V ostatnom čase je evidentné úsilie presvedčiť verejnosť, že existencia prvej Slovenskej republiky nebola výsledkom emancipácie národa, ale bola skôr vynútená okolnosťami. To by sa bez politickej zrelosti Slovákov sotva uskutočnilo. Aký význam pre ďalšie štátotvorné usporiadanie mal šiesty október 1938?

Šiesty október 1938 mal v našich dejinách zásadný význam. Paradoxne o tom svedčí už aj skutočnosť, že sa o ňom desaťročia nesmelo a naďalej minimálne v oficiálnom priestore nesmie hovoriť. Dnes azda väčšmi než kedykoľvek inokedy platia okrídlené, ale, žiaľ, pravdivé slová britského vizionára Georgea Orwella: Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť, a kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť. Inak povedané, ten, kto má v rukách moc, nám dokáže diktovať, akým spôsobom smieme vidieť a interpretovať svoju minulosť, čo si z nej smieme pamätať a odovzdať našim deťom a čo nie, čím ju máme „kreatívne“ doplniť. A ten, kto je schopný takto ovplyvniť naše historické povedomie a historickú identitu, prehadzuje výhybky aj do našej budúcnosti. V takejto situácii neslobody vo vzťahu k vlastným dejinám a vlastnej identite sa Slováci nachádzali väčšinu ostatného storočia. Dnes tento zápas v mnohom ohľade vrcholí a zatláčanie do zabudnutia zásadných medzníkov našich dejín je príznačným symptómom tejto skutočnosti. Máme síce štát, ktorý sa nazýva slovenský, hlási sa k cyrilo-metodskému a národnému dedičstvu a má v štátnom znaku dvojkríž, ale za touto fasádou sa skrývajú obsahy, ktoré sú čoraz menej slovenské a kresťanské, čoraz menej vyrastajú zo skutočných koreňov našich dejín a našej národnej identity. Obeťou tejto smutnej situácie sa stal aj šiesty október a ďalšie historické udalosti, ktoré by sme si za normálnych okolností mali pripomínať ako medzníky našich dejín.

Čo teda znamenalo vyhlásenie autonómie? Bolo len ozvenou Mníchova?

Vyhlásenie autonómie nebolo ani výsledkom Mníchova, ani darom Hitlera či plodom iných vonkajších okolností, hoci do istej miery ovplyvnili jeho konkrétne načasovanie a priebeh, ale vyrástlo prirodzene z logiky našich dejín a bolo zásadnou etapou na ceste k štátnosti. Odkedy sa začali formovať moderné slovenské politické programy – tie prvé pochádzajú z revolučných rokov 1848 – 1849, odvtedy bola myšlienka autonómie Slovenska v rôznych podobách ich integrálnou súčasťou. A zväčša bola koncipovaná tak, že vo svojej podstate už niesla zárodok štátnosti. Keď slovenská politická reprezentácia v roku 1849 žiadala od cisára Veľkokniežatstvo slovenské, čo iné to bolo, ak nie dobová podoba vlastnej štátnosti?

Príkladov je iste viac. Pripomeňme si niektoré.

