Bol darovaný systém S-300 Ukrajine naozaj šrot ?

Československo dostalo zo Sovietskeho zväzu v roku 1990 jednu batériu protivzdušného systému S-300 PMU . Po rozdelení Československa komplet S-300 PMU putoval na Slovensko. Dôvodom takéhoto delenia federatívneho majetku bola skutočnosť, že v Čechách ostali dva systémy S-200, ktoré boli stacionárne, čiže viazané na pevne vybudované postavenia. Systém S-300 PMU bol zaradený do 1. protilietadlovej brigády v Nitre.

Ešte v roku 2015, české Armádní noviny tvrdili, že: „Vďaka S-300 PMU Slovensko vlastní jeden z najmodernejších systémov protivzdušnej obrany v strednej Európe. S-300 PMU je schopný ničiť vzdušné ciele pohybujúce sa rýchlosťou až 4300 km/h – taktické aj strategické lietadlá, strely s plochou dráhou letu, letecké riadené strely alebo balistické rakety.”

Diaľkový dostrel kompletu S-300 PMU mal byť 75 km a výškový 27 km a slovenské letectvo dokázalo proti protivníkovi nasadiť až 48 striel. V roku 2015 mala byť dohodnutá modernizácia kompletu S-300, na ktorej sa mala podieľať ruská strana.

V roku 2015 sa uskutočnili ostré streľby slovenského S- 300 nad Čiernym morom v Bulharsku. Slovenskí vojaci počas bojového cvičenia- ničenia vzdušných cieľov dosiahli 100% úspešnosť. Boli vystrelené tri rakety a všetky úspešne zasiahli vzdušné ciele (lietajúci terč RUM- R-01). Nebola zaznamenaná ani najmenšia porucha či nebodaj akékoľvek zlyhanie systému. Po úspešných streľbách to vtedajší náčelník Generálneho štábu OS SR generálporučík Milan Maxim zhodnotil takto: „Nešiel som do Bulharska s obavami, že by vojaci neboli dostatočne pripravení. Ale, samozrejme, mohlo sa stať niečo s technikou. Preto som rád, že sa ukázalo, že postupy, ktoré sme pri jej údržbe za tých 24 rokov zvolili, boli správne a všetko funguje tak, ako má. Naši vojaci ukázali vysokú odbornosť a pripravenosť plniť úlohy.”

O nadobudnuté vojenské spôsobilosti slovenskí „rakeťáci” už prišli. Slovensko ako jediná z troch krajín v Európe, ktoré takýto systém mali vo svojom vlastníctve, ho darovalo Ukrajine. Okrem Slovenska, S- 300 vlastní aj Bulharsko a Grécko. Obe krajiny ho však odmietli Ukrajine dodať.  Slovensko previezlo systém na Ukrajinu tajne a Slováci sa o tomto čine slovenskej vlády dozvedeli až vtedy, keď už bol systém na Ukrajine.

Hodnota systému S- 300 určite nie je nízka. Podľa bezpečnostného analytika Vladimíra Bednára: „Ak by sme chceli napríklad nahradiť 4 batérie Kubov a jednu batériu S-300, tak úvodná investícia by bola asi 1,2 miliardy eur.” (Ukrajine bol aktuálne darovaný /okrem 13. Migov/ aj systém KUB).

Ešte pred prevozom systému S- 300 na Ukrajinu, minister zahraničných vecí Ruskej federácie Lavrov upozornil štáty, ktoré takéto systémy vlastnia, že by išlo o porušenie zmluvy.

„Chcem pripomenúť všetkým krajinám, ktoré zvažujú túto myšlienku, že sovietske systémy a systémy vyrobené v Rusku sa v nich nachádzajú v súlade s medzivládnymi dohodami a zmluvami a majú aj užívateľský certifikát. A tento certifikát im neumožňuje posielať ich do tretích krajín,” uviedol  Lavrov.

Nezodpovedanú otázku či je slovenský S-300 naozaj šrotom mohla vyriešiť samotná Ruská federácia 10. apríla minulého roku.

„Podľa údajov poskytnutých ruským vojenským oddelením bol protilietadlový systém S-300, ktorý dostal Kyjev, prevezený do oblasti mesta Dnepr (Dnepropetrovsk), zrejme bližšie k Donbasu v predvečer ofenzívy ruskej armády, s cieľom spôsobiť značné škody letectvu ruských vzdušných a kozmických síl. Protilietadlový komplex S-300 ukrytý v jednom z hangárov na okraji Dnepropetrovska sa stal cieľom ruských vysoko presných rakiet. Úder zasadili v nedeľu 10. apríla riadené strely Kaliber z Čierneho mora.”

V správe sa taktiež uvádza, že protilietadlový komplex prevezený do Kyjeva „jednou z európskych krajín” bol zničený. Hovoríme o Slovensku, keďže Ukrajina dostala jedinú divíziu S-300 a tá bola od Slovákov.

Ak je zverejnená informácia pravdivá, tak z uvedeného vyplýva, že ak aj slovenský S-300 šrotom nebol, tak sa ním pravdepodobne stal.