Môj profil 
Predplatné
Mikloš bol už pri začiatkoch transformácie československej a neskôr slovenskej ekonomiky na trhové princípy. To však podľa neho neznamená, že sme za posledných tridsať rokov nepremárnili aj viaceré príležitosti. „Nebyť rokov vlád Mečiara a Fica, mohli sme byť omnoho ďalej nielen dnes, ale predovšetkým sme mohli mať vytvorené predpoklady na to, aby sme boli dlhodobo úspešní aj do budúcna,“ tvrdí.
Bývalý minister privatizácie z rokov 1991 až 1992, podpredseda vlády pre ekonomiku z rokov 1998 až 2002 a podpredseda vlády a minister financií z rokov 2002 až 2006 a 2010 až 2012 pritom hovorí, že po páde komunistického režimu bol presvedčený, že krajina by mala mať fungujúcu trhovú ekonomiku a liberálnu demokraciu tak, ako sme to poznali z vyspelých a bohatých západoeurópskych krajín. „A to sa myslím v zásade podarilo. Aj keď západoeurópsku úroveň sme ešte nedosiahli, máme demokraciu a trhovú ekonomiku a postupne, aj keď určite pomalšie, ako by sme chceli, bohaté západné krajiny ekonomicky dobiehame,“ tvrdí.
Československo sa po páde komunizmu vydalo v ekonomickom transformačnom procese cestou zásadnej systémovej radikálnej zmeny, podobne ako Poľsko. Druhou alternatívou bol podľa Mikloša postupný pomalý prechod, ktorý zvolili v Maďarsku, Bulharsku a Rumunsku. „Tvrdé dáta nám dnes ukazujú, že úspešnejšia cesta bola tá prvá, zásadná a rýchla systémová zmena, ktorej sa nesprávne a nespravodlivo hovorí šoková terapia,“ uviedol exminister financií. Druhý prístup bol podľa neho totiž omnoho nákladnejší, spojený s dlhšou a hlbšou transformačnou recesiou, vyššou infláciou a devalváciou a v konečnom dôsledku aj s vyššou mierou korupcie.
Za kľúčové v celom transformačnom procese považuje Ivan Mikloš reformy spustené od 1. januára 1991, ktoré boli vo federálnej, českej a slovenskej vláde a v parlamentoch schválené na jeseň 1990. Boli založené najmä na liberalizácii cien a zahraničného obchodu, vnútornej vymeniteľnosti meny, úspornej menovej a rozpočtovej politike a rýchlej a rozsiahlej privatizácii.
Práve privatizácia sa stala symbolom celého transformačného procesu. Aj Ivan Mikloš, ako spomínaný minister pre privatizáciu z rokov 1991 až 1992, pritom pripúšťa, že jej proces bol spojený s mnohými problémami. Nemyslí si však, že v zásade mohla byť urobená inak. „Alternatívou voči rozsiahlej a rýchlej privatizácii, aj s využitím neštandardnej kupónovej metódy, by totiž nebola iná, lepšia privatizácia, ale spontánna privatizácia, ktorej náklady, ekonomické, sociálne a politické dôsledky, by boli ešte omnoho horšie,“ tvrdí s tým, že to potvrdila aj praktická skúsenosť z Bulharska, Rumunska, Ukrajiny či Moldavska.
Ekonomická transformácia po páde komunizmu pritom mala jeden z hlavných cieľov odpolitizovanie hospodárstva a znižovanie vplyvu štátu v ekonomike. Aj tridsať rokov od revolúcie sa však ozývajú hlasy, že úloha štátu v hospodárstve by sa mala naopak zvyšovať. Podľa Miloša sa to dá pochopiť tam, kde je úloha štátu nezastupiteľná a kde dnes zlyháva. Ide podľa neho predovšetkým o právny štát, vymožiteľnosť práva, rovnosť pred zákonom, efektívne verejné služby, dobré podnikateľské prostredie, kvalitné školstvo a podobne. „Zásadný problém však nie je v tom, že by sme na tieto oblasti nedávali dosť peňazí – snáď s výnimkou školstva, vedy a vzdelania, kde je aj nedostatok peňazí – ale v neefektívnosti, korupcii, klientelizme a ekonomickom a politickom ignorantstve. Alebo inak povedané, v absencii potrebných zmien a reforiem,“ dodal.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