Na jeseň 1914, krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny, sa na slobodnejšej americkej pôde z iniciatívy Slovenskej ligy zišli zástupcovia všetkých slovenských organizácií v Amerike a prijali Memorandum o slovenskom národe, ktoré žiadalo samourčenie pre slovenský národ a implicitne zvrchované právo určiť si štát, v ktorom chce žiť. Andrej Hlinka na ľudovej manifestácii v Ružomberku 17. novembra 1918 dal odhlasovať deklaráciu, požadujúcu právo Slovákov vybudovať si na vlastnom území „samostatný slovenský štát v rámci ľudovej republiky česko-slovenských zemí“. To bol prejav vôle k vlastnej štátnosti, aj keď akceptoval, že za daných historických a politických okolností ešte nedozrel čas na úplne nezávislú štátnosť. Známa je Hlinkova odpoveď českému politikovi Karlovi Kramářovi v parlamentnej rozprave v roku 1923, že jeho strana zradu na slovenskom národe nespácha „ani za cenu republiky“. V januári 1938 v Žiline bol Hlinka ešte jasnejší: „Keď nás Praha nebude počúvať, dáme Prahe zbohom.“ Napokon aj v samotnom Žilinskom manifeste, ktorý 6. októbra 1938 prijal Výkonný výbor HSĽS, teda najvyšší orgán vtedy absolútne najsilnejšej slovenskej politickej reprezentantky, sa v súvislosti s požadovanou autonómiou hovorilo, že Slováci si budujú „svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle“ a žiadajú medzinárodnú garanciu celistvosti národa a jeho územia. V Žilinskej dohode, ktorú podpísali predstavitelia šiestich slovenských politických strán, si všetci osvojovali požiadavku autonómie Slovenska a žiadali okamžité odovzdanie moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Ešte v ten istý deň ho potom pražská vláda, ktorá po odstúpení prezidenta Beneša vykonávala aj právomoci hlavy štátu, vymenovala za ministra pre správu Slovenska a vzápätí za predsedu autonómnej vlády. Hoci autonómia ešte nebola štátnosť, zložité okolnosti ohrozenia integrity Slovenska a života národa autonómnu vládu prinútili konať aj na zahraničnopolitickom parkete. Aj vnútropoliticky však tak politickí aktéri ako aj národ cítili, že vývoj speje k samostatnosti. Sám predseda autonómnej vlády Jozef Tiso, hoci politik umierneného, konzervatívneho zmýšľania, ktorý počítal s postupným, evolučným vývojom, to vyjadril slovami vládneho programu: „Tu na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát.“ Otázkou teda nebolo či, ale kedy a ako.

Ďalšia veľmi vážna skutočnosť v súvislosti s uskutočnením autonómie je to, že nešlo iba o samourčenie politické v užšom zmysle slova, teda o vytvorenie politicko-teritoriálne vymedzeného autonómneho územia, ale aj o samourčenie duchovné, kultúrne, o právo vyplniť autonómny priestor vlastnými slovenskými obsahmi, zakorenenými v slovenských dejinách, v kultúre a duchovnosti národa, v jeho kresťanskom dedičstve a o slobodu odmietnuť tie domáce i zahraničné politické a ideologické vplyvy, ktoré – ako sa písalo v Piešťanskom manifeste z roku 1936 – „znamenajú rozvrat ľudskej spoločnosti a záhubu európskej civilizácie“. V tomto duchu vnímali autonómiu Slovenska aj vo Vatikáne, kde ju považovali za prostriedok nielen na uspokojenie národných túžob Slovákov, ale aj za bariéru, ktorá zabráni tomu, aby na Slovensko prenikali cudzie, kresťanstvu a slovenskému kultúrnemu dedičstvu nepriateľské myšlienky a tendencie zvonka, najmä z pokročilo odkresťančenej západnej časti Československej republiky. Apoštolský nuncius v Prahe Saverio Ritter v správe do Vatikánu o žilinských udalostiach podčiarkol, že Slovensko bude môcť teraz rozvíjať svoje duchovné tradície, „v čom bolo, žiaľ, za posledných dvadsať rokov závislosťou od Prahy silne hatené“. Keby sme tento odkaz preniesli do dnešnej situácie, znamenal by asi toľko, že ochranou zvrchovanosti Slovenskej republiky chceme chrániť slobodu nemusieť prijímať cudzie politicko-ideologické obsahy, ktoré sú nám zvonka nanucované.

Prvým aktom autonómnej slovenskej vlády bolo zrušenie činnosti komunistickej strany – o vyše päťdesiat rokov skôr, než bola komunistická ideológia vyhlásená za zločineckú. Lenže namiesto toho, aby sa týmto politikom dostalo zadosťučinenie, zatracujeme ich rovnako ako komunistický režim. Nejde o retardáciu v zmysle národnom?

