Rusko pred niekoľkými mesiacmi vynaložilo obrovské úsilie, aby sa na neho pozeralo ako na veľmi civilizovaný európsky štát prvej kategórie, tvrdí Israel Shamir. A takéto bolo posolstvo Olympijských hier v Soči: obnovená značka Ruska, až azda znovuvynájdené Rusko, rovnako ako tomu bolo v časoch Petra Veľkého. Úžasná krajina so silnou európskou tradíciou Leva Tolstoja a Maleviča, Čajkovského a Dighileva, krajina umenia, odvážnych sociálnych reforiem aj technických úspechov, s Ruskou Natašou Rostovou, čo riadi vrtuľník Sikorsky. Putin použil takmer 60 miliárd dolárov, aby sa takýto obraz rozšíril.

Ten starý lišiak Henry Kissinger múdro povedal: „Putin za Olympiádu utratil 60 miliárd dolárov. Uskutočnil sa otvárací a záverečný ceremoniál s cieľom predviesť Rusko ako normálny progresívny štát. Takže nie je možné, aby o tri dni neskôr svojvoľne zaútočil na Ukrajinu. Niet pochýb, že Ukrajinu vždy chcel dostať do podriadeného postavenia. A vždy vo všetkých dobách, ktorýkoľvek významný Rus, s ktorým som sa kedy stretol, vrátane disidentov ako Solženicyn a Brodskij, na Ukrajinu pozerali ako na súčasť ruského dedičstva. Nemyslím si ale, že by sa do toho práve teraz chcel bezhlavo pustiť.“

Avšak Washingtonskí jastrabi sa rozhodli urobiť všetko, čo je možné, aby Rusko udržali mimo partiu. Tí sa desia, že takýto obraz “normálneho progresívneho štátu”, ako je Rusko, by mohol z NATO urobiť zbytočnosť a odvrátiť európsku závislosť na USA. Tí sú neochvejne odhodlaní udržať si svoju hegemóniu otrasenú sýrskou konfrontáciou. A tak napadli ruské pozície na Ukrajine a zosnovali násilný puč s inštaláciou zúrivo anti-ruského režimu s podporou futbalových chuligánov a neonacistov platených židovskými oligarchami a americkými daňovými poplatníkmi. Títo víťazi zakázali ruský jazyk a pripravovali zrušenie dohôd s Ruskom ohľadom námornej základne na Kryme v Sevastopole pri Čiernom mori. Z tejto základne by sa stala ohromná nová základňa NATO kontrolujúca Čierne more a ohrozujúce Rusko.

Putin si s tým musel rýchlo poradiť, a to aj urobil tým, že akceptoval požiadavku Krymského ľudu na pripojenie k Ruskej federácii. To vyriešilo okamžitý problém so základňou, ale problémy Ukrajiny zostali.

Ukrajina nie je pre Rusko žiadna cudzia entita, je to západná polovica Ruska. Tá bola v roku 1991 od zvyšku umelo pri kolapse ZSSR oddelená. Ľudia oboch častí sú vzájomne previazaní príbuzenstvom, kultúrou a pokrvnými putami. Ich ekonomiky sú tiež prepojené. Hoci je oddelený životaschopný ukrajinský štát určite možný, “nezávislý” ukrajinský štát nepriateľský k Rusku životaschopný nie je a žiadny ruský vládca ho nemôže tolerovať. A je jedno č z vojenských, alebo kultúrnych dôvodov: Keby Hitler začal vojnu s Ruskom z jeho súčasných hraníc, tak by Stalingrad zabral za dva dni a Rusko by zničil za týždeň.

Viac pro-aktívny ruský vládca by do Kyjeva vojska už dávno poslal. Tak to urobil aj cár Alexej, keď sa o neho v 17. storočí hádali Poliaci, Kozáci a Tatári. Rovnako to urobil aj cár Peter Veľký, keď ho v 18. storočí okupovali Švédi. Rovnako to urobil aj Lenin, keď Nemci zriadili Ukrajinský protektorát (ten nazval jeho zriadenie “vulgárnym mierom”). Rovnako to urobil aj Stalin, keď Nemci v roku 1941 okupovali Ukrajinu.

