Skutočné šetrenie ešte len príde a bude bolieť

„Zarazilo ma to. O akých šetriacich krokoch prezident hovorí?“ konštatuje Vlachynský a pripomína, že reálne úsporné opatrenia by sme za posledné roky spočítali na prstoch jednej ruky.

Za skutočné šetrenie možno považovať najmä úpravu daňového bonusu, ktorú však legislatívne pripravila ešte predchádzajúca vláda, a zrušenie rodičovského dôchodku, ktorý fungoval len dva roky. Tým sa zoznam podľa analytika končí. Naopak, konsolidačné balíčky síce papierovo počítajú s úsporami v stovkách miliónov eur, no ich realizácia zostáva podľa Vlachynského otázna. Buď sa presunú kapitálové investície na neurčito, alebo sa budú opakovať známe sľuby o zefektívňovaní verejnej správy, ktoré sa dlhodobo míňajú účinku.

To, čo občania aj firmy pocítili veľmi konkrétne, nebolo podľa odborníka šetrenie, ale zvyšovanie daní a odvodov. Vyššia DPH, vyššie dane z príjmov fyzických aj právnických osôb, návrat dane zo straty, rast odvodového zaťaženia, vyššie minimálne vymeriavacie základy, drahšie diaľničné známky či nová daň zo sladených nápojov sa stali bežnou súčasťou ekonomickej reality. Menej viditeľné, no o to početnejšie boli ďalšie opatrenia. A to vyššia daň z poistenia, z kolektívneho investovania, rozšírenie osobitných odvodov, vyššia spotrebná daň z tabaku či bizarné experimenty typu dane zo štrku. Napriek tomu dlh verejných financií pokračuje v raste.

Vlachynský v tom vidí zásadný rozpor s politickými vyhláseniami. Podľa neho problém nespočíva v nedostatku príjmov, ale v neochote obmedziť výdavky.

„Odpoveď je úplne v protiklade s politickými tvrdeniami: pretože sa nešetrí, ale rozhadzuje,“ upozorňuje analytik. Štátne výdavky od posledného predpandemického roku narástli nielen nominálne vplyvom inflácie, ale aj ako podiel na výkone ekonomiky.

Kým v roku 2019 štát prerozdeľoval necelých 41 eur z každých sto eur vytvorených v ekonomike, v roku 2025 to bolo už viac ako 49 eur.

Slovensko sa tak dostalo na úroveň krajín severského typu. Podiel verejných výdavkov na ekonomike je porovnateľný s Dánskom a len mierne nižší než vo Švédsku. Rozdiel je však v tom, čo za tieto peniaze krajiny dostávajú. Po Poľsku zaznamenalo Slovensko druhý najväčší nárast výdavkov v Európskej únii, no kým poľskí daňovníci videli v roku 2025 stovky kilometrov nových diaľnic, novú hlavnú železničnú stanicu vo Varšave či výraznú modernizáciu armády, na Slovensku sa podobné výsledky hľadajú len ťažko.

Podľa analytika je takmer isté, že skutočné šetrenie ešte len príde. Otázkou nie je či, ale kedy.

„Možno nie tento rok, možno ani o dva. No čím neskôr príde, tým väčší šok to bude,“ varuje Vlachynský.

Odkladanie nepopulárnych rozhodnutí síce krátkodobo tlmí politické náklady, no dlhodobo zvyšuje riziko prudkého a bolestivého zásahu do verejných financií. Slovenská ekonomika sa tak ocitá v bode, keď ďalšie zvyšovanie daní prestáva fungovať a skutočná konsolidácia sa už nebude dať obísť.