V princípe má pravdu aspoň pokiaľ sa bavíme o Slovensku. Čo sa týka tohto fenoménu je potrebné si podľa mňa uvedomiť viacero vecí súčasne, nakoľko ide o problém, ktorý je viacdimenzionálny.

Po prvé je tu nejaký historický kontext a za druhé nejaká objektívna realita. Ak by sme sa začali venovať tomu prvému ocitneme sa zákonite niekde v 9. storočí a kontextuálnym bodom je Veľkomoravská ríša. Ide o politický útvar štátneho typu. V slovenskej štátnej mytológii súčasné Slovensko sa vidí ako jej nástupnícky štát čo súvisí s ambíciou zaradiť sa medzi národy historické, ktoré už v rannom stredoveku mali svoj štát alebo niečo čo ho pripomínalo. Vďaka veľkomoravskej mytológii je tu aspoň teoretická možnosť oprieť vlastenectvo o nejaký pevný historický bod. V užšom slova zmysle by malo väčšiu logiku pokúsiť sa naviazať svoju národno-štátnu identitu na Nitrianske kniežatstvo, ale s dávkou zjednodušenia je použiteľná aj Veľkomoravská ríša ako nástupnícky štátny útvar vzniknutý spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Odkaz na veľkomoravské tradície ako aj osoby Sv. Cyrila a Metoda prípadne kniežatá Svätopluka a Rastislava umožňuje byť v klube národov, ktoré už v rannom
stredoveku mali svoj štát.

Problém je však nasledujúcich 1000 rokov, ktoré sú poznačené kolapsom veľkomoravských štruktúr a postupným začleňovaním územia dnešného Slovenska do štruktúr Uhorského kráľovstva. Napriek tomu, že je to súčasť našej
histórie a uhorskí králi boli aj našimi kráľmi ako aj to, že spolužitie predchodcov dnešných Slovákov s inými národmi multietnického Uhorska bolo viac menej bezproblémové, tak asi len kvôli relatívne krátkemu obdobiu tzv. maďarizácie v 19. storočí sa selektívne cca. k 1000 rokom vlastnej histórie de facto nepriznávame a tvárime sa ako keby sa nás to netýkalo.

Po 10 storočiach pomyselného historického vákua sa ďalšia akože akceptovateľná časť histórie Slovákov viaže na obdobie Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Hurbana a Hodžu. Potom zase nič. V závere roku 1918 vznik Československa ako nástupníckeho štátu Rakúska – Uhorska, ktorý má tiež určitú pachuť pre Slovákov nakoľko svoju novú štátnosť nemali možnosť realizovať v rámci samostatného štátu, ale v rámci štátneho útvaru, ktorý bol víťaznými mocnosťami vnímaný ako životaschopnejší. Na túto etapu vieme naštrikovať osobu fr. generála Štefánika.

Ďalšia historická diera nám vzniká v období 1938-1945. K Slovenskému štátu ako produktu špecifického vývoja v Európe po nástupe revizionizmu, ktorý nebol nič viac a nič menej ako len odpoveďou na to ako to v záchvate povojnovej hystérie spackali predstavitelia víťazných Dohodových mocností keď upiekli politický paškvil a la Versailes a Trianon sa tiež radšej nepriznávame. Dôvod: síce samostatný štát, ktorý Slováci veľmi chceli, ale na konci dňa taký kadejaký lebo vznikol z vôle fúzatého pána z Berlína, bol dizajnovaný ako satelitný štát Veľkonemeckej III. ríše a stál na „nesprávnej“ strane histórie, kde nás od statusu porazeného štátu kvázi zachránilo SNP 1944 a zabezpečilo nám miesto na strane víťazov a protihitlerovskej koalície.

Po fronte 1945 sa podarilo zrecykloval koncept Československa, ale tento krát ako satelitu Sovietskeho zväzu a len limitovane svojprávny v rámci doktríny o obmedzenej suverenite sovietskych satelitných režimov v Strednej a Východnej Európe. Tento úsek našich dejín a síce 1945-1989 tiež asi nie je vnímaný ako highlight slovenskej štátnosti.