Putin stále dúfa v riešenie tohto problému mierovými prostriedkami a spolieha sa na verejnú podporu ukrajinského ľudu. V skutočnosti pred zabratím Krymu väčšina Ukrajincov (takmer všetci Novorosijci) podporovala nejaký druh únie s Ruskom. Inak by ten kyjevský puč nebol potrebný. Násilné prevzatie Krymu však príťažlivosť Ruska dosť narušilo. Ukrajinským obyvateľom sa to nepáčilo. To síce Kremeľ predvídal, ale Krym z niekoľkých dôvodov museli prijať. Po prvé strata námornej základne v Sevastopole v prospech NATO by bola príliš strašná voči akejkoľvek uvažovanej alternatíve. Po druhé ruský ľud by nechápal, keby Putin Krymčanom odmietol pomôcť.

Washingtonskí jastrabi stále dúfajú, že Putina prinútia, aby vojensky intervenoval, pretože by im to poskytlo príležitosť Rusko izolovať a urobiť z neho obludný štát vyvrheľov, vybičovať obranné výdavky a poštvať Európu s Ruskom – jedného proti druhému. Im na Ukrajine a Ukrajincoch nezáleží, len ich chcú použiť ako zámienku na dosiahnutie geopolitických cieľov.

Európanom by sa páčilo, aby Ukrajinci utekali, aby mohli mužov importovať ako “ilegálnych” robotníkov a ženy ako prostitútky, Ukrajinu vytunelovať a kolonizovať. Urobili to už s Moldavskom, malou sestrou Ukrajiny a najbiednejšou post-sovietskou republikou. Čo sa týka Ruska, EÚ by nevadilo ho trochu zotrieť, aby sa nesprávalo tak panovačne. Ale EÚ na to nie je zas tak moc žeravá. Sú tu teda rozdiely v prístupe.

Putin by dal prednosť pokračovaniu s modernizáciou Ruska. Práve tú táto krajina naliehavo potrebuje. Infraštruktúry sú dvadsať, tridsať rokov zaostalé za Západom. Mladí Rusi znechutení touto zaostalosťou často dávajú prednosť odchodu na Západ, a tento odliv mozgov Rusku spôsobuje značné škody, pričom obohacuje Západ. Aj Google je výsledkom tohto úniku mozgov, pretože aj Sergej Brin je prisťahovalec z Ruska. Rovnako je to so státisícami ruských vedcov a umelcov hemžiacich sa v každom západnom laboratóriu, divadle a orchestre. Politická liberalizácia nestačí: mladí ľudia chcú dobré cesty, dobré školy a kvalitu života porovnateľnú so Západom. A toto im chce Putin zaistiť.

Vedie si dobre. Moskva má teraz bicykle zdarma a Wi-Fi v každom parku rovnako ako Západoeurópske mestá. Vlaky sa zmodernizovali. Postavili sa státisíce bytov, ešte viac ako za sovietskej éry. Platy a penzie za posledné desaťročie vzrástli sedem až desaťkrát. Rusko je stále ešte dosť ošumelé, je ale na správnej ceste. Putin s touto modernizáciou chce pokračovať.

Čo sa týka Ukrajiny a ďalších bývalých sovietskych štátov, Putin by dal prednosť, keby zostali nezávislé, boli priateľské a pracovali tak nejako pozvoľne, “v pohode” na integrácii a la Európska únia. Nesníva o novom impériu. Tieto návrhy by zamietol, pretože by zdržali jeho modernizačné plány.

Keby tí červení neokolonialisti netlačili na pílu so snahou vyhnať legitímneho prezidenta z Ukrajiny a inštalovaním svojich bábok, svet si mohol užívať dlhé obdobia mieru. To by ale opadla potreba Západnej vojenskej aliancie pod vedením USA a vyparila by sa aj ich hegemónia. Mier by nebol pre americké vojská a hegemóniu budujúcu mediálnu mašinériu dobrý. Takže sny o mieri počas obdobia našich životov zostanú len snom.

Prvú časť článku si môžete prečítať tu.

Nasledujúcu tretiu časť si môžete prečítať tu.

ru