Je to predovšetkým návrh Smeru, aby výška najnižšej mzdy dosiahla úroveň tesne pod úrovňou  päťsto eur, aby nočná práca a práca cez víkendy a sviatky bola  lepšie platená. SNS navrhuje povinný trinásty plat a Most-Híd chce podstatne zvýšiť odpočítateľné položky na zamestnanca, čo by znamenalo, že značná časť nízkopríjmových zamestnancov by neplatila žiadne dane, alebo by ich platila v menšej výška, presnejšie povedané, všetci zamestnanci, ale aj živnostníci by platili menej. No a ako posledný bonus prišla koalícia s návrhom, aby dôchodcovia rovnako ako študenti boli oslobodení od daní a odvodov v prípade, ak ich príjmy nepresahujú dvesto eur mesačne.

Aby toho nebolo dosť, tak dokonca aj opoziční poslanci Beblavý a Mihál prišli s návrhom, aby bolo povinné pri inzerátoch na pracovné miesta uvádzať aj výšku ponúkanej mzdy na tú ktorú inzerovanú pozíciu.

Takéto návrhy sú úplne legitímne, to by sme však nesmeli žiť na Slovensku. To čo sa strhlo po ich zverejnení, predčilo aj tie najhoršie očakávania, zároveň však ukázalo, v akom myšlienkovom či názorovom kŕči ustrnula opozícia a zamestnávatelia. Hysterické kvílenie oboch spomenutých skupín jasne svedčí  nielen o tom, že sú to kryštalickí sociopati, ale aj to, že model rozvoja spoločnosti, ktorý tu bol zavedený za dzurindovských vlád, stále pretrváva.

Tento model, ktorý môžeme nazvať aj ako závody ku dnu, vychádza z jedinej premisy, že Slovensko má a môže mať len jedinú komparatívnu výhodu – lacnú, disciplinovanú a vysokokvalifikovanú pracovnú silu. Vďaka tomu a vďaka mnohoročným daňovým prázdninám a mnohomiliónovým investičným stimulom sme schopní nalákať zahraničný kapitál. Zároveň  by vláda podľa týchto expertov mala v maximálnej miere potlačovať práva zamestnancov, mala by v maximálnej miere flexibilizovať trh práce, rozumej vyhodiť zo zákonníka práce čo najviac, ak nie všetky ochranné ustanovenia ohľadom zamestnancov. No a na konci tohto znie starý a ohratý evergreen o čo najnižšej, pokiaľ možno rovnej dani a čo najnižších odvodoch.  A zázračný model na prosperujúcu spoločnosť je hneď jasný.

V tomto boji sa, samozrejme, masívne používa tá najhrubozrnnejšia demagógia. Majsterštik z tohto súdka je napríklad tvrdenie, že vysoké obvodové zaťaženie, čo je mimochodom absolútny blud, máme ôsme najnižšie odvody v rámci Európskej únie,  je príčinou nášho zaostávania. Obludnosťou par excellence je tvrdenie, že odvody platia Ficovi či Richterovi. To je demagógia hodná osobitnej školy.

Poďme ale k dôsledkom takto nastaveného systému.  Za tie roky sme sa dostali do stavu, keď máme približne osemdesiatpercentnú produktivitu práce ako v Nemecku a v podstate rovnakú ako v Slovinsku, naše platy sú však niekde na dvadsiatich či tridsiatich percentách nemeckých platov a sotva na polovici úrovne slovinských platov. Prečo je to tak? Pre už spomenuté dôvody. Pravicové vlády sa vždy usilovali, aby nadnárodným koncernom vytvorili čo najlepšie podmienky, samozrejme, na úkor zamestnancov.

Štát v štádiu zenitu neoliberálneho kapitalizmu má len veľmi málo nástrojov, ktorými by mohol ovplyvňovať výšku miezd. Má len jeden priamy nástroj a to je určenie výšky najnižšej mzdy a jeden nepriamy nástroj, ktorým je výška platov vo verejnom sektore. Ak by totiž výška platov vo verejnom sektore bola podstatne vyššia, ako je príjem v komerčnom sektore, podnikatelia by museli na tento stav reagovať. Dnes však štát nie je veľkým konkurentom na trhu práce. Tým sa možnosti vlády končia. Dostali sme sa tak do stavu, keď sa už princíp závodov ku dnu vyčerpal. Je teda najvyšší čas otvoriť veľkú politickú tému spravodlivého oceňovania zamestnancov za prácu, ktorú odvádzajú. Priepastné rozdiely medzi produktivitou práce a ocenením zamestnancov totiž jasne dokazujú, že trh všetko nevyrieši a že trh je veľmi pokrivený, pretože nie všetci jeho účastníci majú rovnaké možnosti.

Je najvyšší čas, aby dosiaľ jediná platná axióma, že žiadne opatrenie vlády sa nesmie dotknúť najbohatších, už prestala platiť. Musíme odmietnuť tézu, že spravodlivosť je utópia, preto nie je možné ani vhodné o ňu usilovať, lebo nakoniec trh všetko vyrieši. Pre každého musí byť jasné, že v čase, keď platy top manažmentu vo veľkých  nadnárodných firmách sú tristo násobkom platu zamestnanca, je oprávnené klásť podobné otázky a riešiť ich aj na politickej úrovni. Dnes je už hádam každému jasné, že skončili časy, keď bolo normálne, ak manažérka v štátnej firme  za sotva jeden a pol ročné a mimochodom veľmi nekompetentné pôsobenie na čele spoločnosti mala odstupné vo výške dvadsiatich piatich ročných platov svojich zamestnancov.

Pohľad na trh práce jednoznačne hovorí, že éra lacnej, kvalifikovanej a disciplinovanej práce na Slovensku pomaly končí. Je politickou úlohou číslo jeden nesaturovať túto prácu dumpingovým dovozom z krajín mimo Európskej únie -Srbsko a iné. Toto je slepá ulička a čím skôr si to uvedomí opozícia a zamestnávatelia, tým lepšie.

Roman Michelko