Frustrácia z nenaplneného sna o vlastnom štáte začala presakovať na povrch v období po kolapse socialistických režimov, zrušení Varšavskej zmluvy a RVHP.

V roku 1989. Vynorila sa v podobe tzv. pomlčkovej vojny, ktorá vyvrcholila v roku 1993, kedy sa konečne podarilo sen o vlastnom štáte realizovať. Či je nasledujúcich viac ako 20 rokov možné považovať za úspešných je v tom lepšom prípade diskutabilné.

Vlastenectvo Slovákov sa v ostatných rokoch prejavuje nanajvýš tak vykrikovaním legendárneho Slovenskoooo, Slovenskoooo, heja heja heja Slovensko počas hokejových zápasov.

Poďme pre zmenu k príčinám a od problému k jeho riešeniu. V tomto bode sa už dostávame od historického kontextu k objektívnej realite. Na Slovensku máme principiálne tri skupiny ľudí, ktoré môžeme diferencovať na základe ich vzťahu k štátu, jeho národnoštátnym záujmom, vlastenectva a vzťahu k tomu, čo je autenticky národné.

Slniečkari, progresívci, liberáli a kultúrni neomarxisti. Ako prvú skupinu navrhujem popísať ľudí, ktorých spájajú veľmi podobné skupinové charakteristiky. Na známej sociálnej sieti Facebook je možné ich pomerne ľahko
rozoznať podľa špecificky dekorovanej profilovej fotky, kde sa v priebežne striedali nápisy ako

1. „Som proti fašizmu“,

2. „All for Jan“,

3. „Čaputová je moja prezidentka“,

4. „Nechám sa testovať“,

5. „Nechám sa očkovať“,

6. Nechám sa čipovať,

7. „Som doma“,

8. „Som zodpovední“ a žiada sa mi trochu ironicky doplniť bod č. 8. „Vyskočím z okna keď to povie Brusel, alebo mi to poradí Čaputová“.

Niektorí z nich najnovšie ozdobili svoje FB účty ukrajinskou vlajkou alebo kombináciou dúhovej a ukrajinskej.

Sú to ľudia, ktorí majú priam fanatický odpor a nechuť ku všetkému tradičnému, národnému, konzervatívnemu a vlasteneckému. Jedná sa obvykle o členov, sympatizantov a voličov strán súčasnej politickej opozície ako Progresívne Slovensko, SAS a KDH. Zdrojom toho, čo si títo ľudia zvyknú myslieť resp. nekriticky papagájovať sú tzv. mainstreamové médiá typu TV Markíza, TV JOJ, TA3, Denník Sme, Denník N, portál aktuality.sk. Jedná sa o nekritických obdivovateľov ľudí, ktorí sú liberálne a progresivisticky naladenými spoluobčanmi vnímaní ako ikony progresivizmu. Bavíme sa tu o o pofidérnych postavičkách, ktoré sa zdiskreditovali svojim pôsobením v administratíve Matoviča, Hegera, Ódora a Čaputovej. V druhej línii progresivizmu na Slovensku stoja politicky angažovaní, slovenskí pseudoumelci, ktorí chodia na opozičné protesty a svojimi rečami znevažujú seba, umeleckú/kultúrnu obec ako takú a legitímne zvolenú slovenskú vládu pozostávajúcu zo strán, ktoré sa reprezentujú v slovenskej spoločnosti to, čo je národné, konzervatívne, slovenské a vlastenecké.

Apatickí a nezúčastnení. Druhá skupina ľudí sú takí, ktorí síce nepatria k „militatnému“ krídlu progresivistických a liberálnych štruktúr na Slovensku fanaticky a s neznalosťou základných reálií sebe vlastnou uvažujú v kategóriách
čierno-bieleho videnia sveta hoc paradoxne najradšej by na každom kandelábri dúhovú handru vyvesili. Títo zvyknú fantazírovať o Rusku ako o ríši zla, v rámci svojho progresivistického Newspeaku názov Rusko píšu s dvomi „S“ v tvare „Russko“, v snahe vyvolávať historicky chybný dojem, že Rusko je fašistická krajina resp. krajina, ktorá sa správa tak, že to praktiky hitlerovských Waffen SS pripomína. Putin je v ich očiach najväčší zloduch, najradšej by ho zatkli ak by sa objavil na návšteve Slovenska odvolávajúc sa na údajnú povinnosť Slovenska a jeho úradov urobiť to, nakoľko to akože vyplýva z platného medzinárodného zatykača, ktorí operuje podozreniami zo zodpovednosti za vojnové zločiny na Ukrajine. Ďalším ich obľúbeným argumentom je otravovanie podivného Inštitútu ľudských práv s konštrukciou, že Slovensko je jedným zo zakladajúcich členov Medzinárodného trestného súdu a súčasne signatárom rímskeho štatútu, čo našu krajinu podľa ich názoru zaväzuje s spolupráci s ICC.

