ukončený.
Po tragédii rokov 1932 – 1933 sa život na ukrajinskej dedine postupne zlepšoval. Tu je jedno zo svedectiev z roku 1935: „Naše prvé zoznámenie sa s kolektívnym systémom hospodárstva sa odohralo pri Charkove v obci Oľše, kde z 10 tisíc obyvateľov pracuje v kolchoze 8 tisíc. V Oľši sú tisícky malých parciel zlúčených do 8 veľkých polí určených pre jednotlivé plodiny. Veľkú časť práce vykonávajú traktory… Roľník za deň svojej práce dostáva 2,5 kg zrna, 3 kg zemiakov, 4 kg iných plodín. Počas žatvy môže pracovník vyrobiť viac ako 300 pracovných dní za rok. Rodina má možnosť predať prebytky zarobenej produkcie na potravinovom trhu. Kolchozné vedenie môže prijať rozhodnutie o vydelení určitej časti ziskov podľa svojho zváženia. Jeden zo sovchozov pri Odese si takto pre potreby svojich pracovníkov zaobstaral lietadlo…“
Uvedené citáty nie sú zo sovietskych publikácii a zdrojov, ale z „Dôvernej správy americkej rozviedky o všeobecných dojmoch a nezaujatých pozorovaniach v ZSSR – osobitne v poľnohospodárstve na základe návštevy Sovietskeho zväzu v septembri 1934“. Správa bola adresovaná americkému ministerstvu poľnohospodárstva (Nikolaj Dobrjuža „Pravda o kolektivizácii očami americkej rozviedky“).
V rokoch 1939 – 1940 bolo v kolchozoch Ukrajinskej SSR založených okolo 20 tisíc nových zvieracích fariem. Traktorový park v poľnohospodárstve tu v roku 1940 z hľadiska počtu strojov a ich výkonnosti prevyšuje traktorové parky Nemecka, Talianska a Francúzska dokopy, pričom kombajnový park je niekoľkokrát väčší ako u všetkých štátov západnej Európy.
Na Ukrajine zavedený kolchozný systém zvíťazil nad kulakmi a hladom, nad nemeckým fašizmom aj vojnovými stratami. Nikto nevraví, že to bolo bez obetí… No spýtajte sa sami seba, aká bola iná voľba? Nehynuli v tom istom čase od hladu v bohatých Spojených štátoch prostí Američania?
Dovtedy, kým na našej zemi jedinými milionármi zostávali kolchozy, ukrajinskej dedine aj celej Ukrajine ako takej, nič nehrozilo. No začiatkom 90. rokov sa moci chopili lacnými rožkami vykŕmení novodobí kulaci – stranícki nomenklatúrnici, nacionalisti, miestni eštebáci. Oni zničili nielen kolchozy, no celé odvetvie poľnohospodárstva Ukrajinskej SSR a teraz sa chystajú rozpredať “ридну землю”- “rodnú zem”. Za 24 rokov „nezávislosti“ Ukrajina podľa oficiálnych údajov stratila jednu pätinu svojich občanov. To znamená, že bez vojny, bez kolektivizácie, urýchlenej industrializácie v očakávaní útoku zo Západu, bez represií a straníckych čistiek Ukrajina stratila viac ako počas dní strašného hladu.
Koľko presne obyvateľov dnešná Ukrajina stratila, nie je známe. Pretože v skutočnosti štát dnes žije podľa goebbelsovského zákona: čím väčšia lož, tým ľahšie jej uveria. Tu je niekoľko absurdných výsledkov „hladomoru“, ktoré sa objavili v ukrajinských médiách. „V rokoch 1932-1933 umrelo od hladu takmer 6 miliónov Ukrajincov“, – zaznelo na UT–1 dňa 26. novembra 2005. Tá istá stanica v ten istý deň hlásila nasledovné: „Na Ukrajine v rokoch 1932-1933 od hladomoru zapríčinenému stalisko-boľševickým systémom zahynulo okolo 8 miliónov osôb“. I. Sjunďukov v novinách „Deň“ dňa 25. 11. 2005 doplnil množstvo obetí „hladomoru“: „Kremeľský horal“ (rozumej: Stalin narodený na Kaukaze) vedome zlikvidoval 8 miliónov a možno aj 10 miliónov Ukrajincov“. A líder luganského „Osvietenia“ V. Semistiaga 26. novembra 2005 vyhlásil na vlnách Národného rozhlasu toto: „ Každú sekundu zomieralo 17 ľudí“. To znamená, že ak by hladomor trval 7 mesiacov, potom by zomrelo 311 305 600 osôb! Milióny!
Možno to znie divne, no na dnešnej Ukrajine majú tieto smútočné dni veľmi radi – so sviečkami, kalinou, ostentatívne prejavujú „smútok“ s jasnou nenávisťou k sovietskej minulosti, J. V. Stalinovi, Rusku. Nie je teda náhoda, keď jedna z „щирих українських патріоток“ kedysi mimovoľne zvolala: „Sviatok hladomoru musí byť považovaný za genocídu!“
Autor: Ivan Jarmoš, Kyjev
15.4°C
Sobota 
Nedeľa 
Sobota 
Nedeľa 
.JPG)
.jpg)
.jpg)