Jedna z príčin, pre ktorú je slovenské národné myslenie a emancipačné snaženie nielen v našom dnešnom slovenskom marazme, ale aj v širšom európskom rozmere často biľagované, tkvie práve v tom, že jeho historicky nosný prúd spočíval na kresťanskom základe a odmietal tak bezbrehý liberalizmus, ako aj boľševizmus a komunizmus. Teda tie protikresťanské ideológie, ktoré sú už dlho nosné v európskom i americkom politickom myslení. Keď sa Spojenci po roku 1945 rozhodli staviť na kartu obnovy Československa, nebolo to preto, lebo ich presvedčili Benešove argumenty o štátoprávnej kontinuite štátu, ktorý v roku 1939 zanikol, ale preto, lebo Československo lepšie vyhovovalo ich politickým a ideologickým záujmom než samostatné Slovensko.

V istom zmysle je akýmsi tajomstvom našich dejín, že práve náš dvojkríž vzbudzuje často takú nenávisť, pohoršenie, scandalum crucis. Slovensko-kanadský biskup Michal Rusnák v jubilejnom cyrilo-metodskom roku v septembri 1969 v homílii pre slovenských pútnikov v Bazilike sv. Klimenta v Ríme povedal, že dvojkríž je historickým poslaním, historickou misiou slovenského národa, znakom jeho „vyvolenosti“. Nie v zmysle moci a slávy, ale v zmysle vyvolenosti kríža, teda v poslaní žiť a ohlasovať kresťanskú vieru a nasledovať Krista v utrpení. Dvojkríž ako kvintesencia nášho bytia, ale aj ako znamenie, ktorému sa stavajú na odpor tí, ktorí odmietajú kríž, kresťanstvo, ním stvárnené európske dedičstvo, ním sformované európske národy. Preto je náš dvojkríž a všetko, čo predstavuje, ustavičným terčom útokov, preto tie snahy vštepiť nám do historickej pamäti presvedčenie, že nemáme dejiny hodné úcty a treba sa od nich dištancovať. Podobné manipulatívne pokusy vidíme v Európe aj vo vzťahu k iným národom, resp. ku kresťanským dejinám vôbec. Západ sa otvára cudzím hodnotám, ale nemiluje už seba samého, vo svojich dejinách vidí iba všetko zavrhnutiahodné a deštrukčné, ale nič, čo bolo veľké a čisté. Pápež Benedikt XVI. to nazval „patologickou“ nenávisťou Európy k sebe samej. Od tej je už iba krok k sebadeštrukcii. Práve preto však máme povinnosť vracať sa k prameňom našich dejín, ktoré nám ukážu cestu.

V súvislosti so šiestym októbrom 1938 treba ešte zdôrazniť, že na autonómii sa dokázala slovenská politika zjednotiť na širokom základe. Nikto predstaviteľov iných politických strán do Žiliny nevolal, ale oni prišli, lebo videli, že autonómia je prirodzeným diktátom dňa, vyústením logiky slovenských dejín a slovenskej politiky. Ak sa nechceli zo slovenskej politiky a slovenských dejín sami vylúčiť, museli prísť. Všetci okrem marxistov aj podpísali Žilinskú dohodu a boli by ju podpísali aj marxisti, keby ich boli k podpisu pripustili.

Autonómia Slovenskej krajiny bola prijatá ústavným zákonom Národným zhromaždením Československej republiky v novembri 1938. Takže bola Prahou uznaná.