Predstava, že Putin by sa vybral na návštevu krajiny, ktorá by bola ochotná neposkytnúť mu bezpečnostné záruky a prípadne sa pokúsila ho zatknúť je sama o sebe prejavom ťažkej naivity poznačenej snahou svoje súkromné želania
prezentovať ako reálne konštrukcie. Samotné vydanie zatykača na prezidenta RF je v lepšom prípade smiešne a v tom horšom vyložene trápne. Títo ľudia sa vyznačujú selektívnym vnímaním reality. Prejavili sa títo ľudia naposledy, keď po návšteve predsedu vlády SR Roberta Fica prišli mrznúť na Nám. Slobody a vykrikovať svoje bláznovstvá o tom, aký je Fico zradca a kolaborant. Splietali tam svoje pomerne prostoduché úvahy o tom, že premiér Fico tam vôbec chodiť na návštevu nemal, údajne bolo nevhodné podať si ruku z vojnovým zločincom
a podobné nezmysly. Korunu tomu nasadili v momente, keď prišli s úvahou, že o plyne mal Robert Fico radšej rokovať v Kyjeve a s bielym koňom Zelenským, ktorý, čo sa týka zásadných záležitostí globálneho významu o ničom podstatnom nerozhoduje a je de facto iba guvernérom ukrajinskej kolónie Bruselu a Washingtonu. Táto konštrukcia má asi rovnakú logiku ako keby sme tetu Pagáčovú, ktorá sa presomráva niekde v plechovej búde v rómskej osade oslovili so žiadosťou povoliť nám ťažbu zlata niekde na Aljaške alebo užívať ropné polia na Kaukaze.

Posledná skupina je tvorená ľuďmi, ktorí zmýšľajú konzervatívne, národne a vlastenecky. Problém je v tom, že táto skupina je v skutočnosti len veľmi málo početná. Tu už sa dostávame k neuralgickému bodu slovenskej štátnosti.

V jednom z predchádzajúcich článkov, ktorých som autorom som sa vyslovil v tom zmysle, že sa nám podarilo vytvoriť systém, ktorý je charakterizovaný systémovou krízou demokracie a kapitalizmu. Slovenská verzia demokracie a kapitalizmu za uplynulých 31 rokov zdegenerovala na systém oligarchický, kde volič má len minimálnu vedomosť o tom, čo sa v štáte naozaj deje a ešte menší vplyv na to, kto a akým spôsobom v ňom bude vykonávať moc. Rôzne oligarchické štruktúry používajú voľby už len na to, aby vytvorili zdanie, že obyvatelia SR a oprávnení voliči rozhodli o tom, kto bude vykonávať moc v štáte.

Tak ako skoro všade inde vo svete sa aj slovenská oligarchia ineternacionalizovala a globalizovala. Jej vzťah k národu a štátu je na konci dňa podľa mňa nanajvýš vlažný. Tým sa plynule dostávame k pointe, kde ide o to, že Slovensko nemá aspoň relatívne kompaktnú strednú triedu, ktorá by štátu vďačila za svoje postavenie a bola voči nemu autenticky lojálna.

Prečítajte si tiež

• Vlastenci protestujú: vláda počas sčítania obyvateľstva hrubo ignorovala obyvateľov slovenskej národnosti
• Korčok – ‘moderný vlastenec’ – skutočne?
• Okupáciu Československa z augusta 1968 v SR pripomína aj pamätný deň