Bratislava 21. novembra 2018 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)
Napadlo ma to dnes, pri pohľade na poslaneckú snemovňu. Jedno slovenské politické špecifikum. V živote politických strán to chodí podobne, ako v každom živote: je nejaký zrod, vývoj, plná sila a úpadok
Medzitým dochádza občas k zmenám, posúva sa smer chodu, z prava do ľava či naopak, z konzervatívcov sa stávajú liberáli, z liberálov fašisti a z fašistov konzervatívci, a podobne. Strany sa dosť často štiepia na frakcie, z jednej sa stanú dve, to sa stalo HZDS.
Alebo sa strany len tak odierajú, zo strany utekajú skupinky poslancov – to sa stalo naposledy KDH, keď odišla skupinka s Mikloškom, Palkom, alebo SaS, keď odišla skupinka ich významných ľudí.
To všetko je normálne a deje sa všade vo svete.
Ale iba na Slovensku zrejme jestvuje proces, ktorý sa dá nazvať vytláčanie. Je to situácia, keď daný politik nepasuje do strany, nestotožňuje sa s jej praxou ani politickými hodnotami, a strana ho naopak neakceptuje, považuje ho za príťaž – ale politik aj tak zo strany neodíde a strana ho aj tak nevyhodí. Dochádza len k dlhodobému vytláčaniu. Najprv zo stredu na okraj diania, kde sedí a puchne. Až potom sa s námahou podarí nejako ho definitívne odstrániť.
Najkrajší príklad takého procesu vytláčania politika a poslanca je Marek Maďarič. Dlho sa hromadili nezhody a boli vážne. Všade inde by ho odhodili, nie v Smere. Čomu sa bránili, čo čakali, je nejasné – aj tak nakoniec odišiel, len s väčším puchom.
V súčasnosti má Smer druhý taký vážny prípad. Zápal priamo vo svojom strede, veľký, boľavý. Nesadne si názorovo so zvyškom kolektívu, naopak, zhodne sa s jeho nepriateľmi. A nepriatelia sa zastávajú jeho. Nespolupracuje, nepočúva, len zahníva. Mal by odísť, ale nechce. Bude ho treba vytlačiť. Miroslav Lajčák.
Nečakajte tak dlho, ako s Maďaričom.
Peter Vanád