Autonómia bola sankcionovaná zákonom 299 z 22. novembra, ale bolo to z pražskej strany okolnosťami vynútené gesto, ktoré sa čoskoro usilovali revidovať. Vyvrcholením týchto snáh bolo odvolanie legitímnej slovenskej vlády a vojenský zásah, ktorý vošiel do dejín ako Homolov puč. Skupina ministrov v pražskej vláde a generálov, ktorí stáli za týmito opatreniami, si uvedomovala, že to bola nebezpečná hra, ktorá mohla vyprovokovať intervenciu Nemecka či iné nepredvídané udalosti. Ale stanovisko ministra generála Aloisa Eliáša a jeho súdruhov bolo jednoznačné: ak má republika zahynúť, bude lepšie, keď sa tak stane vonkajším zásahom, než aby sa stalo zrejmým, že sa rozložila zvnútra. A presne to nám dodnes rozprávajú, že zahynula iba vonkajším zásahom a zamlčujú, že vážny podiel na rozpade Česko-Slovenska mali vnútorné zlyhania a vnútorný rozklad heterogénneho štátu, ktorý do poslednej chvíle odmietal uznať i samotnú existenciu, nieto práva slovenského národa. Z duchovnej perspektívy nemožno tiež nevidieť, že jeho tvorcovia ho chceli budovať bez Boha a proti Bohu a takéto stavby trvácnosť nemajú. Priznal to v hlbokom pastierskom liste z 15. októbra 1938 aj vtedajší pražský arcibiskup kardinál Karel Kašpar.

Dodnes je bielym miestom našich dejín otázka, či sa Slováci dobrovoľne vzdali svojho štátu či dokonca proti nemu nepovstali. Čo si o tom myslíte?

Jednou z ďalších ideologických fabulácií, ktorými nás kŕmia po štyridsiatom piatom roku, je to, že Slováci svoj štát nechceli, že obnovu československej štátnosti prijali s otvorenou náručou. To je výmysel. Slováci by sa svojej štátnosti neboli vzdali, keby boli mohli slobodne prejaviť svoju politickú vôľu, nikto im však takúto možnosť nedal. Naopak, slovenské zmýšľanie bolo po desaťročia kriminalizované, národ zastrašovaný, jeho národne a kresťansky zmýšľajúce elity vystavené tvrdým perzekúciám. Už po voľbách na jar 1946 s ich jasným antikomunistickým vótom sa v Prahe neuveriteľne naľakali oživenia „slovenského separatizmu“. Ako veľmi sa zľakli, o tom svedčili zatýkania, konštruovanie rozličných „sprisahaní“, súdne procesy. Vláda však prijala aj vnútorné opatrenia, ktoré navonok neboli viditeľné, ale dozvedáme sa o nich z historických prameňov. V ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín RGASPI sa napríklad nachádza hlásenie sovietskeho diplomata do Moskvy o tom, že vzápätí po voľbách vznikla v rámci ministerstva vnútra v Prahe tajná komisia, ktorej predsedal sám minister. Komisia vypracovala 12-bodový program čechoslovakizácie Slovenska, ktorého súčasťou bola politická, právna a iná likvidácia slovenských elít na všetkých úrovniach. V jednom z bodov sa uvádzalo, že treba žiadať od Vatikánu odstránenie všetkých biskupov, ktorí mali slovenské zmýšľanie.

Podobný program predstavila Benešova národnosocialistická strana v memorande.

To je smutno známe memorandum o Slovensku, ktoré vyplávalo na povrch v roku 1968. Malo veľmi podobného ducha, ale bol to program jednej politickej strany, aj keď reprezentoval politické zmýšľanie širokých českých elít. Komisia Ministerstva vnútra však bol oficiálny orgán, na jeho čele stál minister vnútra, teda člen vlády, komunista Václav Nosek. Čechoslovakizácia, teda v podstate politická, kultúrna a duchovná čechizácia Slovenska, zostala jedným z hlavných cieľov československej politiky aj v nasledujúcich desaťročiach a ani domnelo internacionalistická komunistická ideológia na tom nič nezmenila, iba starý čechoslovakizmus ideologicky prekryla. Príznačne nikdy nejestvoval český buržoázny nacionalizmus, vždy iba slovenský, ktorý bolo treba tvrdo trestať.

