Skrytá alebo otvorená totalita? Uvedomujú si občania, kto je jej reálnym nositeľom?

Bratislava 19. februára 2020 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Od čias, kedy sa do slovenského parlamentu dostala strana ĽS Naše Slovensko, skoro všetci predstavitelia iných politických strán unisono kričali: fašisti a fašizmus. Scenáre a fabulácie spojené budúcou hrozbou fašistickej totality sa opakujú pravidelne ako deň strieda noc. Paradoxne najviac kričia tí politici, ktorí sú sami namočení do zväzkov s korporátnym fašizmom, presne v duchu definícií Mussoliniho a Gentileho

V NR SR nakoniec otvorilo rokovanie schôdze, napriek tomu, že sa niektorí poslanci parlamentu nemohli dostaviť na hlasovanie (napr. autonehoda). Akýmsi podivným zázrakom sa podarilo nájsť dostatok hlasov, ktoré umožnili časti vládnej koalície a časti opozície otvoriť schôdzu na ktorej sa chce rokovať, povedzme si otvorene, o kupovaní voličov za peniaze voličov, cez sociálne opatrenia, ktoré sa mohli zaviesť už dávno (Smer dokonca vládol sám a sociálny raj pre rodiny a dôchodcov na Slovensku nenastal). Ak by teda SmerSD a SNS mali tieto opatrenia ako prioritu. Teraz by sa nemali čudovať, že väčšina politikov a i mnoho občanov Slovenska, hlavne z opozičného tábora, vidí tieto kroky v negatívnom svetle, hoci vyššie rodinné prídavky a 13. dôchodok rodičom a dôchodcom reálne pomôžu.

Každý občan SR si slobodne môže myslieť o tejto schôdzi, čo len chce, rovnako aj o jej programe. Je otázkou, či postup predsedu parlamentu bol v súlade s ústavou a legislatívou, keď zvolal schôdzu parlamentu? Pravdepodobne práve skrátené legislatívne konanie ohľadne bodov programu bude sporné, čo však treba riešiť na inom fóre. To, že tragikomédia pred voľbami naberá na obrátkach, je evidentné.

Čo ale málokto postrehne sú niektoré vyjadrenia Kisku z minulosti, o tom ako „nesmieme prenechať priestor nacionalistom či fašistom“ alebo vyjadrenie Šimečku o tom, že „nemôžeme dovoliť, aby Kotlebovci obsadzovali verejný priestor“ alebo najnovšie vyjadrenie Trubana, že „nesmieme nechať tomu voľný priebeh“ (v kontexte vyjadrení Mazureka).

Teraz nejde o vzájomné vzťahy a postoje politikov k danej politickej strane ale o zásady, ktoré sa štandardne spájajú s demokraciou.  Sloboda prejavu a názoru, ako aj sama demokracia, je spochybňovaná práve tými politikmi, ktorí vykrikujú o fašizme. Je ale paradoxom, že tí politici, ktorí otvorene vyzývajú k obmedzeniu práv iných politikov, mlčia pri nedôstojnom obmedzovaní a blokovaní priebehu schôdze parlamentu. Svadobná torta Beblavého tak konkuruje Poliačikovej drogovej dávke (čokoláde vydávanej za drogu), ktorú kedysi priniesol na rečnícky pult NR SR.

Strašenie totalitným fašizmom sprofanovalo v slovenskom politickom živote túto odpornú totalitnú ideológiu natoľko, že ľudia i politici sa stali neschopní vidieť skutočné totalitné fašistické tendencie tých, ktorí obviňujú iných z toho, čo sami reálne predvádzajú. A to je, zatiaľ čiastočne skrytá a v určitej miere i otvorená totalita, keď politik bráni inému politikovi či občanovi verejne povedať a prezentovať svoj názor na realitu života v slovenskej spoločnosti.

A to, čo predviedlo duo Poliačik-Beblavý spolu s ďalšími poslancami, dehonestuje nielen parlament, ktorý devalvovali na pouličný cirkus, ale i samotnú demokraciu.

Nie že by boli prvými cirkusantmi v parlamente (pamätáme si na Slotove excesy o diablovom synovi, ktorý je vraj mentálne retardovaný, či Hlinove fyzické napadnutie iného poslanca (Martvoňa), alebo Matovičove  psychopatické predstavenia atď….) ale dnešný pád kultúry a etikety v slovenskom parlamente dosiahol nový míľnik. Pracovnoprávne dôsledky tohto infantilného správania nie sú až tak dôležité, skôr ide o to, že niektorí poslanci v parlamente sú mentálne a kultúrne na úrovni detí, ktoré sa hádajú na pieskovisku o nejakú hračku. A ich voliči im to žiaľ tolerujú. Čo budú títo ľudia predvádzať v parlamente po voľbách sa človek ani neodvažuje pomyslieť.

Málokto sa pozastavuje nad častými a evidentne nedemokratickými výzvami niektorých opozičných politikov, ktoré obsahujú posolstvá (k obmedzeniu práv iných), ktoré jasne porušujú nielen ústavu SR, ale i Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN.

To, že súčasne paradoxne popierajú liberalizmus (alebo liberálnu demokraciu), ktorý vraj sami reprezentujú na politickej scéne, si títo obhajcovia slobody a demokracie asi neuvedomujú. Ibaže by chápali liberalizmus ako ideologický koncept, kde len oni sami sú tým vyvoleným subjektom, ktorý totalitne a fašisticky určí, čo je jeho autentickým obsahom, pričom súčasne totalitne a fašisticky určia, ako najvyšší arbitri, čo iní smú a čo už nesmú konať či rozprávať.

Asi nevedia, že presne toto je obsahom ideologickej doktríny fašizmu v podaní Mussoliniho a Gentileho (plus ďalších ideológov). A to im ešte nestačí, lebo chcú infikovať týmto totalitným vírusom fašizmu aj vzdelávací systém, presne podľa ideologického konceptu fašizmu, ktorý totalitne pod rúškom vzdelania vstupuje do mysle a duše človeka (detí a študentov) cez povinnú školskú dochádzku.

Predpisovať iným (na hodinách občianskej náuky či dejepisu) čo si majú myslieť, to si skôr narodení občania určite pamätajú a teraz to hrozí ich deťom a vnukom, ak sa títo bojovníci proti fašizmu dostanú k moci. Ignorujú, že hlavným kritériom vzdelávania je pravda. A tá nie je ani liberálna, ani konzervatívna, ani socialistická, ani kapitalistická, ani pravicová, ani ľavicová, ale objektívna – pravdivá, čiže zhoduje sa z realitou.

Na základe fyzického násilia blokovať priebeh schôdze parlamentu, s ktorou nemusia súhlasiť, je prejavom primitivizmu a brutality, ktorej sa vždy dopúšťali práve ideologickí revolucionári. Je načase sa zamyslieť, či sme sa už dávnejšie, a dnes asi definitívne, nevrátili pred rok 1989, kde sa násilie stalo bežným spôsobom riešenia komplikovaných situácií, ktoré boli spôsobené možno legislatívnym násilím zo strany predsedu parlamentu.  A tak to, čo bolo doteraz akosi rafinovane a ideologicky skryté sa stalo otvoreným. A zvyčajne sa to nazýva úplne jednoduchým pojmom: totalita.

René Balák