Roman Michelko: Koncesionárske poplatky alebo prvý spor v koalícii?

Bratislava 8. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR- Dano Veselský, Štefan Puškáš)

Každému hlbšiemu pozorovateľovi sporu o koncesionárske poplatky musí byť jasné, že je to len zástupný spor. V skutočnosti vôbec nejde o tých pár eur, o ktoré sa majú zvýšiť, ale o to, či RTVS, teda médium verejnej služby plní, či neplní svoju úlohu. A paradoxne v tom majú absolútne väčšiny oboch elektorátov, teda SNS, ale aj Smeru, jasno

Verejnoprávna RTVS je rozhodne vnímaná ako médium, ktoré nekompromisne kritizuje takmer všetky rozhodnutia vlády, ale čo je ešte podstatnejšie, aj ako hlasná trúba slniečkarov, bratislavskej kaviarne a podobných skupín, na ktoré pôsobí politika vlády ako červené súkno na býka. Je možné, že spor o koncesionárske poplatky odštartoval súčasný riaditeľ RTVS Václav Mika, keď v rozhovore pre špecializovaný web zaoberajúci sa médiami mediálne.sk verejne prehlásil, že ak sa koncesionárske poplatky nezvýšia v nasledujúcom volebnom období, ktoré končí v polovici budúceho roku, tak už kandidovať na post  riaditeľa RTVS nebude.

Paradoxné pritom je, že  o nedostatočnom financovaní RTVS sa vedelo už dávno. Už keď sa Mika ujímal svojho prvého mandátu zdôrazňoval, že výška koncesionárskych poplatkov je hlboko nedostatočná a že s tým treba niečo robiť. Vtedy mu minister Maďarič odkázal, že nech najprv  zvýši kvalitu RTVS a potom bude namieste aj diskusia o zvýšení koncesionárskych poplatkov. Za ten čas sa finančná podvýživenosť RTVS riešila zmluvami so štátom, kde viaceré televízne, ale aj rozhlasové projekty boli priamo financované z rozpočtu ministerstva kultúry.

V tejto súvislosti však treba povedať, že z RTVS postupne prakticky vymizla reklama (jej podiel v čase klesal až na minimálnu úroveň) a je teda jasné, že výpadok týchto príjmov treba nejako kompenzovať. Celý problém mohol minister Maďarič vyriešiť na sklonku minulého volebného obdobia, keď Smer vládol sám a koncesionárske poplatky mohol  jednoducho zvýšiť, alebo čo by bolo ešte lepšie a systémové riešenie – nastaviť valorizačný vzorec či mechanizmus, aby sa koncesionárske poplatky automaticky valorizovali povedzme každých päť rokov o mieru inflácie. Tým by predišiel handrkovaniu sa v parlamente s neistým koncom, keď sa práve zvýšenie poplatku stáva veľkým, aj keď zástupným politickým problémom. Pravdepodobná motivácia, prečo tento krok neurobil pred voľbami, je známe politické pravidlo, že nepopulárne opatrenia (zvyšovanie daní či poplatkov)  sa spravidla robia na začiatku, nie na konci volebného cyklu. Poďme však k podstate problému.

Je jasné, že Mika RTVS stabilizoval ekonomicky, dnes nevyrába stratu, jej hospodárenie je viac-menej vyrovnané a aj sledovanosť jednotlivých okruhov je na lepšej úrovni, než tomu bolo za jeho predchodcov  Zemkovej a  Nižňanského. Mika si však neuvedomil zmenu kontextu, v ktorom pôsobí. Keď riadil komerčné médiá (Rádio Express či televíziu Markíza), jeho zamestnávatelia od neho očakávali čo najvyššiu sledovanosť, a tým aj inzertné príjmy pri čo najnižších nákladoch. A aj keď bol v tomto relatívne úspešný,  korporátna kultúra, tlak na výkony a profitabilitu za každú cenu, ktorého bol dnes a denne svedkom   v CME,  mu čoskoro prestali vyhovovať, a preto z vedenia komerčnej televízie nakoniec odišiel.

Vo verejnoprávnej RTVS mal zase iné obmedzenia. Je jasné, že dnes už takmer žiaden dokonca ani koaličný politik od média verejnej služby neočakáva, že bude aktívne podporovať vládu. Legitímne očakávania však sú, že médiá verejnej služby budú objektívne, nestranné a budú dávať rovnaký priestor celému spektru relevantných názorov. V tomto však Mika zjavne nesplnil legitímne očakávania. Odhliadnuc od skutočnosti, že prevažná väčšina top manažmentu RTVS predtým pôsobila v Markíze, čo sa iste nemohlo nedoraziť aj na pohľade na riadenie televízie, dlhý čas Mika toleroval Hríbovu Lampu, ktorá kvalitou moderátorského výkonu, dramaturgiou hostí a tém absolútne   popierala verejnoprávny charakter médiá,  v ktorom pôsobila.

Rozchod s Hríbom bol dramatický a plný horkých slín, následne  tento televízny formát nahradil  iný, síce sofistikovanejší – Večera s Havranom, ktorý  však v mnohom na Hríbovu Lampu nadviazal. Prostoduchého Hríba nahradil sofistikovanejší Havran, jeho relácia však vykazuje rovnaké prvky nevyváženosti a tendenčnosti. Havran dostal monopol na celý spoločensko – politický diskurz, pričom však ostentatívne ignoruje veľmi široké a vplyvné názorové spektrum, čo sa nemohlo neodraziť na značnej miere rozčarovania a frustrácie u veľkého  množstva voličov.

Korunu všetkému nasadilo správanie sa redaktorov verejnoprávnej RTVS po voľbách v marci 2016. Bez zveličovania možno povedať, že sa ocitli v prvej línii nekompromisných kritikov novo sa rodiacej koalície, pričom stratili akúkoľvek sebakontrolu a svojím konaním hrubo pošliapavali akékoľvek pravidlá nestrannosti a objektívnosti. Obzvlášť treba vypichnúť postoje a reakcie Branislava Dobšinského, ktorý v svojich útokoch na premiéra vo svojej relácii prekročil všetky hranice, čo možno malo za následok, že  Fico  nakoniec len veľmi váhavo a nedôrazne podporoval svojho ministra v tejto kauze. Rovnako v hlavnej spravodajskej relácii RTVS moderátor Strižinec neustrážil  svojho hosťa  Matoviča pred nevyberavými útokmi na ministra  Maďariča, ktorý sa voči takto vedenej diskusii v priamom prenose ohradil.

Je teda jasné, že riešenie celej kauzy koncesionárskych poplatkov je v súčasnosti v pate. Na jednej strane je síce pravda, že ich valorizácia je v programovom vyhlásení vlády, avšak bez uvedenia termínu, čo dáva SNS veľký manévrovací  priestor. Na druhej strane je dnes voľba nového riaditeľa RTVS v rukách parlamentu a je veľmi nepravdepodobné, že by SNS podporilo Miku aj do ďalšieho  obdobia. Môžeme teda očakávať, že kauza koncesionárskych poplatkov sa vyrieši po tom, ako sa nájde nový kompromisný kandidát na šéfa RTVS.  A ten začne svoj mandát aj s valorizovanými koncesionárskymi poplatkami.

Roman Michelko