Každé podujatie alebo publikácie, ktoré majú za cieľ objasniť obdobie prvej Slovenskej republiky, sú oficiálnymi kruhmi prijímané veľmi negatívne. Aj sama ste to pocítili účasťou na vedeckej konferencii s názvom Mons. ThDr. Jozef Tiso, kňaz a prezident. Titulok v Pravde hlásal: Katolícka cirkev sa nevie odtrhnúť od Tisa. Vy ste nedávno uverejnili článok o zaujímavom prieskume verejnej mienky v roku 1950. Z neho však jasne vyplýva, že Slováci sa hlásili k svojmu štátu aj po vojne. Prečo sa aj po takmer sedemdesiatich rokoch informácie tohto druhu pred občanmi utajujú?

Pretože ani dnešný slovenský štát nebuduje slovenské historické a národnoštátne povedomie svojich občanov, nechce spoznávať pravdu o slovenských dejinách. Dnes však poznáme množstvo historických dokumentov, ktoré ukazujú, že slovenský národ sa po roku 1945 nevzdal túžby po vlastnom štáte. Jeden veľmi zaujímavý sa nachádza v archíve ministerstva zahraničia susedného Rakúska. Rakúsko, ktoré aj po roku 1945 považovalo Slovensko za politický faktor, malo eminentný záujem zistiť, aké bolo skutočné zmýšľanie slovenského obyvateľstva. Začiatkom roku 1950 iniciovala rakúska diplomacia na Slovensku v spolupráci so skupinou slovenských jezuitov a nepriamo aj s biskupom Michalom Buzalkom zaujímavú tajnú anketu. Podľa tzv. Gallupovho systému, teda na základe reprezentatívnej vzorky obyvateľstva, ju zrealizovali slovenskí vysokoškoláci, ktorí sa cez prázdniny rozišli po celom Slovensku. Výsledky sa v rakúskej diplomatickej batožine dostali do Viedne, kde ich považovali za natoľko dôležité, že o nich informovali všetkých šéfov rakúskych diplomatických misií v sovietskej zóne vplyvu a tiež Vatikán. Z prieskumu vyplynulo, že veľká väčšina slovenského národa vtedy zaujímala ku komunistickému režimu jednoznačne negatívny postoj a že drvivá väčšina Slovákov si želala obnovu vlastnej slovenskej štátnosti. Signifikantný bol aj veľmi nízky počet zástancov autonómie, ktorý sa v nosných kategóriách slovenského obyvateľstva pohyboval okolo nuly, vo väčšine ostatných neprekročil päť percent. Je teda zrejmé, že postoj masy slovenského obyvateľstva bol v otázke vlastnej štátnosti celkom vyhranený, nepripúšťal už žiadne „polovičné“ riešenia v podobe autonómie, ale túžil po obnove vlastného štátu. Túto skutočnosť si dobre uvedomovali aj v Prahe. Od roku 1945 bolo preto hlavným cieľom pražských politických elít zabrániť opätovnému a definitívnemu rozpadu československého štátu. Nástrojom bola kombinácia systematickej indoktrinácie a manipulácie historického vedomia najmä mladých ľudí od prvých školských lavíc na jednej strane a kriminalizácia slovenskej myšlienky na strane druhej. V tejto atmosfére, ktorá spájala viditeľné perzekučné zásahy so subtílnymi, ale o to nebezpečnejšími metódami vplyvu, sa formovalo myslenie dvoch generácií slovenských ľudí. Kým prvá, komunizmom postihnutá generácia síce utrpela obrovské a bolestné straty, ale nedokázali ju zlomiť, na nastupujúcich generáciách napáchala zdanlivo miernejšia, ale o to systematickejšia čechoslovakizácia obrovské škody a Slováci jej dôsledky dodnes cítia.

S Emíliou Hrabovec sa zhovárala Eva Zelenayová

Pôvodne vyšlo v SNN